Touto stránkou chcem prispieť k poznávaniu a popularizácii dejín Záhoria, pričom budem klásť dôraz iba na seriózne a hodnoverné informácie s vylúčením mýtov, legiend a špekulácií. Moju snahu môžete podporiť svojimi komentármi, či poskytnutím akýchkoľvek informácií. Uvítam pripomienky k obsahu, k prekladom, odkazy na literatúru, pramene, podujatia...
Zároveň rád zverejním aj vaše príspevky (články, fotografie). K tomuto účelu slúži možnosť komentárov pod príspevkami alebo mailová schránka dejiny.zahoria1@gmail.com.
(Autorom všetkých článkov a prekladov, pokiaľ nie je uvedené inak, je PAVOL VRABLEC - pozrite aj https://independent.academia.edu/PavolVrablec)

štvrtok 14. júla 2011

NAJSTARŠIE ZMIENKY

VEĽKÉ LEVÁRE (1378)
HABÁNI VO VEĽKÝCH LEVÁROCH (1588)


Vo verejnosti sa často stretávame s názorom, že najstaršia písomná zmienka o obci je dokladom o jej vzniku a datovanie najstaršej zmienky je zároveň aj datovaním vzniku obce. Pri vyslovovaní takýchto názorov je potrebné byť veľmi opatrný. Možnosť spájať najstaršiu písomnú zmienku so vznikom obce je totiž pomerne zriedkavá. Vo veľkej väčšine prípadov ide o písomnú správu, ktorá vznikla až po nejakom trvaní obce, teda je mladšia ako samotná obec. Vždy je potrebné poznať text aj kontext písomnej správy. Takýmto prípadom sú aj Veľké Leváre.
Najstarší písomný dokument, v ktorom sa priamo spomínajú Veľké Leváre a bezpečne môžeme tvrdiť, že ide o Veľké Leváre na Záhorí pri Malackách, je listina uhorského kráľa Ľudovíta I. z roku 1378. Je to pomerne neskoro v porovnaní s ďalšími obcami na okolí. Najstaršie zmienky niektorých totiž siahajú až do roku 1206 (Plavecký Štvrtok, Láb, Jablonové...). V prípade Veľkých Levár však máme vzácny príklad, keď vďaka skúmaniu etymológie zachovaného názvu môžeme existenciu obce posunúť dokonca o niekoľko storočí do minulosti.
V roku 1377 uhorský kráľ Ľudovít I. Veľký (1342 – 1382) daroval za zásluhy a vernosť grófom zo Sv. Jura Tomášovi (Teumlinus) a Petrovi, synom grófa Petra, dediny Malé Leváre a Gajary so všetkým, čo k nim prináležalo. O tom bola vydaná listina, ktorá je datovaná v piatok pred Svätodušnými sviatkami, t. j. 15. mája a v súčasnosti je uložená v Maďarskom krajinskom archíve[1]. V listine zapísaný názov Malých Levár (kÿsluew) dokazuje nielen existenciu Malých Levár, ale nepriamo hovorí aj o existencii Veľkých Levár. Logicky totiž vyplýva, že ak bolo potrebné k názvu dediny pripojiť prívlastok (kis – maď. malý), mal plniť odlišovaciu funkciu od iného sídla s rovnakým názvom. Teda ak v r. 1377 existovali Malé Leváre, museli existovať aj Veľké Leváre a preto aj zmienku o Malých Levároch považujeme za nepriamu zmienku o Veľkých Levároch.  
Darovacia listina Malých Levár a Gajár z roku 1377 je vydaná kráľovskou kanceláriou a bola prvým krokom k prevodu majetku z kráľovských rúk do súkromných rúk svätojurských grófov. Ďalšie procedúry sa odohrávali pod dohľadom viacerých hodnostárov. Svedectvo o ich podrobnom priebehu podáva listina vydaná Bratislavskou kapitulou v roku 1378[2]. Opisuje uvádzanie grófa Tomáša (Petra už listina nespomína) do jeho nového majetku, súčasťou čoho bola aj obchôdzka a vytyčovanie hraníc darovaných obcí. Presný a detailný zápis je vynikajúcou pomôckou pre poznanie spôsobu, akým sa toto ohraničovanie (tzv. metácia) vykonávalo a najmä ukazuje vzhľad krajiny okolo týchto obcí. Keďže text listiny je pomerne obsiahly, budem svoju pozornosť sústrediť iba na tie pasáže, ktoré súvisia s Veľkými Levármi.
Metácie, ktorá sa uskutočnila v deň sv. Mikuláša (6. decembra) a v nasledujúcich dňoch, sa popri novom majiteľovi zúčastnili aj špeciálne pozvaní významní obyvatelia a richtári susedných dedín, aby spolu s kompetentnými úradníkmi dozerali na správnosť vytyčovanej hranice. Listina spomína, že obchôdzka hraníc Malých Levár a Gajár trvala niekoľko dní. Keďže bolo zimné obdobie, dni boli krátke a za jeden deň by sa taká trasa isto nedala prejsť. Možno usudzovať, že množstvo zúčastnených ľudí aj živo diskutovalo o hraniciach a susedné obce si žiarlivo strážili svoje územie. Preto nemožno vylúčiť, že nedošlo k nejakým sporom o ich priebeh. Tieto mohli dobu obchádzanie ešte predĺžiť.
Okrem menovite spomínaných hodnostárov sa metácie zúčastnili ľudia a richtári susedných kráľovských dedín Veľké Leváre (Noglew), Malé Malacky (Kysmalachka)[3] a Jakubov (Jacabfolua). V tomto prípade je dôležitý údaj, že Veľké Leváre boli kráľovskou dedinou. Nie je to nejaký vznešený titul, ale označenie majiteľa obce. Čiže Veľké Leváre patrili kráľovi a nie nejakému šľachticovi alebo Cirkvi. Toto je aj dôvodom, prečo je o nich zmienka až z tak neskorej doby. Pokiaľ obec patrila kráľovi a nedochádzalo k zmene vlastníka, nebol ani dôvod vydávať písomný dokument o nej. Listiny totiž veľmi často mali práve majetkovoprávny obsah, tak ako je to aj v prípade dvoch citovaných listín. Vlastne keby nedošlo k zmene vlastníka susedných Malých Levár, mali by sme písomnú zmienku o Veľkých Levároch z ešte neskoršieho obdobia. Možno predpokladať, že Veľké Leváre boli kráľovskou dedinou nepretržite, odkedy plnili strážnu funkciu na uhorskej hranici. Obrana hraníc bola totiž kráľovskou doménou a hoci Záhorie od 13. storočia strácalo význam obrannej pohraničnej oblasti (tzv. konfínia), Veľké Leváre zaujímali v ňom mimoriadny význam a preto si ich kráľ ponechával aj naďalej.

Názov Veľkých Levár (Noglew)
      
Metácia začínala pri rieke Morave (Marua) severozápadne od Malých a Veľkých Levár a postupovala na východ až prišla „k jednej verejnej ceste, cez ktorú sa niekedy prechádza z kráľovskej dediny, nazývanej Veľké Leváre, k mestečku, nazývanému vltra Maruanum Eztrelzen...“. Verejná cesta (publica via) bola spojnica spájajúca dve sídla, v tomto prípade dedinu (villa) Veľké Leváre a mestečko (opidum) Za Moravskými Strelcami (vltra Maruanum Eztrelzen), ktoré však nevieme identifikovať. Zdá sa, že mohlo ísť o niektoré mestečko za riekou Moravou na rakúskej strane. Postupne prešli smerom na juh až sa dostali do priestoru medzi Malé a Veľké Leváre: „trochu odkloniac svoje kroky vyšli smerom na južnú stranu k jednému veľkému stromu, inak nazývanému topoľ, ktorý pri močaristom mieste vyhlásili za spoločnú hranicu medzi kráľovskou dedinou Veľké Leváre a spomínanou dedinou Malé Leváre.“ Z uvedeného vyznieva, že priestor medzi Malými a Veľkými Levármi bol bez porastu stromov, prípadne len riedkeho alebo len s malými stromami, medzi ktorými zaujímal výrazné postavenie veľký topoľ. Spomína sa močaristé prostredie, čiže možno predpokladať trstinový porast. Navyše ak si uvedomíme, že obchôdzka sa vykonávala v decembri a hranicu vytyčovali na močaristom mieste, je možné, že pôda nebola zamrznutá a teda december roku 1378 bol mierny.
Zaujímavé je pokračovanie hranice: „odtiaľ prišli k rieke, nazývanej Rudava, a prechádzajúc tou riekou smerom na južnú stranu cez lesy, lúky a trstiniská príduc k inej rieke, podobne nazývanej Rudava, a prejdúc na druhú stranu rieky ... prišli k dvom stromom“. Nachádzame sa v priestore medzi Malými a Veľkými Levármi mierne južným smerom. Boli tu lesy, lúky a trstinové porasty. Čiže priestor bol stále podmáčaný, na čo isto vplývala Rudava (radua). Ľudia vykonávajúci obchôdzku hraníc postupovali popri Rudave smerom na juh k druhej Rudave, ktorú prekročili a pokračovali ďalej. Text listiny teda uvádza dve Rudavy. To znamená, že Rudava aj v 14. storočí pri Veľkých Levároch tiekla dvomi ramenami ako dnes. Treba si však uvedomiť, že toky neboli regulované a preto tiekli v širšom koryte, zrejme nie priamom. Preto aj široké okolie bývalo veľmi vlhké.
Po prekročení druhej Rudavy postupovali pri vytyčovaní hraníc ďalej na juh, pričom prechádzali cez lesy, močiare, trstiniská a tiež polia a lúky až opustili chotár Veľkých Levár a pokračovali k Malackám. Nasleduje obchádzanie hraníc Gajár.
Listina bola vydaná na vigíliu sviatku svätého Tomáša, apoštola, t. j. 20. decembra (čiže krátko po vykonaní metácie), roku 1378. 
Veľké Leváre sa v listine spomínajú celkovo štyrikrát, vždy v tvare Noglew. Etymológii tohto názvu sa venoval Vincent Sedlák[4]. Podľa jeho mienky možno trvanie sídliska posunúť najmenej do 11. storočia. Prečo? Z uvedeného zápisu a ďalších mladších zápisov názvu možno vyčítať, že sa skladá z dvoch slov – nagy (maď. veľký) a lövő (maď. strelec). Názov Strelec, prípadne Strelce by naznačoval, že dedinu obývala vojenská jednotka – posádka strelcov (lukostrelcov). Plnila teda obrannú funkciu na hranici Uhorského kráľovstva. Tento predpoklad potvrdzuje aj dodnes používaný nemecký názov Veľkých Levár Grosschützen (Veľké Strelce). Z histórie vieme, že vojenské jednotky z rozličných kmeňov boli do záhorského pohraničia umiestňované približne od polovice 11. storočia, pričom svoj význam tu začali strácať od začiatku 13. storočia. Tieto jednotky mali plniť výzvednú službu pre prípad blížiaceho sa nebezpečenstva zo susednej krajiny. Z iných zachovaných názvov poznáme aj umiestnenie a príslušnosť ďalších podobných jednotiek. Napríklad v Cigláde pri Moravskom Svätom Jáne, Sekuliach, Kuklove a azda aj Šaštíne a Gajaroch sídlili Sikuli[5]. Miloš Marek predpokladá, že snáď aj vo Veľkých a Malých Levároch mohli byť umiestnení Sikuli[6]. Rozmiestnenie týchto jednotiek nebolo náhodné. Strážili cestu vedúcu popri rieke Morave z Bratislavy na Moravu. Priebeh tejto cesty nám zachytáva listina kráľa Ľudovíta I. z roku 1373, ktorou uvoľnil túto trasu pre obchodníkov[7]. Viedla z Holíča (wyuar) cez Stráže (Ewr), Kuklov (Kykulleu), Malacky (Malaczka) a Stupavu (Stompa) do Bratislavy (posonium).
Systém obrany hraníc sa však postupom času menil a v 14. storočí bolo už Záhorie husto osídlené a viedol cezeň čulý obchodný ruch, preto už umiestnenie takejto jednotky vo Veľkých Levároch môžeme pokladať za málo pravdepodobné. Navyše existujú náznaky, že sikulské pohraničné jednotky boli zámerne kráľom presunuté do Sedmohradska[8]. Z toho dôvodu môžeme predpokladať existenciu Veľkých Levár už od 11. storočia a v 14. storočí, keď sa Leváre objavujú v písomných prameňoch, zostalo po vojenskej posádke iba pomenovanie dediny. Pritom nemožno uvažovať o pretrhnutí kontinuity osídlenia, pretože názov mohli zachovať iba obyvatelia dediny.
V minulosti sa objavili niektoré názory, ktoré hovorili o rozličných starších zmienkach o Veľkých Levároch, lenže bývali opreté buď o nejasnú tradíciu alebo nesprávne interpretovaný dokument a pod. Listina z roku 1378 je stále zachovaná, je možné ju študovať a nie je pochybnosť, že sa v nej spomínajú Veľké Leváre. Neznamená to však, že sa v budúcnosti nemôže objaviť starší dokument, ktorý by pojednával o Veľkých Levároch. Horúcou stopou k jednému takémuto je odvolanie sa Miloša Mareka na listinu citovanú maďarským historikom György Györffym[9]. Dopátrať sa ku kompletnému textu tejto listiny, aby sa mohlo zhodnotiť, či skutočne spomína Veľké Leváre, si však neočakávane vyžaduje zložitejšie pátranie. Čiže existuje možnosť na posunutie najstaršej písomnej zmienky o Veľkých Levároch.        
Druhou témou, ktorou sa zaoberal historický seminár Dejiny našej dediny a pri príležitosti ktorej sa konali v roku 2008 vo Veľkých Levároch oslavy, je 420. výročie príchodu habánov do Veľkých Levár. 
Habánskou problematikou sa podrobne zaoberal František Kalesný a svoje výskumy prezentoval v knihe Habáni na Slovensku. O počiatkoch habánskeho dvora vo Veľkých Levároch píše: „Brodštianski habáni ... už pred rokom 1588 boli v styku s Bernhardom z Lembachu, zemepánom vo Veľkých Levároch, ktorému poskytli dvoch odborníkov, jedného na prácu poľnohospodársku a druhého na prácu v mlyne. Zrejme bol s ich prácou spokojný, lebo v roku 1588 ústne a 15. II. 1589 aj písomne uzatvára s nimi dohodu o vybudovaní habánskeho dvora vo Veľkých Levároch a o usadení habánov v obci, presnejšie na jeho zemepanských majetkoch.[10]
K dispozícii máme popri spomínanej zmluve, ktorá býva často citovaná, aj staršiu písomnú zmienku dokazujúcu prítomnosť habánov vo Veľkých Levároch. Ide o portálny súpis Bratislavskej stolice z roku 1588, ktorý popri iných usadlostiach udáva aj habánske. Uvádza sa v ňom: „Štyri opustené (usadlosti) v štvrtinových domoch, ktoré dali anabaptistom, ale dlho neboli obývané.“ Zemepán Bernhard teda habánom poskytol ubytovanie v dlhší čas neobývaných domoch. A hneď vo februári 1589 s nimi uzavrel písomne dohodu a habánsky dvor sa mohol začať rozvíjať.


Zmienka o habánoch 
v portálnom súpise Veľkých Levár z r. 1588

V priebehu dejín sa Veľké Leváre zaradili na popredné miesto v rámci nielen Záhoria, ale aj širšej oblasti. K tomuto postaveniu sa postupne prepracovávala už počas stredoveku. Jej obyvatelia by mali byť na svoju obec hrdí.        

[1] Magyar Országos Levéltár, Diplomatikai Levéltár (ďalej len DL) 6432. Jej preklad bol publikovaný v GÚTH, T. – GÚTHOVÁ, H.: Levárky. Bratislava: Liečreh, 1997, s. 37.
[2] DL 6582.
[3] Problematike Malých Malaciek (Kysmalachka) a Kostolných Malaciek (Eghazasmalachka) som sa venoval v VRABLEC, P.: Malacky v stredovekých dokumentoch. In: Malacky a okolie 1. Zborník príspevkov – história. Malacky: Mestské centrum kultúry Malacky – Múzeum Michala Tillnera, 2008, s. 4 – 17.
[4] SEDLÁK, V.: Die älteste Besiedlung des Komitates Bratislava. In: Studia historica Slovaca XVIII, 1994, s. 50 – 51.
[5] MAREK, M.: Cudzie etniká na stredovekom Slovensku. Martin: Matica slovenská, 2006, s. 269 – 272.
[6] MAREK, M.: cit. 5, s. 270 – 271.
[7] Archív mesta Bratislavy, inv. č. 310.
[8] MAREK, M.: cit. 5, s. 271.
[9] MAREK, M.: cit. 5, s. 269, pozn. 19; 270 – 271.
[10] KALESNÝ, F.: Habáni na Slovensku. Bratislava: Tatran, 1981, s. 57.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Prosím, diskutujte iba o téme príspevku a nezabudnite sa podpísať.