Touto stránkou chcem prispieť k poznávaniu a popularizácii dejín Záhoria, pričom budem klásť dôraz iba na seriózne a hodnoverné informácie s vylúčením mýtov, legiend a špekulácií. Moju snahu môžete podporiť svojimi komentármi, či poskytnutím akýchkoľvek informácií. Uvítam pripomienky k obsahu, k prekladom, odkazy na literatúru, pramene, podujatia...
Zároveň rád zverejním aj vaše príspevky (články, fotografie). K tomuto účelu slúži možnosť komentárov pod príspevkami alebo mailová schránka dejiny.zahoria1@gmail.com.
(Autorom všetkých článkov a prekladov, pokiaľ nie je uvedené inak, je PAVOL VRABLEC.)

pondelok, 18. júla 2011

GEOGRAFIA

ZÁHORIE A HRANICE 1

Územie Záhoria svojou špecifickou polohou – uzavretím medzi výraznými geografickými prekážkami, ktoré pre rôzne skupiny obyvateľov prirodzene slúžili ako hranice oddeľujúce ich od iných skupín – bolo v priebehu dejín odsúdené na úlohu okrajového, pohraničného územia. Poloha na hraniciach štátnych útvarov znamenala v minulosti pre Záhorie aj zvláštny režim správy, obchodu, dopravy a z toho vyplývajúci aj zvláštny vývoj oblasti. Pojmy Záhorie a hranica sú spolu úzko späté. Chápanie hranice sa v priebehu dejín vyvíjalo. V období stredoveku bolo odlišné od dnešného chápania. Z týchto dôvodov považujem za potrebné objasniť pojem hranica a jej vývoj na Záhorí.
Chápaniu hranice v živote stredovekého človeka sa venovala archeologická konferencia v roku 2003.[1] Základnou skutočnosťou nebolo chápanie hranice ako určitej čiary, pevne určenej línie, ale ako zóny, približne vymedzeného, akéhosi prechodného územia medzi dvomi inými väčšími územiami. Vychádzalo to z vtedajšieho vnímania priestoru. Človek ho vnímal len vzhľadom k sebe a svojmu blízkemu okoliu.[2] Z toho dôvodu by bolo azda primeranejšie pre obdobie stredoveku nehovoriť o štátnej hranici, ale skôr o pohraničí, pomedzí.[3] Tieto územia sa snažili kontrolovať obidve strany. Preto vznikali situácie, že pohraničie buď sa stalo územím nikoho, alebo (častejšie) si naň robili nárok obidve strany a viedli oň spory. Platilo to hlavne pre včasný a vrcholný stredovek. Určité náznaky presnejšieho vytýčenia uhorsko-moravskej hranice máme od konca 11. storočia. No Záhorie nebolo ešte celkom pevnou súčasťou Uhorského kráľovstva. Na kratšie obdobia bývalo pripojené k Morave alebo k Rakúsku ešte v 13. a 14. storočí. Napriek tomu môžeme o rozhodujúcej kontrole Záhoria Maďarmi hovoriť od priebehu 11. storočia. Pre úplnosť treba ešte dodať, že pevné hranice vo včasnom stredoveku nemali ani menšie územné celky – komitáty, ba ani jednotlivé osady.
Pre obdobie 9. storočia sa predpokladá, že Záhorie patrilo Moravskému kniežatstvu a hranicu medzi Moravským a Nitrianskym kniežatstvom tvorili Malé Karpaty. Pre 10. a 11. storočie máme zachované iba náznakové správy, z ktorých môžeme príslušnosť Záhoria len pravdepodobne dedukovať. Situácia je preto značne nejasná. Najčastejšie sa vychádza zo správ Anonymovej kroniky o postupe Maďarov pri dobývaní nového územia. „A všetky národy onej krajiny sa im podrobili, až po rieku Váh. Keďže ich viedla milosť Božia, nielenže si ich podrobili, ale zaujali aj všetky ich hrady, ktorých mená sú až doteraz takéto: Šintava, Hlohovec, Trenčín, Beckov a Bana. Ustanoviac do týchto hradov ostrahu, šli až k rieke Morava a opevnenými zábranami ustanovili hranice uhorskej krajiny až k Bráne a Sárváru.[4]Zo strany Čechov stanovili hranice až na rieke Morava...“[5] Podľa tohto by sa zdalo, že Maďari pri svojom postupe už v prvej polovici 10. storočia ovládli aj Záhorie. Musíme si však uvedomiť, že Anonymus písal svoju kroniku až na začiatku 13. storočia a situáciu v 10. storočí mohol sotva presne poznať. Najnovšie interpretácie hovoria, že Maďari v prvých rokoch 10. storočia len spustošili centrálne sídla Veľkej Moravy, ale územie neobsadili. Využívali ho iba na prechod do krajov ďalej na západe.[6] Hoci existujú názory o kontrole Moravy Přemyslovcami už v prvej polovici 10. storočia, prevláda mienka, že Morava bola v tomto období závislá (ale nie obsadená) od Maďarov.[7] To by znamenalo, že Záhorie mohlo v tomto období naďalej prislúchať k Morave, pretože doklady o prítomnosti Maďarov na Záhorí v 10. storočí okrem jediného staromaďarského hrobu v Skalici nemáme. Pokiaľ však ide o vládu alebo správu územia, pravdepodobne dochádza k jej úpadku, až úplne zaniká. Hovorí sa o bezvládí alebo mocenskom vákuu.[8]
V druhej polovici 10. storočia bola Morava závislá od Poliakov[9], je však otázne, nakoľko sa to týkalo Záhoria. Pokiaľ sa uvažuje o hranici Moravy na východe v tomto období, spomína sa pohorie Beskydy, Jeseníky a Biele Karpaty alebo územie až po Váh.[10] Vzhľadom na to, že nemáme spoľahlivo doloženú aktivitu starých Maďarov na Záhorí v 10. storočí, môžeme predpokladať, že patrilo aspoň formálne k Morave. Maďarov nemáme v 10. storočí doložených ani v Bratislave[11], kde by sme očakávali, že ju ako strategický bod mali pod kontolou. Keďže bývalé veľkomoravské centrá Mikulčice-Valy, Břeclav-Pohansko i Uherské Hradiště-Staré Město stratili v 10. storočí (po dobytí, ale nie obsadení Maďarmi) svoj mocenský význam i správnu funkciu, ktoré sa presunuli do Olomouca, zostalo pravdepodobne Záhorie voľným územím a zvyšky obyvateľstva mohli len odvádzať poplatky maďarskej strane (spolu s Moravou). Situácia sa začala meniť až v 11. storočí.


[1] Príspevky z nej sú zahrnuté do zborníka Archæologia historica 29/04. Ed. V. Nekuda, Z. Měřínský, P. Kouřil, M. Slivka. Brno: Muzejní a vlastivědná společnost, 2004. Špeciálne moravsko-uhorskej hranici je venovaná práca ZEMEK, M.: Moravsko-uherská hranice v 10. až 13. století. Brno: Musejní spolek, 1972.
[2] MACEK, J.: Jagellonský věk v českých zemích 1 – 2 : 1471 – 1526. Praha: Academia, 2001, s. 33; SLIVKA, M.: Hranice v mentálnom chápaní stredovekého človeka. In: Archæologia historica 29/04, cit. 38, s. 9 – 36.
[3] MACEK, J., cit. 2, s. 30.
[4] MÚCSKA, V.: Kronika anonymného notára kráľa Bela : Gesta Hungarorum. Ed. P. Dvořák. Budmerice: Vydavateľstvo Rak, 2000, s. 84/85.
[5] MÚCSKA, V., cit. 4, s. 115/116.
[6] STEINHÜBEL, J.: Maďari, Slovania, Bavori a Sasi v rokoch 896 – 933. In: Bitka pri Bratislave v roku 907 a jej význam pre vývoj stredného Podunajska. Zost. T. Štefanovičová, D. Hulínek. Bratislava: Slovenský archeologický a historický inštitút, 2008, s. 40 – 41.
[7] MĚŘÍNSKÝ, Z.: Morava v 10. a na počátku 11. století. In: Bitka pri Bratislave v roku 907, cit. 6, s. 84 – 85, 101.
[8] MĚŘÍNSKÝ, Z., cit. 7, s. 101.
[9] MĚŘÍNSKÝ, Z., cit. 7, s. 84, 101.
[10] MĚŘÍNSKÝ, Z.: Morava v 10. století ve světle archeologických nálezů. In: Památky archeologické, roč. LXXVII, 1986, č. 1, s. 68; HAVLÍK, L.: K otázce hranice jižní Moravy v době Boleslava Chrabrého. In: Studia z dziejów Polskich i Czechosłowackich. Tom I. Wrocław: Zakład narodowy imienia ossolińskich, 1960, s. 90 (mapa).
[11] ŠTEFANOVIČOVÁ T. a kol.: Najstaršie dejiny Bratislavy. Bratislava: Elán, 1993, s. 320 (autorka T. Štefanovičová).

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Prosím, diskutujte iba o téme príspevku a nezabudnite sa podpísať.