Touto stránkou chcem prispieť k poznávaniu a popularizácii dejín Záhoria, pričom budem klásť dôraz iba na seriózne a hodnoverné informácie s vylúčením mýtov, legiend a špekulácií. Moju snahu môžete podporiť svojimi komentármi, či poskytnutím akýchkoľvek informácií. Uvítam pripomienky k obsahu, k prekladom, odkazy na literatúru, pramene, podujatia...
Zároveň rád zverejním aj vaše príspevky (články, fotografie). K tomuto účelu slúži možnosť komentárov pod príspevkami alebo mailová schránka dejiny.zahoria1@gmail.com.
(Autorom všetkých článkov a prekladov, pokiaľ nie je uvedené inak, je PAVOL VRABLEC.)

nedeľa, 23. apríla 2017

UDALOSTI

HRAD PAJŠTÚN
1. časť
Jaroslav Nešpor

Poloha a prírodné pomery
Zrúcanina hradu Pajštún[1] sa nachádza v juhozápadnej časti pohoria Malé Karpaty. Dvíha sa nad dolinou Stupavského potoka pri obci Borinka, ale patrí do katastrálneho územia mesta Stupava. Horstvo tu budujú borinské súvrstvia tmavosivých piesčitých ílovcov a pieskovcov s polohami piesčitých vápencov staršej jury, z ktorých na hrebeni vystupuje mohutný skalný blok dolomitického vápenca a vápenitej brekcie triasu a spodnej jury. Vrcholová plošina brala (486 m n. m.), so zrúcaninou hradu, reprezentuje najvyššiu úroveň Stupavského potoka z konca treťohôr.[2] Juhozápadné, juhovýchodné až severovýchodné strmé steny hradnej skaly, vysoké do 25 m, sú produktom mrazového zvetrávania v podmienkach periglaciálnej klímy v období kvartéru.[3],[4] Skalu využívajú horolezci ako cvičný terén.
Horský chrbát s hradnou skalou a priľahlé svahy predstavujú prírodnú rezerváciu Pod Pajštúnom o rozlohe 148 ha. Predmet ochrany tvoria zachované lesné spoločenstvá s výskytom viacerých vzácnych druhov flóry a fauny. V dolnej časti prevláda dubovo-hrabový les, kde sa vek niektorých dubov odhaduje na viac ako 300 rokov. S pribúdajúcou nadmorskou výškou stromový porast prechádza do bukového lesa. Na strmších svahoch a sutinových stanovištiach v okolí hradu sa vyskytujú zas lipovo-javorové lesy.[5]

Počiatky hradu
Počiatky hradu Pajštún sú zatiaľ nejasné. Je možné, že pôvodný hrad Stupava (nech stál v ktorejkoľvek lokalite na pôvodnom území Stupavy), ktorý v roku 1271 dobyli a poškodili vojská českého kráľa Přemysla Otakara II.[6], obnovili alebo znovu postavili na pajštúnskej skale s jedinečným výhľadom.[7] Pre túto hypotézu zatiaľ nemáme oporu ani v písomných prameňoch, ani v archeologických nálezoch a zachované nadzemné stavebné zvyšky hradu v tejto záležitosti tiež nemajú potrebnú výpovednú hodnotu.[8] Prvým záchytným bodom pre objasnenie počiatkov hradu je až rok 1314. Vtedy Oto, syn Rugeria z Tallesbrunnu (dolnorakúskej dediny neďaleko obce Angern oproti Záhorskej Vsi), vyhlásil pred kráľom Karolom Róbertom, že feudá Stupava (Stampha), Pajštún (Pelystan) a ďalšie vymenované majetky v Bratislavskej stolici dostal už jeho otec od viacerých kráľových predchodcov na uhorskom tróne. Oto vladára poprosil o potvrdenie zdedeného vlastníctva. Panovník listinou z 25. júla 1314 jeho žiadosti vyhovel.[9] Podľa historika J. Steinhübela mohol Rugerius uvedené majetky na Záhorí získať niekedy v období rokov 1288 – 1308.[10] Jeho potomkovia ich v rovnakom rozsahu vlastnili až do roku 1323. Vtedy, 14. mája, sa Rugeriov syn Oto, aj v mene svojich dedičov, dobrovoľne vzdal hradu Devín a k nemu prislúchajúcich majetkov vrátane Stupavy (Stampha) i Pajštúna (Pelistan) a prenechal ich kráľovi. Celú transakciu uzavreli v roku 1349, keď Otovi potomkovia vymenili svoje majetky v Bratislavskej stolici kráľovi Ľudovítovi I. za majetkovú protihodnotu v Abovskej župe.[11] Zdá sa, že hrad Pajštún v tom čase ešte nestál. Stupava s Pajštúnom sa stále spomínajú ako panstvá prislúchajúce k hradu Devín.[12] Na druhej strane názov Pajštún je nepochybne nemeckého pôvodu, v historických zápisoch s koncovkou –stan, neskôr –styan, potom –stein, čo poukazuje na jeho súvis s dominantnou hradnou skalou, ale i s rakúskym rodom šľachticov z Tallesbrunnu. Jeho príslušníci tu možno vybudovali nejakú menšiu stavbu už pred rokom 1314. V každom prípade, v roku 1366 o existencii hradu už nemožno pochybovať. V tom čase sa totiž spomínajú Gregor s Michalom, kráľovskí kasteláni Plaveckého hradu a hradu Pajštún.[13]

Listina pre Ota z Tallesbrunnu z 25. júla 1314 
(Magyar nemzeti levéltár Budapest, Diplomatikai levéltár 1848, 

Po náhlej smrti kráľa Ľudovíta I. (1382), ktorý nezanechal mužského dediča, sa o uhorský trón rozpútali dynastické boje. Víťazne z nich vyšiel Žigmund Luxemburský, mladší syn českého kráľa Karola IV., snúbenec a od roku 1385 manžel Ľudovítovej dcéry Márie. Po korunovácii v roku 1387 čakala panovníka ťažká úloha konsolidácie rozvrátenej krajiny. Spočiatku bol Žigmund nútený magnátom ustupovať a odplácať sa za ich podporu. Jedným z odmenených bol aj Peter, syn Petra, grófa zo Svätého Jura. Začiatkom júna 1390 kráľ zmienenému Petrovi za pomoc, a ako kompenzáciu škôd v predchádzajúcich vojnách o trón, daroval do dedičného vlastníctva kráľovský hrad Pajštún (Prostyan, Porustyan). Vzápätí prikázal Bratislavskej kapitule, aby Petra II., grófa zo Svätého Jura, uviedla do držby hradu a všetkých k nemu prislúchajúcich majetkov.[14]

Pajštún v rukách grófov zo Svätého Jura a Pezinka[15]
V prvej tretine 15. storočia situáciu v krajine, okrem vnútropolitických problémov a na juhu permanentnej hrozby osmanskej expanzie, komplikovalo aj husitské hnutie v Českom kráľovstve, ktoré postupne prerástlo do svojej radikálnej podoby. V roku 1426 husiti obsadili na Morave Břeclav. Na jar nasledujúceho roku pravdepodobne tunajšia husitská posádka vypálila rakúsky Marchegg a razom sa v nebezpečenstve ocitlo celé Záhorie.[16]


Ďalšiu vlnu nepokojov priniesla situácia po smrti kráľa Žigmunda (1437) a o necelé dva roky aj jeho nástupcu a zaťa Albrechta Habsburského. Kráľovná vdova Alžbeta 22. februára 1440, štyri mesiace po úmrtí Albrechta, priviedla v hrade Komárno na svet jeho potomka Ladislava Pohrobka. Okamžite podnikala kroky, aby pre syna zaistila zdedený trón. Trojmesačné nemluvňa dala korunovať za uhorského kráľa a v zhode s manželovým testamentom zverila Ladislava do opatery jeho príbuzného, rímsko-nemeckého kráľa Fridricha IV. Habsburského (od roku 1452 cisára Fridricha III.). Medzitým ale, vzhľadom na aktuálne ohrozenie zo strany Osmanov, pragmatická časť magnátov zvolila za uhorského panovníka poľského kráľa Vladislava Jagelovského, od ktorého očakávala aktívnu obranu krajiny. Medzi oboma tábormi sa čoskoro schyľovalo k vojne. Dejiskom zrážok sa už v prvých mesiacoch roku 1440 stalo okolie Bratislavy.
Pongrác zo Svätého Mikuláša a Branča spočiatku podporoval kráľa Vladislava. Jeho servient Juraj Benický dobyl opevnený kostol v Stupave, kde zanechal posádku. Tá od severu blokovala prístup k Bratislave.[17] Bratislavský hrad bol v rukách ďalších prívržencov kráľa Vladislava, bratislavských kastelánov a županov Juraja a Štefana Rozgoniovcov. Mesto zachovalo vernosť kráľovnej vdove a jej synovi. Bratislavskí mešťania sa spoliehali na sľúbenú ochranu Krištofa II. z Lichtensteinu a Nikolsburgu, kancelára rímsko-nemeckého kráľa Fridricha IV. Krištof spolu s rakúskym šľachticom Rüdigerom Starhembergom podľa všetkého obsadili hrad Pajštún[18] a Starhembergov pajštúnsky kastelán Pongrác Streichel nadviazal styk s bratislavskou mestskou radou. Už začiatkom marca 1440 požiadal predstaviteľov mesta o pomoc proti projagelovsky orientovanej skupine v opevnenom stupavskom kostole. O tú istú stupavskú pevnôstku mali záujem aj samotní Alžbetini vojenskí velitelia. Chceli ju získať ako záloh na nevyplatený žold.[19] Situácia bola o to zložitejšia, že rakúske oddiely uprednostňovali vlastný prospech, zatiaľ čo hrad Pajštún i stupavský kostol boli po vymretí svätojurskej vetvy vlastníctvom grófa Juraja III., najstaršieho žijúceho mužského člena rodu z pezinskej línie, zakladateľa mladšej svätojurskej vetvy, a súčasne, v súlade s donáciou kráľa Albrechta, aj majetkom ríšskeho kancelára Gašpara Šlika.[20] Gróf Juraj nesúhlasil s obsadením hradu Pajštún Rakúšanmi. Nebol ochotný ani vyhovieť žiadosti kráľovnej vdovy z 29. mája 1440, aby opevnený stupavský kostol (ecclesiam et fortalicium in Stompha) vydal do rúk Pongráca zo Svätého Mikuláša a skalického kapitána Ladislava z Necpál. Alžbeta Luxemburská týmto ústupkom pravdepodobne chcela získať čas na sformovanie vlastných síl, ktorých organizáciou poverila moravského šľachtica a skúseného bojovníka Jána Jiskru z Brandýsa.[21]
Pomery na západnom Slovensku sa upokojil až koncom mája 1442, keď po neúspešnom dobývaní Bratislavy a porážke Vladislavových žoldnierov grófom Jurajom III. pri Pezinku bolo medzi Vladislavom a Alžbetou uzavreté prímerie. Sprvu do Vianoc, potom, vďaka úsiliu pápežského legáta kardinála Cesariniho, obe strany v polovici decembra podpísali novú mierovú dohodu.[22] Už predtým, 16. apríla 1442, na základe sťažností grófov Juraja III. a jeho príbuzného Imricha II. u rímsko-nemeckého kráľa Fridricha IV., došlo medzi svätojurskými a pezinskými grófmi na jednej strane a rakúskymi šľachticmi Rüdigerom Starhembergom a Krištofom z Lichtensteinu na strane druhej k dohode o urovnaní pomerov na Pajštúne. Hrad bol vyrabovaný, vypálený[23] a určite si vyžadoval aspoň najnutnejšie stavebné opravy.
Strategicky významný hrad Pajštún zostal pod vojenskou kontrolou Juraja III., no výnosy z jeho panstva užívala tiež Hedviga Marcaliová, vdova po Jurajovom bratancovi Petrovi IV. z pezinskej línie rodu grófov zo Svätého Jura a Pezinka. Spôsobovalo to isté komplikácie, preto Hedviga v mene svojich nedospelých synov požiadala o rozčlenenie rodových majetkov. Delenie sa uskutočnilo v roku 1446 a po dohode ho zverili na náhodu. Žrebom, ktorý vytiahol negramotný chlapec, panstvá s hradmi Biely Kameň a Malinovo pripadli Jurajovi III. a jeho synom, Pezinok a Pajštún dostali dedičia Petra IV. z mladšej pezinskej línie rodu.[24] V tom čase kráľovná vdova Alžbeta, ani kráľ Vladislav I. už nežili.[25]
Po smrti kráľa uhorský snem uznal nárok Ladislava Pohrobka na trón a počas jeho nedospelosti poveril správou kráľovstva sedem hlavných kapitánov. Neskôr stavy zvolili za gubernátora osvedčeného protitureckého bojovníka Jána Huňadyho, ale jednotu krajiny sa ani tak nepodarilo obnoviť. Boje medzi jednotlivými magnátskymi klikami pokračovali ďalej. Vlastníci Pajštúna po celú dobu zachovávali vernosť neprítomnému kráľovi Ladislavovi Pohrobkovi. Keď sa 5. marca 1453 podarilo dosiahnuť dohodu s cisárom Fridrichom III. o návrate 13-ročného kráľa do Uhorska, pečať pajštúnskeho zemepána Imricha III., syna Petra IV. a Hedvigy Marcaliovej, bola medzi prvými zo šesťdesiatdva pečatí stvrdzujúcimi príslušný dokument.[26] Po nástupe Ladislava V. Pohrobka na trón Jána Jiskru prechodne vypovedali z krajiny. Jeho bývalí žoldnieri, odkázaní zväčša na korisť, sa združovali do skupín tzv. bratríkov. Jedna takáto skupina na čele s Vanekom z Rachmanova, prezývaným Ľadvinka, sa v roku 1457 opäť zmocnila opevneného stupavského kostola. Niekoľko mesiacov stade ohrozovali šíre okolie.[27]


Hrad Pajštún v týchto búrlivých časoch asi utrpel nejaké škody. Na jeho stave sa mohla podpísať aj zanedbaná údržba pri striedaní vlastníctva obidvoch rodových línií grófov zo Svätého Jura a Pezinka. Poukazuje na to založenie polovice majetku Gajary, prislúchajúceho k hradu Pajštún, istému Fromauerovi z Dürnkrutu v Dolnom Rakúsku. V januári roku 1466 tento záloh pred Bratislavskou kapitulou potvrdil gróf Ladislav IV. z mladšej pezinskej odnože aj v mene brata Imricha III. a jeho syna Šimona s tým, že záložnú sumu 170 zlatých nevyhnutne potreboval na opravu hradu Pajštún a jeho vyzbrojenie. Stalo sa to krátko potom, ako v predchádzajúcom roku kráľ Matej Korvín s odvolaním sa na to, že Pajštún prv patril grófom zo Svätého Jura, dal uviesť do vlastníctva hradu a jeho panstva Jána III. a Žigmunda, synov Juraja III. z mladšej svätojurskej vetvy.[28] Takýto sporný stav trval až do roku 1476, keď si grófi z mladšej svätojurskej línie vzali Pajštún a jeho panstvo za 2000 zlatých od Šimona do zálohu a tým uznali vlastnícke právo pezinskej línie na tento majetok.[29]
Začiatkom 16. storočia na západnom Slovensku vystúpili z korýt potoky a rieky. Voda zaliala množstvo pôdy, ktorá zostala neobrobená. Neúrodu popri vojnách vystriedal hlad, dražoba, zbojníctvo, vraždy a choroby. Mnoho dedín na Záhorí zostalo takmer bez obyvateľov. Gróf Peter V. sa pokúšal viacerými úľavami obce pajštúnskeho panstva opäť zaľudniť. Početnú skupinu novousadlíkov tvorili Chorváti, utekajúci z južných oblastí pred Turkami.[30] Kolonizácia pokračovala aj po smrti sedmohradského vojvodu a krajinského sudcu Petra V., ktorý zomrel v roku 1517. Vtedy bol už Pajštún v rukách Šimonových synov Františka a Wolfganga z najmladšej pezinskej odnože rodu.[31] Keď sa v roku 1534 obaja bratia pominuli, všetky rodové panstvá sa sústredili v rukách Wolfgangovho syna Kištofa II.[32], ktorý sa v roku 1542 oženil s Alžbetou, dcérou Mikuláša, grófa zo Salmu, hrdinného obrancu Viedne obliehanej v roku 1529 Osmanmi. Kým ale manželia stihli splodiť dediča, starý rod grófov zo Svätého Jura a Pezinka v roku 1543 Krištofom II. vymrel po meči.[33] Pajštún, spolu s ostatnými rozsiahlymi majetkami rodu, odúmrtným právom pripadol korune.

----------
[1] V dokumentoch sa pomenovania Pajštún – Pajštúnsky hrad – Stupavský hrad a k tomu prislúchajúce označenia pajštúnske, resp. stupavské panstvo často zamieňajú alebo používajú ako synonymá, čo niekedy spôsobuje zmätok (o týchto názvoch bude viac uvedené v 5. časti). V tomto príspevku budeme od 14. storočia pre hrad dôsledne používať názov Pajštún. Panský objekt v meste Stupava do druhej štvrtiny 17. storočia označujeme ako panský dom alebo kúriu a ako kaštieľ až po zásadnej prestavbe v tomto období. Vtedy Pavol IV. Pálfi premiestnil centrálnu správu panstva z hradu do stupavského kaštieľa a preto od uvedeného obdobia používame pre pôvodné pajštúnske panstvo názov stupavské panstvo. 
[2] Asi pred 65,5 až 2,58 miliónmi rokov. 
[3] Pred 1,8 miliónmi až pred 13 tisíc rokmi. 
[4] BIZUBOVÁ, M.: Na čom stoja slovenské hrady (1). In: Krásy Slovenska, 85, 2008, č. 1 – 2, s. 41; Geologická mapa dostupná na internete <http://mapserver.geology.sk/gm50js/>; MIŠÍK, M. – VLČKO, J.: Z čoho sú postavené a na čom stoja slovenské hrady. 2. časť. In: Geografia, 5, 1997, č. 3, s. 97; URBÁNEK, J.: Malé Karpaty – príbeh pohoria. Bratislava, 2014, s. 37, 40. 
[5] Informačná tabuľa pri vstupe do rezervácie; ŠKODOVÁ, I.: Prírodná rezervácia Pod Pajštúnom. In: Stupava. História – pamiatky – osobnosti – príroda (ďalej Stupava HPOP), 5, 2009, s. 86 – 91. 
[6] BÓNA, M.: Stavebný vývoj hradu. In: MRVA, I. – BÓNA, M. – ŠIMKOVIC, M.: Hrad Pajštún. Bratislava, 2014 (ďalej Hrad Pajštún), s. 134, 139; LUKAČKA, J.: Formovanie vyššej šľachty na západnom Slovensku. Bratislava, 2002, s. 61; MRVA, I. – HRNKO, A.: Dejiny obce. In: HRNKO, A. a kol.: Mesto Stupava v minulosti a dnes. Bratislava, 2011, s. 95; MRVA, I.: Pajštúnsky hrad. In: Stupava HPOP, 6, 2010 – 2011, s. 26; MRVA, I.: História hradu. In: Hrad Pajštún, s. 10, 26 – 27; STEINHÜBEL, J.: Bratislavský komitát. In: Historický časopis, 60, 2012, č. 2, s. 202, text a pozn. 71. 
[7] BÓNA, cit. 6, s. 134, 139; MRVA, Pajštúnsky hrad, cit. 6, s. 26; MRVA, História hradu, cit. 6, s. 10. 
[8] BÓNA, cit. 6, s. 135. 
[9] MRVA – HRNKO, cit. 6, s. 102; MRVA, História hradu cit. 6, s. 30; SEDLÁK, V.: Regesta diplomatica nec non epistolaria Slovaciae. Tomus I. (1301 – 1314). Bratislava,1980, č. 1225; STEINHÜBEL, cit. 6, s. 204; VARSIK, B.: Nemecká kolonizácia na území Bratislavskej stolice v 13. – 14. storočí. In: Z osídlenia západného a stredného Slovenska v stredoveku. Bratislava, 1984, s. 91. 
[10] STEINHÜBEL, cit. 6, s. 204. 
[11] MRVA – HRNKO, cit. 6, s. 102, 103; STEINHÜBEL, cit. 6, s. 204; VERSIK, cit. 9, s. 92. 
[12] FÜGEDI, E.: Vár és társadalom a 13. – 14. századi Magyarországon. Budapest, 1977, s. 113; MP: Pajštún. In: PLAČEK, M. – BÓNA, M.: Encyklopédia slovenských hradov. Bratislava, 2007, s. 228 (MP = M. Plaček); PLAČEK, M.: Hrady na hranici při pohledu z hranice. In: Archaeologia historica, 29, 2004, s. 333 – 334. 
[13] FÜGEDI, cit. 12, s. 113, 122 – 123; MP: Pajštún, cit. 12, s. 228; PLAČEK, cit. 12, s. 333 – 334. 
[14] FÜGEDI, cit. 12, s. 113; GAHÉR, D.: Svätý Jur a svätojurskí a pezinskí grófi v 15. a začiatkom 16. storočia. In: Zo starších dejín Svätého Jura. Svätý Jur, 2010, s. 45; GAHÉR, D.: Gróf Tomáš V. (Temel) zo Svätého Jura. In: Historické štúdie k jubileu Romana Holeca. Historia nova I – 2010 – 1. Bratislava, 2010, s. 16 – 17. Dostupné na internete 
<www.fphil.uniba.sk/fileadmin/user_upload/editors/ksd/HinoI-2010-2.pdf>; MÁLYUSZ, E.: Zsigmondkori oklevéltár. 1. (1387 – 1399). Budapest, 1951, č. 1543, 1546; MRVA – HRNKO, cit. 6, s. 108 – 109; MRVA, História hradu, cit. 6, s. 30. 
[15] Rod grófov zo Svätého Jura a Pezinka sa odvodzuje od nitrianskeho župana Tomáša z Kozmovej línie starobylého veľmožského rodu Poznanovcov, zrejme veľkomoravského pôvodu, a jeho synov Šebeša a Alexandra. Tomáš v roku 1208 dostal od kráľa Ondreja II. donáciu na Pezinok a Šebeš o rok neskôr na majetok Svätý Jur. Po otcovej smrti si bratia získané i zdedené majetky rozdelili a položili tak základ dvoch hlavných línií spoločného rodu. 
[16] LYSÝ, M.: Husitské vpády do Uhorska v rokoch 1428 – 1431. In: Historický časopis, 55, 2007, č. 3, s. 412 – 413; MRVA – HRNKO, cit. 6, s. 111; MRVA, História hradu, cit. 6, s. 36; VARSIK, cit. 9, s. 97. 
[17] GAHÉR, D.: Vzostup rodu za grófa Juraja zo Svätého Jura a Pezinka v službách kráľa Albrechta Habsburského a Alžbety Luxemburskej (1438 – 1442). In: Štúdie k slovenským dejinám. Historia nova II – 2011 – 2. Bratislava, 2011, s. 36, 38. Dostupné na internete 
<www.fphil.uniba.sk/fileadmin/user_upload/editors/ksd/HinoII-2011-2.pdf>; HRNKO, A.: Stupava. Potulky históriou. Bratislava, 2004, s. 38; MRVA – HRNKO, cit. 6, s. 112, 113, 114, 116; MRVA, História hradu, cit. 6, s. 38; VACH, M.: Jan Jiskra z Brandýsa a politický zápas Habsburgů s Jagellovci o Uhry v letech 1440 – 1442. In: Historické štúdie 3, 1957, s. 182, 193; VARSIK, cit. 9, s. 97. 
[18] GAHÉR, Svätý Jur, cit. 14, s. 50; GAHÉR, cit. 17, s. 36, text a pozn. 47, 51, s. 38; HRNKO, cit. 17, s. 38. 
[19] GAHÉR, Svätý Jur, cit. 14, s. 50 – 51; GAHÉR, cit. 17 s. 38, 40, 43 – 44; JUROK, J.: Čeští husitští a katoličtí kondotiéři z Moravy na Slovensku v 15. století (období bratříků). In: Vojenská história, 9, 2005, č. 4, s. 13, 14. Dostupné na internete <http://www.vhu.sk/index.php?ID=31>; MRVA – HRNKO, cit. 6, s. 113; VACH, cit. 17, s. 203; VARSIK, cit. 9, s. 97. 
[20] GAHÉR, Svätý Jur, cit. 14, genealogická tabuľka; MRVA, História hradu, cit. 6, s. 37; VACH, cit. 17, s. 190. 
[21] GAHÉR, cit. 17, s. 39 – 41, 47 – 48; VACH, cit. 17, s. 193. 
[22] GAHÉR, cit. 17, s. 46 – 47; MRVA, História hradu, cit. 6, s. 38; VACH, cit. 17, s. 219, 225, 227. 
[23] GAHÉR, cit. 17, s. 36, text a pozn. 52, s. 48 – 49. 
[24] GAHÉR, D: Pezinok v 15. storočí. In: Bozen ... Pezinok 1208 – 2008. Zost. P. Pospechová, Pezinok, 2008, s. 73 – 74; GAHÉR, Svätý Jur, cit. 14, s. 51, text a pozn. 53; MRVA – HRNKO, cit. 6, s. 117; MRVA, História hradu, cit. 6, s. 39; SASINEK, F. V.: K topografii Slovenska. In: Slovenský letopis, 2, 1877, s. 187. 
[25] Alžbeta Luxemburská zomrela 17. decembra 1442 v Győri, kráľ Vladislav I. Jagelovský padol v bitke s Osmanmi pri Varne 10. novembra 1444. 
[26] GAHÉR, Svätý Jur, cit. 14, s. 51. 
[27] MRVA – HRNKO, cit. 6, s. 119; MRVA, História hradu, cit. 6, s. 40; SEGEŠ, V.: Od rytierstva po žoldnierstvo. Stredoveké vojenstvo v Uhorsku so zreteľom na Slovensko. Bratislava, 2004, s. 203. 
[28] GAHÉR, cit. 17, s. 49; GAHÉR, D.: Grófi zo Svätého Jura a Pezinka za vlády Mateja Korvína a Vladislava II. Jagelovského. In: Štúdie k jubileu Jána Kollára. Historia nova 5. Bratislava, 2012, s. 57. Dostupné na internete <www.fphil.uniba.sk/fileadmin/user_upload/editors/ksd/Hino5.pdf>; GAHÉR, Svätý Jur, cit. 14, genealogická tabuľka; MRVA, História hradu, cit. 6, s. 42. 
[29] GAHÉR, Grófi zo Svätého Jura, cit. 28, s. 57; MRVA, História hradu, cit. 6, s. 42. 
[30] MRVA – HRNKO, cit. 6, s. 123 – 125; MRVA, História hradu, cit. 6, s. 46 – 47. 
[31] GAHÉR, Svätý Jur, cit. 14, genealogická tabuľka; GAHÉR, Grófi zo Svätého Jura, cit. 28, s. 63; MRVA – HRNKO, cit. 6, s. 127; MRVA, História hradu, cit. 6, s. 47. 
[32] GAHÉR, Svätý Jur, cit. 14, genealogická tabuľka; MRVA, História hradu, cit. 6, s. 51. 
[33] GAHÉR, Svätý Jur, cit. 14, s. 54; GAHÉR, Pezinok, cit. 24, s. 77; MRVA – HRNKO, cit. 6, s. 132; MRVA, História hradu, cit. 6, s. 51; Genealogická tabuľka Salm-Neuburgovcov dostupná na internete <http://genealogy.euweb.cz/luxemburg/luxemburg5.html#J1>

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Prosím, diskutujte iba o téme príspevku a nezabudnite sa podpísať.