Touto stránkou chcem prispieť k poznávaniu a popularizácii dejín Záhoria, pričom budem klásť dôraz iba na seriózne a hodnoverné informácie s vylúčením mýtov, legiend a špekulácií. Moju snahu môžete podporiť svojimi komentármi, či poskytnutím akýchkoľvek informácií. Uvítam pripomienky k obsahu, k prekladom, odkazy na literatúru, pramene, podujatia...
Zároveň rád zverejním aj vaše príspevky (články, fotografie). K tomuto účelu slúži možnosť komentárov pod príspevkami alebo mailová schránkadejiny.zahoria1@gmail.com.
(Autorom všetkých článkov a prekladov, pokiaľ nie je uvedené inak, je PAVOL VRABLEC - pozrite aj https://independent.academia.edu/PavolVrablec)
Ešte pred Vianocami stihlo vydať svoj historický zborník aj Múzeum Michala Tillnera v Malackách. Obsahuje deväť príspevkov, ktoré sú rozdelené do dvoch častí.
Záhorské múzeum v Skalici pokračuje vo vydávaní svojich zborníkov. Pred pár dňami uzrel svetlo sveta ďalší z nich - Zborník Záhorského múzea v Skalici 6.
Skúmanie historického osídlenia si okrem iného vyžaduje aj dobré zvládanie problematických situácií. Komplikácie môže do výskumu osídlenia vniesť napríklad rozdielne časové zaradenie rovnakých archeologických nálezov rôznymi odborníkmi alebo ich nejasné lokalizovanie. Takýmto príkladom je Brodské.
Z 13. storočia poznáme celý rad šaštínskych arcidiakonov. Už v roku 1210 sa spomína Matej (falzum); 1218 Ján; 1229, 1230 a 1231 magister Manasses, šaštínsky arcidiakon a kanonik ostrihomskej kapituly; 1233 Vincent[1]; 1244 – 1245 a 1248 Mikuláš[2], šaštínsky arcidiakon a ostrihomský kustód; 1259 Vincent[3]; 1272 magister Anton, sudca, šaštínsky arcidiakon, kancelár ostrihomského arcibiskupa Filipa[4]; 1288 a 1294 Štefan[5]; 1292 magister Jakub[6] a magister Wrkundinus.[7]
Staré fotografie a pohľadnice sú vďačným zdrojom spomienok, štúdijným materiálom i zberateľským predmetom. Pomáhajú utvoriť si predstavu o vzhľade mesta, dediny chotára... v minulosti. Maďarský Katalóg pohľadníc z maďarských múzeí je výbornou databázou.
Najstaršie zachované portálne súpisy nám podávajú čiastočný obraz o osídlení Brodského v 15. a 16. storočí. Hoci nezachycujú celkový počet usadlostí, ale len tých, ktoré platili dane, vidno, že Brodské patrilo v danom období medzi malé dediny.
Noviny Obzor vo februári 1870 uverejnili článok o stavbe cesty cez Pezinskú Babu. Cesta bola už sčasti vystavaná a bolo potrebné ju dokončiť. Tu je presný prepis článku.
Mestské centrum kultúry Malacky - Múzeum Michala Tillnera pozýva na spomienkové stretnutie o 17. novembri 1989, ktoré sa uskutoční vo štvrtok 17. novembra.
Mestské centrum kultúry Malacky - Múzeum Michala Tillnera v rámci pravidelných Stretnutí s históriou pripravilo prednášku s prezentáciou fotografií a besedou o poslednom členovi pálfiovského rodu, ktorý vlastnil malacké panstvo.
„Kravy vzdor tomu, že hneď od žatvy dosť dažďov bývalo, dojily po skúpo. Ošípané, z ktorých ces leto mnoho popadalo, kŕmily sa zle; najlepšie žraly ešte šrotovanú kukuricu, s prídavkom varených zemiakov alebo varenej cukrovky.
Časopis Obzor. Noviny pre hospodárstvo, remeslo a domáci život. uverejnil v roku 1871 dopis čitateľa z Veľkých Levár, Jozefa Šimku, v ktorom opisuje hospodársku situáciu v dedine v danom roku.
V rámci bojov o babenberské dedičstvo viackrát vtrhlo české vojsko Přemysla Otakara II. na juhozápadné Slovensko (1260, 1271, 1273), pričom prechádzalo Záhorím, ktoré v tomto období kontrolovalo. Až po poslednej bitke, ktorá sa odohrala 26. augusta 1278 na Moravskom poli, nastala na krátky čas znova na Záhorí pokojná situácia a uhorská správa.
Už svojím názvom vzbudzuje pozornosť obec Hradište pod Vrátnom. Severne od intravilánu na svahu sa nachádza lokalita Prez hradište (Role prez hradište), na ktorej v r. 1940 našiel Štefan Janšák hradištné črepy. V r. 1946 lokalitu skúmal Viktor Šemmer, pričom našiel ďalšie črepy z 9. storočia, avšak žiadne známky po nejakom opevnení.[1]
V piatok 2. septembra 2011 bola slávnostne predstavená nová kniha o dejinách obce Smrdáky (foto). Táto prezentácia bola súčasťou programu osláv 575. výročia najstaršej písomnej zmienky o obci.
„Po 3. hodine pohnuli sa všetci účastníci do Veľ. Levár, kde bola slávnostne odovzdávaná verejnosti novostavba štátnej ľud. a mešť. školy „Štefánkovej“. Budova pôsobí zvonka milým dojmom svojou slohovou čistotou a prekvapuje i vňútri estetickým a účelným vyriešením.
"Premena starej školy v školu novú, prispôsobenú terajšiemu životu, riadna školská dochádzka a stavby školských budov nasvedčujú, že sa školská otázka u nás počína vážne riešiť. – Dôkazom toho boly aj školské slávnosti 29. mája t. r. (1930): v Malých Levároch slávnosť kladenia základ. kameňa novej školskej budovy obec. ľud. školy a slávnosť odovzdania novostavby štátnych škôl Štefánkových vo Veľ. Levároch verejnosti. Účasť občianstva z celého okolia ukázala, ako sa zmenil od prevratu pomer verejnosti ku škole a jak nová československá škola vedela si svojím pôsobením získať porozumenie a lásku všetkej verejnosti.
Obec Suchohrad vo štvrtok 15. septembra 2011 v rámci osláv 500. výročia najstaršej písomnej zmienky o obci predstavila verejnosti svoju novú knihu Príhody zo Suchohradu (alebo Co sa stauo v Dimburku).
Archeologický výskum objavil v Jakubove slovanské sídlisko z obdobia Veľkej Moravy[1], ale to je na dlhý čas všetko, čo o tejto dedine vieme. Vincent Sedlák predpokladá nepretržité trvanie tohto sídliska aj naďalej[2]. Naopak, Jenő Házi o Jakubove tvrdí, že pre obdobie stredoveku nie sú o ňom údaje[3]. Toto tvrdenie nie je pravdivé, pretože poznáme písomný doklad už zo 14. stor.
V 9. stor. aj toto miesto na brehu rieky Moravy obývali Slovania[1]. Avšak najskorší písomný doklad pochádza až z r. 1557 [2]. O období medzitým sa môžeme iba dohadovať. Dôležitou pomôckou je staršie pomenovanie Záhorskej Vsi (touto je len od r. 1948) - Uhorská Ves (Magyarfalu).
„Pred kostolom, čili hostincom Vajčoveca, stojí „Stĺp potupy“, symbolická pamiatka zadávna prevádzaných súdov v starodávných mestečkách západného Slovenska.
Úhľadný, štvrohranný stĺp, vystavaný z tehál je asi 4 m vysoký, opatrený škridlicovou strechou, z ktorej vyčnieva železná tyč (sťa pika), opatrená pohyblivou železnou rukou s mečom, znakom to prísnej spravodlivosti. Na prednej a jednej bočnej strane od cesty sú do stĺpa pevno vsadené mohútne železné okovy (reťazi zmizly, pravdepodobne dávno odmontovali ich cigáni).
Historická tlač prináša množstvo zaujímavých informácií o živote na Záhorí. Ponúkam presný prepis článku zo skalických novín Obzor o nešťastnej udalosti zo začiatku roku 1870 v Skalici.
Slovenský národný archív organizuje vedeckú konferenciu Pôdohospodárstvo v dejinách Slovenska, na ktorej odzneje aj niekoľko príspevkov týkajúcich sa dejín Záhoria.
Čítanie starých kroník býva veľmi zaujímavé a poučné. Často sa v nich stretávame s rozprávaním zvláštnych, nevšedných, ba až neuveriteľných príbehov zo života dediny. Niektoré bývajú zábavné a iné zase tragické. Dôležitú úlohu pritom zohráva literárny talent zapisovateľa.
Rudolf Irša zozbieral v slovenských archívoch sfragistický materiál, týkajúci sa obcí bývalého Senického okresu a súborne ho vydal v tejto knihe. Deväťdesiatpäťstranová kniha netradičného formátu v úvode stručne oboznamuje čitateľa s dejinami správy Senického okresu a so sfragistickou problematikou.
Skutočnosť, že prítomnosť Longobardov na Záhorí bola iba okrajová, zatiaľ čo na susednej juhovýchodnej Morave bol ich zábor oveľa širší[1], dáva možnosť uvažovať o smere príchodu prvých Slovanov na Záhorie.
Situácia okolo prítomnosti Slovanov v tomto priestore je oveľa komplikovanejšia. (Navyše ju ešte zneprehľadňujú rozdielne názory na datovanie jednotlivých archeologických nálezových celkov.) Niektorí koexistenciu Longobardov a Slovanov nepredpokladajú[1] a naopak, niektorí ju považujú za veľmi pravdepodobnú.[2]
„Prvá méta začína na západe v rieke nazývanej Morava, v prístave, ktorý sa nazýva Fluderstat, v ktorom sa zhromažďuje drevo na predaj a ukladajú sa hromady dreva. Tu vychádza (hranica) z tej rieky k ceste, po ktorej tie drevá boli ťahané a odtiaľ prechádzala na východ na tú cestu až k dubu stojacemu vedľa tejto cesty..“
V týchto dňoch uzrel svetlo sveta zborník Malacky v 20. storočí. Je zostavený zo 14 dejepisných prác študentov Gymnázia sv. Františka Assiského v Malackách.
Je dôležité si uvedomiť, že Slovania pri svojom príchode na Záhorie neprišli do celkom ľudoprázdnej oblasti. Preto stručne naznačím situáciu pred ich príchodom.
REGEST: Ľudovít I. daruje Teumlinovi a Petrovi Malé Leváre a Gajary.
OBCE: Malé Leváre, Gajary
OSOBY: Ľudovít I. Veľký, uhor. kráľ; Teumlinus, gróf zo Sv. Jura; Peter, gróf zo Sv. Jura; Peter, gróf zo Sv. Jura, otec Teumlina a Petra; Šebuš, gróf zo Sv. Jura, starý otec Teumlina a Petra
V roku 1001/2 sa územie Slovenska i Moravy stali závislými od poľského Boleslava Chrabrého. Tento stav trval do roku 1018. Potom bola Morava pripojená k pražskému kniežatstvu a spravoval ju syn českého kniežaťa Oldřicha I. Břetislav I. Kontrolu nad Slovenskom prebral kráľ Štefan I. v roku 1029. Územie medzi Dunajom a Dyjou pripadlo Východnej marke v roku 1041.
V Kronike obce Veľké Leváre II. sa na s. 214 nachádza záznam o vlakovom nešťastí pri Veľkých Levároch v r. 1983: „14. júna v noci medzi obcami Závod – Veľké Leváre sa stala železničná nehoda.
Hľadáte svojich predkov? Zostavujete si rodostrom? Dá sa to už aj z pohodlia domova. Webová stránka www.familysearch.org obsahuje matriky celého sveta.
Z 15. storočia sa pre oblasť Záhoria zachoval jediný portálny súpis. Zachytáva situáciu v severnej časti regiónu. Pomáha si spraviť aspoň orientačnú (avšak vôbec nie presnú) predstavu o veľkosti sídiel.
Viaceré poľské pramene informujú, že okolo roku 1001 obsadil poľský knieža Boleslav Chrabrý (992 – 1025) územie až po Dunaj. Ovládol tiež Moravu. Územie Slovenska spravoval pod Boleslavovou nadvládou Ladislav Lysý, syn Michala a bratranec uhorského kráľa Štefana I. (1000/1001 – 1038). Mala to byť oblasť medzi riekami Tisa, Dunaj a Morava.[1] Vzhľadom na to, že archeologické nálezy nesvedčia o poľskej prítomnosti na Slovensku v tomto období[2], išlo zrejme o jednorazovú akciu nie s cieľom pripojiť nové územie, ale kontrolovať ho prostredníctvom dosadeného správcu. Rovnako Morava bola pod poľskou zvrchovanosťou.
ANTON ŠTEFÁNEK (15. 4. 1877, Veľké Leváre - 29. 4. 1964, Žiar nad Hronom)
Z Veľkých Levár pochádza viacej osobností, ktoré svojou činnosťou významne zasiahli do slovenských dejín a pritom vo svojej rodnej obci sú celkom neznámy, alebo ich pozná iba malý okruh ľudí, alebo takmer nikto nevie, že tieto osobnosti pochádzajú z Veľkých Levár. Starší pamätníci si meno Antona Štefánka spájajú s meštianskou školou, avšak nič bližšie o ňom nepoznajú. Pred niekoľkými rokmi sa mi dostala do rúk diplomová práca študentky Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave o A. Štefánkovi. Len krátko predtým som sa dozvedel o podobnej diplomovej práci študentky Univerzity Komenského z r. 1976. Publikovaných štúdií o Štefánkovi je veľmi málo. Kto to teda bol?
Maďarský krajinský archív (Magyar Országos Levéltár - MOL) postupne publikuje na internete svoje stredoveké listiny (Diplomatikai levéltár - DL). Momentálne je ich približne 30 000 z viac ako 100 000-ového súboru. Stačí si kliknúť na tento odkaz:
Najnovšie poznatky o dianí na území Slovenska a Moravy v 10. storočí sumarizujú príspevky v zborníku Bitka pri Bratislave v roku 907 a jej význam pre vývoj stredného Podunajska.[1]
V októbri 2010 bola v Kostolišti odprezentovaná historická monografia Kostolište – Kiripolec. Historička mgr. Mária Kršková a jej otec ing. Jozef Kršek spracovali množstvo písomného, obrazového i mapového materiálu a napísali takmer 247-stranovú knihu. Po jednej kapitole prispeli aj Katarína Bajcúrová a Milan Červeňák.
Územie Záhoria svojou špecifickou polohou – uzavretím medzi výraznými geografickými prekážkami, ktoré pre rôzne skupiny obyvateľov prirodzene slúžili ako hranice oddeľujúce ich od iných skupín – bolo v priebehu dejín odsúdené na úlohu okrajového, pohraničného územia. Poloha na hraniciach štátnych útvarov znamenala v minulosti pre Záhorie aj zvláštny režim správy, obchodu, dopravy a z toho vyplývajúci aj zvláštny vývoj oblasti. Pojmy Záhorie a hranica sú spolu úzko späté. Chápanie hranice sa v priebehu dejín vyvíjalo. V období stredoveku bolo odlišné od dnešného chápania. Z týchto dôvodov považujem za potrebné objasniť pojem hranica a jej vývoj na Záhorí.
V roku 2008 si obec Veľké Leváre pripomenula viacero výročí. Jedným z nich bolo aj 95 rokov od založenia futbalového klubu. A veru nebol to len taký hocijaký klub. Vo svojej histórii dosiahol skvelé úspechy a jeho výkony presahovali rámec regiónu Záhorie.
Oblasť Záhorskej nížiny je v súčasnosti z vegetačného hľadiska začlenená do dubovej zóny a nížinnej podzóny. Borská nížina so záhorskou časťou Dolnomoravského úvalu patrí do vegetačnej oblasti rovinnej a Chvojnická pahorkatina do pahorkatinnej. Chvojnickú pahorkatinu prevažne pokrývajú dubovo-hrabové lesné spoločenstvá. Borská nížina je pestrejšia. Veľkú časť tvoria dubové a dubovo-hrabové porasty. V lužných lesoch popri Morave a Myjave sa vyskytuje jaseň, brest, dub a jelša a vŕba s topoľom. Piesočnaté oblasti borskej nížiny pokrývajú borovicové lesy[1].
Záhorská a Podunajská nížina sú najteplejšími regiónmi Slovenska. V súčasnosti sa priemerná ročná teplota na nich pohybuje od 9 do 11 stupňov Celzia. Tento faktor spolu s relatívne vysokou veternosťou spôsobuje, že tieto nížiny sú zároveň aj najsuchšie. Priemerný ročný úhrn zrážok sa pohybuje okolo 500 mm[1].
Mást je v dnešnej dobe súčasťou mesta Stupava, ku ktorému bol pripojený v r. 1952. V nasledujúcom roku (1953) tu robotníci pri prácach našli 6 popolníc. Následne archeológovia odkryli niekoľko žiarových hrobov, ktorým patrí jedno prvenstvo - sú to najstaršie známe slovanské hroby na Záhorí (6. stor.). Prítomnosť Slovanov dokazuje aj pohrebisko z veľkomoravskej doby.
Front sa blížil, ľudia sa báli, nevedeli, čo všetko majú očakávať, veď vojnové udalosti tu nezažili už od Napoleona. Dychtivo počúvali rozprávania veteránov z prvej svetovej vojny, zachytávali správy z vysielania slovenského alebo londýnskeho rozhlasu. Neustále poletovali anglické lietadlá, všade naokolo sa odohrávali vzdušné boje a bombardovania. Každodenne strašili sirény a dlhé skrývanie sa v úkrytoch už bolo neznesiteľné. Ľudia usilovne zakopávali všetky cennosti a potreby pre život, aby ich nezničili nálety a ničenie, alebo niekto neukradol.
Malacky sa v období stredoveku (do r. 1526) spomínajú približne v troch desiatkach listín a listov[1]. Väčšina z nich je uložených v Maďarskom krajinskom archíve. Obsahovo ide prevažne o majetkovoprávne záležitosti. Vybral som niekoľko dokumentov, ktoré sú pre Malacky nejakým spôsobom zvlášť zaujímavé.
Vo verejnosti sa často stretávame s názorom, že najstaršia písomná zmienka o obci je dokladom o jej vzniku a datovanie najstaršej zmienky je zároveň aj datovaním vzniku obce. Pri vyslovovaní takýchto názorov je potrebné byť veľmi opatrný. Možnosť spájať najstaršiu písomnú zmienku so vznikom obce je totiž pomerne zriedkavá. Vo veľkej väčšine prípadov ide o písomnú správu, ktorá vznikla až po nejakom trvaní obce, teda je mladšia ako samotná obec. Vždy je potrebné poznať text aj kontext písomnej správy. Takýmto prípadom sú aj Veľké Leváre.
Vydavateľstvo Veda vydalo historickú monografiu o meste Stupava. Kolektív šiestich autorov, vedený Antonom Hrnkom, pripravil 472-stranovú knihu rozdelenú do 10 kapitol, ktoré opisujú široký časový i vecný rozsah dejín Stupavy. Knihu lektorovali prof. Ján Lukačka a dr. Ján Bobák. Profesionálne spracovaný, hutný a odborný, ale ľahko zrozumiteľný text dopĺňajú početné fotografie a poznámkový aparát. Nechýba zoznam pramenného a literárneho materiálu.
Najstaršia zachovaná listina o Záhorí pochádza z roku 1206 a týka sa Plaveckého Štvrtka.
Archív ju zverejnil aj online na tomto odkaze. Inštrukcie na používanie databázy nájdete na tomto odkaze. Listinu nájdete pod inventárnym číslom 45 (prvý riadok vyhľadávača).