Touto stránkou chcem prispieť k poznávaniu a popularizácii dejín Záhoria, pričom budem klásť dôraz iba na seriózne a hodnoverné informácie s vylúčením mýtov, legiend a špekulácií. Moju snahu môžete podporiť svojimi komentármi, či poskytnutím akýchkoľvek informácií. Uvítam pripomienky k obsahu, k prekladom, odkazy na literatúru, pramene, podujatia...
Zároveň rád zverejním aj vaše príspevky (články, fotografie). K tomuto účelu slúži možnosť komentárov pod príspevkami alebo mailová schránka dejiny.zahoria1@gmail.com.
(Autorom všetkých článkov a prekladov, pokiaľ nie je uvedené inak, je PAVOL VRABLEC - pozrite aj https://independent.academia.edu/PavolVrablec)

piatok 15. júla 2011

GEOGRAFIA

VEGETÁCIA ZÁHORIA V STREDOVEKU

Oblasť Záhorskej nížiny je v súčasnosti z vegetačného hľadiska začlenená do dubovej zóny a nížinnej podzóny. Borská nížina so záhorskou časťou Dolnomoravského úvalu patrí do vegetačnej oblasti rovinnej a Chvojnická pahorkatina do pahorkatinnej. Chvojnickú pahorkatinu prevažne pokrývajú dubovo-hrabové lesné spoločenstvá. Borská nížina je pestrejšia. Veľkú časť tvoria dubové a dubovo-hrabové porasty. V lužných lesoch popri Morave a Myjave sa vyskytuje jaseň, brest, dub a jelša a vŕba s topoľom. Piesočnaté oblasti borskej nížiny pokrývajú borovicové lesy[1].
Rastlinný pokryv Záhorskej nížiny v minulosti môžeme rekonštruovať viacerými spôsobmi. Možno využiť rozbory nálezov zachovaných kusov dreva, semien a peľov alebo analyzovať miestne a chotárne názvy. Prvý spôsob pre Záhorie uplatnil a výsledky na viacerých miestach publikoval Eduard Krippel a druhý spôsob použil Pavol Plesník. 
Eduard Krippel analyzoval peľové nálezy z obdobia prvého tisícročia po Kr. z rašelinísk v okolí Cerovej-Lieskového, Hlbokého, Šajdíkových Humeniec, Rohožníka a Veľkých Levár. Väčšina peľových zrniek bola z drevín. Pri obci Cerová-Lieskové prevažovali: borovica, breza, jelša, lieska a tiež dub, lipa a brest. Pri Hlbokom bolo najviac borovice, menší bol výskyt brezy a jelše. Borovica prevažovala aj pri Rohožníku a Šajdíkových Humenciach. Vysoký podiel mala pri Veľkých Levároch jelša, už menej borovica.
Eduard Krippel identifikoval aj drevné uhlíky nájdené pri archeologických výskumoch. Nálezy spadali do obdobia halštatu až konca slovanského obdobia. Drevo duba rozpoznal z nálezísk v Devínskej Novej Vsi, Kopčian, Skalice, Studienky, Unína a Zohore, borovicu a hrab zo Skalice, bršlen z Devínskeho Jazera, buk a brest z Unína, jaseň zo Skalice a Vrádišťa. Vychádzajúc z týchto analýz zrekonštruoval rozšírenia drevín a vypracoval mapu. Podľa neho sa v okolí riek a potokov vyskytovali lužné pralesy s vŕbami, topoľmi, jelšami a jaseňmi a na vyšších a menej zaplavovaných miestach aj s hrabmi, dubmi a brestmi. Tieto lesy mali aj veľmi hustý podrast, ktorý spolu s bažinatou pôdou vytváral ťažko prestupný terén. Vyššie polohy vzdialené od riek a podhorské územia pokrývali dubovo-hrabové lesy. Keďže ich pôdy boli úrodné, lesy sa odstraňovali za účelom získania poľnohospodárskej pôdy. Piesčité pôdy Borskej nížiny pokrývali borovicové dubiny i nezalesnené plochy. Tieto územia sa využívali na pasenie domácich zvierat. V polohách nad 300 m prevládali buky, no rástli tu aj bresty, duby, menej už ihličnaté stromy.[2]  
Pavol Plesník pristúpil k poznávaniu rastlinného pokryvu Záhoria prostredníctvom zbierania a rozboru miestnych a chotárnych názvov odvodených od drevín. Na južnom Záhorí zachytil pomenovania od topoľa, vŕby, jelše, brezy, borovice, duba, hraba a osiky. Teda ide o stromy rozšírené v nižších polohách a okolí vodných tokov. Všíma si, že stromy rastúce vo vyšších polohách (buk, jedľa, smrek) sa medzi chotárnymi názvami nenachádzajú. Táto skutočnosť je logická. Ľudia vyššie polohy neosídľovali a preto ich ani nepomenovávali. Problémy s pieskom prenášaným vetrom najmä v centrálnej časti Borskej nížiny pociťovali ľudia už na konci stredoveku. Preto pristúpili k umelému zalesňovaniu územia borovicami (od 16. storočia).[3] 
                                                 Mapa Pavla Plesníka 

Eduard Krippel aj Pavol Plesník vypracovali k svojim štúdiám aj mapy.[4] A hoci každý použil inú metódu výskumu, tieto mapy sa podivuhodne podobajú. Rozšírenie vegetácia na Záhorí pred rozsiahlymi zmenami od čias priemyselnej revolúcie možno zosumarizovať takto: široký pás popri Morave, Myjave a užšie územia popri menších vodných tokoch a v podhorí pokrývali lužné lesy s vodomilnými stromami, pásmo vzdialenejšie od vodných tokov a Myjavskú pahorkatinu s Bielymi Karpatami tvorili dubové a dubovo-hrabové lesy, ktoré prechádzali do dubovo-borovicových až borovicových lesov siahajúcich na južnom Záhorí až pod Malé Karpaty a na severnom Záhorí vypĺňajúcich priestor medzi lužnými lesmi Pomoravia a dubovo-hrabovou Myjavskou pahorkatinou. Malé Karpaty boli porastené bučinami.

[1] PLESNÍK, P.: Fytogeografické (vegetačné) členenie Slovenska. In: Geografický časopis, roč. 47, 1995, č. 3, s. 171 – 172; Atlas krajiny Slovenskej republiky – mapa 4. 6. 1. Fytogeograficko-vegetačné členenie [online] [cit. 9. 3. 2010] < http://globus.sazp.sk/atlassr/>.
[2] KRIPPEL, E.: Vegetácia juhozápadného Slovenska v rímskom a slovanskom období. In: Zborník prác Ľudmile Kraskovskej (k životnému jubileu). Bratislava: Slovenské národné múzeum, 1984, s. 139 – 146.
[3] PLESNÍK, P.: Pôvodnosť drevín z hľadiska chotárnych názvov na Záhorskej nížine. In: IV. slovenská onomastická konferencia. Uspor. M. Majtán. Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1973, s. 179 – 189.
[4] KRIPPEL, E., cit. 2, s. 144; PLESNÍK, P., cit. 3, príloha za s. 189.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Prosím, diskutujte iba o téme príspevku a nezabudnite sa podpísať.