Touto stránkou chcem prispieť k poznávaniu a popularizácii dejín Záhoria, pričom budem klásť dôraz iba na seriózne a hodnoverné informácie s vylúčením mýtov, legiend a špekulácií. Moju snahu môžete podporiť svojimi komentármi, či poskytnutím akýchkoľvek informácií. Uvítam pripomienky k obsahu, k prekladom, odkazy na literatúru, pramene, podujatia...
Zároveň rád zverejním aj vaše príspevky (články, fotografie). K tomuto účelu slúži možnosť komentárov pod príspevkami alebo mailová schránka dejiny.zahoria1@gmail.com.
(Autorom všetkých článkov a prekladov, pokiaľ nie je uvedené inak, je PAVOL VRABLEC.)

pondelok, 28. novembra 2011

ŠAŠTÍN

ŠAŠTÍN V 13. STOROČÍ

Z 13. storočia poznáme celý rad šaštínskych arcidiakonov. Už v roku 1210 sa spomína Matej (falzum); 1218 Ján; 1229, 1230 a 1231 magister Manasses, šaštínsky arcidiakon a kanonik ostrihomskej kapituly; 1233 Vincent[1]; 1244 – 1245 a 1248 Mikuláš[2], šaštínsky arcidiakon a ostrihomský kustód; 1259 Vincent[3]; 1272 magister Anton, sudca, šaštínsky arcidiakon, kancelár ostrihomského arcibiskupa Filipa[4]; 1288 a 1294 Štefan[5]; 1292 magister Jakub[6] a magister Wrkundinus.[7]
Z niektorých titulov vidno, že zastávali rozličné funkcie na dvore ostrihomského arcibiskupa a tu sa zrejme aj najčastejšie zdržovali. Funkcia šaštínskeho arcidiakona bola teda iba titulárna. Napriek tomu je to dôležitá informácia. Dokazuje, že už od 13. storočia fungovala na Záhorí cirkevná organizácia. A ak na začiatku tohto storočia bola rozvinutá cirkevná organizácia, musela sa obranná funkcia konfínia začať rozpadať už niekedy v priebehu 12. storočia a nie ako sa to ešte dodnes objavuje najmä v regionálnej literatúre, že konfínium zaniklo v polovici 13. storočia, či dokonca neskôr. Existencia šaštínskeho arcidiakonátu minimálne na začiatku 13. storočia je jedným z dôkazov (popri napr. súkromnom vlastníctve celých území na Záhorí doložené taktiež od začiatku 13. storočia) už nefungujúcej obrannej funkcie Záhoria v tomto období.
Šaštínsky hrad sa v písomnostiach objavuje až ku koncu 13. storočia v súvislosti s obsadením Nemcami a jeho znovudobytím Abrahámom. Vláda Ladislava IV. Kumánskeho (1272 – 1290) vyvolávala v Uhorsku odpor šľachty a odmietanie poslušnosti. Napr. páni z Kyseku v druhej polovici 80. rokov 13. storočia spustošili územie od Bratislavy po Modru a Dudváh. V tom čase do vnútorných záležitostí Uhorska vstúpil aj rakúsky vojvoda Albrecht I. Najskôr ako Ladislavov spojenec, potom ako pán na vlastnom (uhorskom) území. V roku 1287 obsadil Bratislavu a v roku 1289 aj Sv. Jur, Pezinok a Trnavu. Na Záhorí sa zmocnil šaštínskeho hradu. Po smrti Ladislava IV. (1290) sa pri Trnave stretol v boji s Albrechtom komes Abrahám, syn Menolda. Po víťazstve sa mu podarilo znovu vydobyť aj šaštínsky hrad a spolu s Matúšom, kráľovským stajníkom, bratislavský hrad.[8] Problematickou však zostáva otázka, kde vlastne stál. Najnovšie Vincent Sedlák upozornil na miestne názvy odvodené od slova val a bahno v okolí Lakšárskej Novej Vsi a Bílkových Humeniec a vyslovil mienku, že práve v tomto širšom priestore sa šaštínsky hrad mohol nachádzať.[9]
V roku 1317 získal Šaštín (Saswar) spolu s Brodským (Barachka, Baracka) Abrahám Rúfus. Kráľ Karol mu ich daroval ako kompenzáciu za škody, ktoré utrpel od Matúša Čáka.[10] K roku 1323 sa spomína Šaštínsky komitát. Čiže hrad mal vytvorený svoj obvod. Neskôr vieme, že sem patrili dediny na oboch stranách Myjavy – Brodské, Borský Mikuláš, Bílkove Humence, Borský Peter, Šajdíkove Humence, Čáry, Dojč, Koválov, Kuklov, Kúty, Smolinské, Stráže, Šaštín a Štefanov. Sídlo šaštínskeho panstva neskôr prešlo do Holíča.
Tá istá listina z roku 1323 zároveň hovorí aj o istom Dominikovi, synovi Šalamúna z rodu Sikulov zo Šaštína.[11] Išlo zrejme o potomka Sikulov usadených v Šaštíne v období konfínia.
Šaštín bol popri cirkevnom centre Záhoria aj dôležitou križovatkou ciest. Takými boli popri ňom aj Holíč, Senica a Jablonica, doložené v listine z roku 1336 o výbere poplatkov na Českej ceste.[12]

[1] Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae. Tomus I. Inde ab a. DCCCV usque ad a. MCCXXXV. Ed. R. Marsina. Bratislavae, MCMLXXI, n. 164, p. 130; n. 231, p. 181; n. 345, p. 248; n. 360, p. 256; n. 376, p. 269; n. 407, p. 298; n. 409, p. 300.
[2] Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae. Tomus II. Inde ab a. MCCXXXV usque ad a. MCCLV. Ed. R. Marsina. Bratislavae, MCMLXXXVII, n. 158, p. 107; 304, p. 213.
[3] Monumenta ecclesiae Strigoniensis. Tomus primus. Ab a. 979. Ad a. 1273 (ďalej MES I). Ed. F. Knauz. Strigonii, 1874, n. 346, p. 297. 
[4] MES I, cit. 3, n. 769, p. 597; Codex diplomaticvs Hvngariae ecclesiasticvs ac civilis. Tomvs qvintvs. Volvmen 1. Ed. G. Fejér. Budae, 1829, p. 255 – 257.
[5] Monumenta ecclesiae Strigoniensis. Tomus secundus. Ab a. 1273. Ad a. 1321 (ďalej MES II). Ed F. Knauz, Strigonii, 1882, n. 219; 244; n. 361, p. 363.
[6] Magyar Országos Levéltár Budapest, Diplomatikai Levéltár (ďalej DL) 50546.
[7] MES II, cit. 5, n. 331, p. 331.
[8] DL 1383; DL 102722. Nový kráľ Ondrej III. (1290 – 1301) ho za to odmenil v roku 1291 majetkom v Galante a hradom Holíč do doživotnej držby a v roku 1294 do dedičnej.
[9] SEDLÁK, V.: Die älteste Besiedlung des Komitates Bratislava. In: Studia historica Slovaca XVIII, 1994, s. 53.
[10] Regesta diplomatica necnon epistolaria Slovaciae. Tomus II. Ed. V. Sedlák. Bratislava: Veda, 1987, n. 231, p. 117; n. 234, p. 118. Zároveň mu kráľ vrátil aj hrad Branč, o ktorý ho Matúš Čák pripravil v roku 1309 pochybnou kúpou.
[11]in comitatu Saswariensi“, „Dominicus filius Salamonis ... de generacione Syculorum de Saaswar“, DL 104765.
[12] ČELAKOVSKÝ, J.: Sbírka pramenů práva městského Království českého : Díl I : Privilegia měst Pražských. V Praze, 1886, č. 27, s. 44 – 47 (latinský text); Pod vládou anjouovských kráľov : Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov IV. Ed. P. Dvořák. Bratislava: Literárne informačné centrum, 2002, s. 108 – 110 (slovenský preklad).

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Prosím, diskutujte iba o téme príspevku a nezabudnite sa podpísať.