Touto stránkou chcem prispieť k poznávaniu a popularizácii dejín Záhoria, pričom budem klásť dôraz iba na seriózne a hodnoverné informácie s vylúčením mýtov, legiend a špekulácií. Moju snahu môžete podporiť svojimi komentármi, či poskytnutím akýchkoľvek informácií. Uvítam pripomienky k obsahu, k prekladom, odkazy na literatúru, pramene, podujatia...
Zároveň rád zverejním aj vaše príspevky (články, fotografie). K tomuto účelu slúži možnosť komentárov pod príspevkami alebo mailová schránka dejiny.zahoria1@gmail.com.
(Autorom všetkých článkov a prekladov, pokiaľ nie je uvedené inak, je PAVOL VRABLEC.)

štvrtok, 14. júla 2011

MALACKY

MALACKY V STREDOVEKÝCH DOKUMENTOCH

Malacky sa v období stredoveku (do r. 1526) spomínajú približne v troch desiatkach listín a listov[1]. Väčšina z nich je uložených v Maďarskom krajinskom archíve. Obsahovo ide prevažne o majetkovoprávne záležitosti. Vybral som niekoľko dokumentov, ktoré sú pre Malacky nejakým spôsobom zvlášť zaujímavé.


1206


Hneď najstaršia listina, vzťahujúca sa na oblasť Záhoria, si zasluhuje pozornosť. Jej latinský text aj slovenský preklad bol už niekoľkokrát publikovaný[2]. Vyslovených bolo viacero rozličných interpretácií, predovšetkých v súvislosti s Malackami. Je pekným príkladom, ako je potrebné a dôležité, aby sme historické dokumenty dôkladne čítali a presne prekladali.
V r. 1206 daroval uhorský kráľ Ondrej II. (1205 – 1235) grófovi Alexandrovi Plavecký Štvrtok. Pri opise jeho hraníc sa celkovo trikrát spomína názov Maliscapotoca (Malinský potok). Z toho dvakrát sa spomína ako miesto (locus) a jedenkrát ako potok (fluvius). Práve spojenie „miesto Malinský potok“ vyvoláva domnienky o existencii osídlenej lokality, ktorá by mala byť predchodcom dnešných Malaciek. Dôkladným čítaním celého kontextu však zistíme, že všetky tri prípady hovoria o vodnom toku. Prvá zmienka hovorí: „...má spoločnú hranicu vedúcu až k miestu, ktoré sa volá Malinský potok a odtiaľ pokračuje stúpajúc touto vodousamotná voda je braná vnútri hranice.“ To znamená, že opisovaná hranica sa priblížila až k potoku, v istom bode sa hranica a potok stretli a potom spoločne pokračovali proti prúdu. Výraz „až k miestu“ je znovu vyjadrený výrazom „touto vodou“ (per eandem aquam), čiže obidva sú totožné. „Miesto, ktoré sa volá Malinský potok“ označuje bod na vodnom toku Malinský potok a nie nejakú lokalitu, ktorá (keďže nesie aj vlastné pomenovanie) by mohla byť osídlená. Druhá zmienka priamo hovorí: „...hranica je zvedená až k miestu, kde potok, ktorý sa volá Malinský potok, vychádza z lesa...“ Čiže znovu je uvedený bod na potoku. Tentokrát je Malinský potok označený ako potok (fluvius). A napokon: „...znova susedí s miestom Malinský potok a odtiaľ prechádza cez túto vodu na veľkú cestu...“ Ide o takú istú situáciu ako pri prvej zmienke.
Slovo locus (= lat. miesto) sa v niektorých uhorských dokumentoch používalo od začiatku 13. storočia aj na označenie dediny. Stávalo sa to však zriedkavo. Dôležitý je kontext každého jedného prípadu. Tak je to aj s uvedenou listinou. Z kontextu nemožno vyčítať, či výraz locus Maliscapotoca hovorí o osídlenom alebo neosídlenom mieste. Dá sa len konštatovať, že označuje bod v krajine.
Maliscapotoca (r. 1206)

Listina obsahuje všetky výrazy, ktorými sa v danom období stredoveku mohla označovať dedina (villa, praedium, terra, locus). Pokiaľ by sme chceli čiste len na základe textu tejto listiny dokazovať existenciu Malaciek v r. 1206, nedospeli by sme k pozitívnemu záveru. Napriek tomu nám text listiny nevyvracia možnosť existencie nejakého osamoteného obydlia (či už v rámci chotára Plaveckého Štvrtka alebo mimo neho), ktoré v ďalšej dobe (ešte pred r. 1231) mohlo byť základom budúcich Malaciek. K tomu by nám však musela pomôcť archeológia, historická geografia, príp. toponýmia. Preto problematiku existencie Malaciek v r. 1206 nemožno považovať za doriešenú.

Preklad listiny z r. 1206 pozri tu.

1378

Opisy chotárnych hraníc v starých listinách sú bohaté na miestne názvy. Pomáhajú nám pri spoznávaní krajiny v minulosti. Videli sme to na predchádzajúcom príklade. Iný takýto opis chotárnych hraníc prináša ďalší problém pri skúmaní dejín Malaciek. 
V r. 1377 daroval uhorský kráľ Ľudovít I. Veľký (1342 – 1382) za verné služby Tomášovi a Petrovi, grófom zo Sv. Jura a Pezinka, dediny Malé Leváre a Gajary. V nasledujúcom roku (1378) pri vovádzaní do majetku bola vykonaná obchôdzka hraníc chotárov oboch dedín. Bratislavská kapitula o tom vyhotovila listinu[3], v ktorej sú hranice Malých Levár a Gajár podrobne zaznačené. Obchôdzky hraníc chotárov sa zúčastnili aj richtári a obyvatelia susedných dedín – Veľkých Levár, Jakubova a Malých Malaciek (Kysmalachka). V metácii sa potom ešte dvakrát uvádzajú Malé Malacky (Kysmalachka). Okrem toho však dvakrát aj Kostolné Malacky (Eghazasmalachka, Ighazasmalachka). Keď budeme pozorne sledovať priebeh vyznačovanej hranice chotárov Malých Levár a Gajár, zistíme, že názov Malé Malacky by mal označovať na terajšie Kostolište. Listina totiž uvádza, že chotáre Malých Malaciek a Gajár boli spojené[4]. Kostolnými Malackami sú nazvané dnešné Malacky. Spomína sa, že cez Kostolné Malacky prechádzala veľká a stará cesta[5]. Uvedenú cestu a jej prechod cez Malacky poznáme z inej (časovo blízkej) listiny, ktorou kráľ Ľudovít v r. 1373 zabezpečil obchodníkom voľný prechod na úseku z Holíča do Bratislavy pozdĺž rieky Moravy[6].
Zápis z r. 1378 je pozoruhodný, pretože skôr by sme očákavali, že dedina s názvom, súvisiacim s kostolom, bude práve Kostolište. Vieme, že v r. 1397 stál v Kostolišti kostol a jeho fíliami boli okolité dediny Gajary, Jakubov, Plavecký Štvrtok a Malacky. Existencia kostola v samotných Malackách je podľa doterajších znalostí bezpečne doložená až od prvých rokov 17. storočia. Zrejme bude potrebné tento predpoklad poopraviť. A to tým skôr, že zo skoršieho obdobia (15. a 16. stor.) poznáme ešte niekoľko zápisov, v ktorých sa Malacky nazývajú Kytle, Kirchle, Kyrchlew, teda ich názov súvisí s kostolom. Okrem týchto zmienok sú známe aj dvojité zápisy názvu Malaciek. Napr. súpis sťažností poddaných na svojho zemepána Gašpara Šerédyho z r. 1548 uvádza kapitolu o Malackách nadpisom Malaczka alias kÿrchle[7]. Lenže hneď úvodný odstavec súpisu nám problematiku kostola v Malackách komplikuje. Píše sa v ňom, že Malacky „kostol nemajú, ale v Kostolišti (kÿrÿkpolcz), blízkom mieste, je farský kostol, v ktorom je farár a ten im vysluhuje sviatosti...“ Čiže napriek tomu, že jeden z názvov Malaciek bol odvodený od slova kostol, žiaden kostol v skutočnosti v Malackách nestál.
Kysmalachka (r. 1378)

Eghazasmalachka (r. 1378)
Ide o zaujímavý problém, ktorého vyriešenie si vyžaduje hlbší onomastický, archeologický a azda aj architektonický výskum. Zvlášť potrebné by bolo preskúmať vzťah Malaciek a Kostolišťa a ich rozlíšenie v stredovekých dokumentoch. Teda rovnako ako v predošlom prípade nejde o uzavretú záležitosť.

1460
                       
Malacky boli dôležitým bodom na významnej obchodnej ceste. (Spomínal som ju v predchádzajúcom texte.) Z toho dôvodu toto strategické miesto v 50. rokoch 15. stor. obsadili bratríci, ktorí mali tábor v Gajaroch na Posádke a ovládali južné Záhorie, okolie Bratislavy i časť rakúskeho územia. Ich hlavným veliteľom bol Vanko z Rachmanova. Táto osoba je v bratislavských listoch známa z obdobia r. 1449 – 1460. 
Bratríci sústavne obťažovali Bratislavu, musela im odvádzať desiatky. Dokonca v r. 1451 musel zasiahnuť uhorský gubernátor Ján Huňady, ale nemalo to trvalejší efekt. Vieme, že už v r. 1452 sa Vanko chystal prepadnúť bratislavské vinohrady. 15. marca 1458 uzavrel Vanko s Bratislavčanmi mier, ale už o pár dní ich vzájomné spory pokračovali. V r. 1459 sa Vanko dostal do priazne kráľa Mateja Korvína a ten mu prikázal, aby neobťažoval Bratislavu, ale ju radšej chránil. No Bratislavčania zrejme kráľa upozornili, že Vanko je problematická osoba, pretože v máji 1459 poslal Vanko do Bratislavy ostrý list, v ktorom sa vyhráža, že sa mestu pomstí za jeho osočovanie u kráľa. 
Z júla, augusta a novembra 1460 sa zachovala séria listov. Týkajú sa ďalšieho prímeria uzavretého medzi Bratislavčanmi a Vankom. Dohodli sa, že ho budú dodržiavať do sv. Martina (11. nov.). V ten deň malo prísť k spoločnému stretnutiu pri Devíne, avšak neprišlo. Vankov vyslanec Mikuláš Trčka sa nasledujúci deň ospravedlnil Bratislavčanom, že nemohol prísť na rokovanie k Devínu. Ako príčinu uvádza zaujímavú udalosť. Stretol sa s ľuďmi z Malaciek, potom ho tí istí alebo iní ľudia ešte aj prenasledovali, dokonca zranili jeho koňa tak, že sa mu len ťažko podarilo ujsť. Na ďalší deň (13. nov.) oznamuje Vojtek z Rachmanova, že ľudia z Malaciek, ktorí pracovali pre jeho strýka Vanka, viezli do Bratislavy tovar a na spiatočnej ceste im boli vzaté kone, vozy a iné veci. Žiada preto navrátenie tých vecí, lebo inak bude musieť požiadať o rozsúdenie grófa Žigmunda. Našťastie tieto udalosti nenarušili krehké prímerie medzi Bratislavou a bratríkmi a 19. novembra spoločne predĺžili prímerie do pôstu.
Malaczky (12. nov. 1460)

Listy z 12. a 13. novembra 1460 naznačujú, že v blízkosti Malaciek zrejme operovala nejaká lúpežná tlupa, ktorá znepríjemňovala život pocestným a neváhala prepadnúť ani obávaných vládcov južného Záhoria – bratríkov. V tej dobe to nemôžeme považovať za veľkú raritu. Lúpežných bánd bolo neúrekom. Pohybovali sa zväčša pri dôležitých cestách a zameriavali sa na obchodníkov. Preto bolo cestovanie v stredoveku nebezpečné a obchodnícke karavány museli mať svoj vlastný vojenský sprievod.
Čím sa pozeráme ďalej do minulosti, tým je naše poznanie nejasnejšie a útržkovitejšie. Je to spôsobené malým množstvom prameňov. Platí to aj o Malackách. Veľa vecí o ich dejinách môžeme iba vydedukovať podľa analógií a veľa vecí môžeme iba tušiť. Dôkladným a systematickým výskumom sa dá naše potnanie pomaly posúvať ďalej.

Prílohy

1. Preklad častí listiny, ktoré spomínajú Malé a Kostolné Malacky. 20. dec. 1378.

Všetkým v Krista veriacim, tak súčasným ako aj budúcim, prítomnú listinu poznávajúcim kapitula bratislavského kostola (želá) spásu v Spasiteľovi všetkých. Všetkým teda chceme dať na známosť obsah tejto (listiny).
Že sme ustanovili podľa obsahu listiny a mandátu pána Ľudovíta, z Božej milosti kráľa Uhorska, prirodzeného nášho pána ... pre urodzeného pána magistra Tomáša, syna Petra zo Svätého Jura, vo veci dvoch dedín nazývaných Malé Leváre a Gajary tomuže magistrovi Tomášovi samotným naším pánom kráľom darovaných, ležiacich v Bratislavskej župe.
Teda oni k nám príduc nám jednotne a svorne oznámili, že v deň blahoslaveného Mikuláša, vyznavača (6. dec.), nedávno minulého a aj v iných dňoch za ním nasledujúcich hranice spomínaných dedín, nazývaných Malé Leváre a Gajary, chotármi spolu susediacich, spolu s magistrom Jánom, synom Jána, županom a kastelánom bratislavským, vyznačili a so zvolanými susedmi oboch dedín, najmä ľuďmi a richtármi kráľovských dedín, nazývaných Veľké Leváre, Malé Malacky a Jakubov, ... spomenutého grófa Tomáša zo Svätého Jura podľa obsahu kráľovskej donácie voviedli a ustanovili do večného vlastníctva často spomínaných dvoch dedín, nazývaných Malé Leváre a Gajary a urobili obchôdzku oboch dedín. Potom podľa bežného zvyku vytýčili na potrebných miestach hranice a takto teda tie dediny obídené a hranicou od práva iných pokojne oddelené a odlíšené prítomnými osobami a vyššie opísanými susedmi spomenutému grófovi Tomášovi podľa obsahu spomínanej kráľovskej donácie určili večne vlastniť...
(Hranice) v tomto poradí sú ustanovené: totiž prvá méta začína zo západu v rieke nazývanej Marua (Morava) ... opustiac chotár kráľovskej dediny Veľké Leváre išli na juh cez dobré miesto k jednému vŕšku, nazývanému wrheg, kde chotár inej kráľovskej dediny, nazývanej Malé Malacky, bol pripojený k spomínanej dedine, nazývanej Gajary, a tu pod akýmsi dubom vytýčili dve méty. Odtiaľ (pokračovali) cez krovie stále na tú stranu. Odtiaľ k akejsi ceste, ktorá prechádzala cez spomínanú dedinu Gajary smerom k inej kráľovskej dedine, nazývanej Kostolné Malacky, a odtiaľ ďalej vychádzajúc rovnako pod jedným dubom vytýčili dve méty. Odtiaľ ďalej vychádzajúc stále na juh v priestore medzi dvomi métami k inej ceste, ktorá smerovala z Rakúska do Uhorska, preskakujúc samotnú cestu vytýčili pod jedným stromom, taktiež dubom, dve méty. Odtiaľ (išli) stále smerujúc priamym smerom a po vztýčení dvoch mét na potrebných miestach prišli k jednému vŕšku, kde sa totiž oddeľoval chotár samotných Gajár od chotára kráľovskej dediny, nazývanej Malé Malacky, a spájal sa s chotárom inej kráľovskej dediny, nazývanej Jakubov ... ďalej prejdúc na západ k jednej veľkej a starej ceste, ktorá prechádzala alebo smerovala cez túže kráľovskú dedinu, nazývanú Kostolné Malacky, vedľa samotnej cesty pod akýmsi malým vŕškom objavili dve staré méty, ktoré tam obnovili... Na pamiatku a večnú stálosť tejto veci prítomnú našu privilegiálnu listinu, potvrdenú silou privesenej a pôvodnej pečate, na požiadanie tohože grófa Tomáša zo Svätého Jura dali sme mu vydať. Dané na vigíliu sviatku svätého Tomáša, apoštola (20. dec). Roku Pána tisíc tristo sedemdesiateho ôsmeho.

2. List Mikuláša Trčku grófovi Žigmundovi zo Sv. Jura a Pezinka o prenasledovaní ľuďmi z Malaciek alebo inými ľuďmi. 12. nov. 1460. Originálne znenie.
  
Wisocze vrozený pane pane mnýe przezniwy Sluzba má wassý milosty,
naprzed, nebud wassie milostý taýno kterak wczera yakozto den Swateho,
Martina, ktomu roku (11. nov. 1460), do Tebnye (Devín) gel sem, ypotkal sem se slidmy naboru kterzízto,
gsu wibraly wes malaczky pana nasseho (Vanka), Pak newiem ty ly gisty czily
gynÿ honily gsu mne akon podemnu ranyly atak zie gsem gím ledwa,
vgel, aproto gsem przedwassy milosty staty ktoroku nemohl, nebo my
sie gest to bezelsty przyhodilo ato sie gest wprawdie stalo, Y prosim wassie
milosty Jako pana abisste neraczily wtom zazle miety, ponyewadz sie gest,
toto bezelsty stalo, Czoz pak wtom wasse milost wzkazie to gsem ho
tow vczinity nebo pan nas (Vanko) any ja nemyenyme te vmluwy russity
kteruz wassie milost nase wzal alle vczinity czoz wassie milost rozkaze
Datum neibach feria IIIIa post beati martini confessoris (12. nov.) Anno domini etc. lxo. (1460)


Mikulase Trczka
hauptman na Naibachu,



[1] Pod listinou sa rozumie písomný dokument s obsahom právneho charakteru, vyhotovený v určitej ustálenej forme. List je písomnosť so súkromným obsahom.
[2] Naposledy v BELLAN, S. – ŠÍP, V. – YURKOVIC V.: Malacky 1206 – 2006. Malacky, 2006, s. 21 (vyobrazenie listiny), 22 (originálny latinský text), 18 (slovenský preklad).
[3] Uložená je v Maďarskom krajinskom archíve (MOL) pod inventárnym číslom DL 6582. Jej text nebol publikovaný v niektorej z pramenných edícií. Napriek tomu nie je listina v kruhoch historikov neznáma. Čiastočný preklad uvádza GÚTH, T. - GÚTHOVÁ, H.: Levárky : Publikácia k 620. výročiu prvej písomnej zmienky o dedine. Bratislava: Liečreh Gúth, 1997, s. 37. Preklad častí, ktoré hovoria o Malackách, pozri v prílohe tohto príspevku.
[4]...vbi vero terra alterius ville regalis kysmalachka nuncupate prefate possessioni Ewreghaz dictam coniungeretur peruenissent...“ a tiež „...ad vnum monticulum vbi videlicet terra ipsius Evrghaz a terra ville regalis kysmalachka vocate distingeretur...“
[5]...ad vnam magnam viam et antiquam ..., que per eandem villam regalem Ighazasmalachka vocatam veniret vel tenderet...“
[6] Archív mesta Bratislavy, inv. č. 310. Malacky sú v nej uvedené len ako Malaczka, teda bez prívlastku.
[7] Inquisitio super Seredÿ Anno domini 1548. MOL, E 156 Urbaria et Conscriptiones, fasc. 95, no. 12, p. 132. Ten istý súpis obsahuje aj sťažnosti obyvateľov obce Kostolište. Jeho názov je zapísaný ako Kÿrÿpolcz. Za možnosť študovať tento dokument ďakujem p. Stanovi Bellanovi.

2 komentáre:

  1. nádherná stránka... výborne spracovaná história...vážne dobrá práca...

    OdpovedaťOdstrániť
  2. nádherná stránka... výborne spracovaná história...vážne dobrá práca...

    OdpovedaťOdstrániť

Prosím, diskutujte iba o téme príspevku a nezabudnite sa podpísať.