KLIMATICKÉ PODMIENKY V STREDOVEKU
Záhorská a Podunajská nížina sú najteplejšími regiónmi Slovenska. V súčasnosti sa priemerná ročná teplota na nich pohybuje od 9 do 11 stupňov Celzia. Tento faktor spolu s relatívne vysokou veternosťou spôsobuje, že tieto nížiny sú zároveň aj najsuchšie. Priemerný ročný úhrn zrážok sa pohybuje okolo 500 mm [1].
Približne rovnakými hodnotami sa vyznačovali tieto oblasti (spolu s južnou Moravou) aj po väčšinu včasnostredovekého obdobia[2] na rozdiel od predchádzajúceho chladnejšieho rímskeho obdobia. Ba teplota ďalej stúpala, až približne v rozmedzí 9. – 12. storočia dosahovala stredoeurópska klíma priemerné letné teploty asi o 1,4 stupňa Celzia vyššie, ako boli priemerné letné teploty v 20. storočí. Toto obdobie dostalo pomenovanie Malé klimatické optimum. Malo za následok napríklad rozšírenie pestovania viniča o 300 –500 km severnejšie ako v 20. storočí. V našich oblastiach to bolo až v o 200 m vyšších nadmorských výškach ako dnes[3]. Je potrebné zdôrazniť, že teploty neboli vyššie nepretržite, ale ide o priemerné údaje. Ustálenejšie, slnečnejšie a suchšie počasie znížilo počet záplav na minimum, čo v prípade Záhoria bolo jedným z pozitívnych faktorov rozvoja osídlenia (pokiaľ ide o 9. storočie). V tejto súvislosti niektorí odborníci hovoria aj o akomsi období povodňového pokoja, ktoré malo trvať približne od polovice 12. do polovice 13. storočia. V danom období je preukázaná vyššia slnečná aktivita[4]. V nasledujúcom úseku stredoveku však nastali klimatické zmeny, ktoré už vôbec také ideálne neboli.
Približne rovnakými hodnotami sa vyznačovali tieto oblasti (spolu s južnou Moravou) aj po väčšinu včasnostredovekého obdobia[2] na rozdiel od predchádzajúceho chladnejšieho rímskeho obdobia. Ba teplota ďalej stúpala, až približne v rozmedzí 9. – 12. storočia dosahovala stredoeurópska klíma priemerné letné teploty asi o 1,4 stupňa Celzia vyššie, ako boli priemerné letné teploty v 20. storočí. Toto obdobie dostalo pomenovanie Malé klimatické optimum. Malo za následok napríklad rozšírenie pestovania viniča o 300 –
Vďaka písomným rozprávacím prameňom vieme aj o počasí v niektorých konkrétnych rokoch. Ich autori zaznamenávali predovšetkým nezvyčajné udalosti odchyľujúce sa od dlhodobého normálu. Navyše opisovali situáciu, ktorú poznali, teda sa odohrávala v ich okolí a v iných oblastiach mohla byť odlišná. Taktiež treba počítať aj s istou mierou nadsádzky. Podľa toho sa musíme na tieto informácie aj pozerať. Český kronikár Kosmas napríklad uvádza k roku 975, že zima bola veľmi tvrdá a dlhá a ešte 15. mája napadol sneh[5]. K roku 987 zaznamenal silný vietor, ktorý rúcal stavby a v roku 988 horúčavy spálili úrodu, čoho následkom bol hladomor[6]. V roku 1043 vraj v Čechách následkom hladomoru vymrela až tretina obyvateľstva[7]. Ďalej Kosmas spomína, že 1. apríla 1092 napadlo mnoho snehu a udreli mrazy[8]. O tuhom mraze a zamrznutých vodách píše aj k roku 1109[9]. V roku 1121 bolo veľké sucho, ktoré trvalo tri mesiace a zničilo úrodu. Nasledovala teplá a veterná zima sprevádzaná povodňami[10]. Naopak, rok 1122 bol hojný na úrodu, zima 1122 – 1123 bola mierna, rok 1123 bol znovu úrodný, avšak po ňom prišla tuhá zima s množstvom snehu[11].
Slnečná aktivita v 1. tisícročí po Kr.
(zdroj: Wikipedia)
Nepriaznivé počasie sa prejavovalo na slabej úrode alebo úplnej neúrode. A aj mimo toho boli výnosy plodín v stredoveku nízke a nedovoľovali vytvárať dostatočné zásoby. Preto po neúrodných rokoch zákonite nasledovali hladomory. Prežitie záviselo od úrody a úroda od počasia.
Od prelomu 12. a 13. storočia začínala v arktickej oblasti tzv. malá ľadová doba. V európskych krajinách sa naplno prejavovala od 14. storočia. Neznamenala len ochladenie, ako naznačuje názov. Nenastalo jednoliate dlhšie obdobie chladu. Išlo predovšetkým o náhle a prudké klimatické zmeny. V nepravidelných intervaloch sa striedali veľmi chladné a veterné zimy s miernymi zimami a búrkami a daždivé letá so suchými a horúcimi letami[12]. V Čechách je od druhej polovice 13. storočia a v nasledujúcich dvoch storočiach zaznamenaný zvýšený počet záplav a s tým súvisiaci zánik sídel, ktoré ležali v blízkosti riek v polohe nižšej ako
Vývoj teploty od r. 1 do 2004
(zdroj: Wikipedia)
Nevypočítateľné počasie sa v Európe naplno prejavilo od začiatku 14. storočia. Neúrodné roky s extrémnymi letami a zimami sa striedali s priemernými a veľmi úrodnými rokmi. V rozmedzí rokov 1315 – 1319 daždivé letá a tuhé zimy spôsobili neúrody a povodne v celoeurópskom meradle. Výsledkom bol veľký hladomor[14]. V 20. a 30. rokoch 14. storočia došlo v priemere k miernemu zlepšeniu, avšak extrémne premenlivé počasie trvalo naďalej. Zdá sa, že k určitému stabilizovaniu počasia došlo v priebehu druhej polovice 14. storočia[15]. V porovnaní s obdobím malého klimatického minima sa podnebie udržalo chladnejšie.
Počas prvej štvrtiny 15. storočia sa vyskytlo pomenej rokov s extrémnym počasím. Viaceré však nastali od polovice 20. do polovice 40. rokoch 15. storočia. Tuhé zimy s dažďom alebo snehom striedali náhle oteplenia a horúce a suché letá. Dôsledkom bývali povodne a neúroda. Nasledujúce obdobie do začiatku 70. rokov 15. storočia bolo klimaticky relatívne stabilnejšie[16]. Od 70. rokov 15. storočia približne do polovice 16. storočia nastalo teplejšie a suchšie počasie s celkom priaznivými podmienkami pre poľnohospodárstvo a to nielen v stredoeurópskom, ale aj v celoeurópskom priestore[17]. Priemer počasia sa v druhej polovici 16. storočia opäť zmenil. Pribúdali chladnejšie roky, ktoré vyvrcholili v poslednom desaťročí tohto storočia a zvýšil sa výskyt búrok[18].
Hoci počasie mohlo mať vplyv na osídlenie a hospodárstvo, ba dokonca do určitej miery aj na politické dianie v stredoveku, predsa ho nemožno považovať za rozhodujúci dejinný činiteľ.
[2] KRIPPEL, E.: Vegetácia juhozápadného Slovenska v rímskom a slovanskom období. In: Zborník prác Ľudmile Kraskovskej (k životnému jubileu). Bratislava: Slovenské národné múzeum, 1984, s. 137; ROZKOŠNÝ, R. – TRNKA, P.: Přírodní a historické podmínky vývoje životního prostředí na jižní Moravě. In: Vývoj životního prostředí v podmínkách jižní Moravy. Sest. a odp. red. E. Kordiovský. Brno: Okresní archiv Břeclav se sídlem v Mikulově – Referát životního prostředí Okresního úřadu Břeclav – Muzejní a vlastivědná společnost v Brně, 1991, s. 8.
[3] FAGAN, B.: Malá doba ledová. Praha: Academia, 2007, s. 44; ROZKOŠNÝ, R. – TRNKA, P., cit. 2, s. 14.
[4] KOTYZA, O.: Archeologické a přírodovědné prameny jako prameny historické klimatologie. In: Archæologia historica 17. Ed. V. Nekuda. Brno – Ústí nad Labem: Muzejní a vlastivědná společnost v Brně – Památkový ústav v Ústí nad Labem, 1992, s. 454; FAGAN, B., cit. 3, s. 163, 264.
[12] FAGAN, B., cit. 3, s. 15, 19, 78 – 79.
[13] KOTYZA, O., cit. 4, s. 450.
[14] FAGAN, B., cit. 3, s. 59 – 72; KOTYZA, O. – PEJML, K. – SLÁDKOVÁ, J.: Několik poznámek ke kolísání klimatu v Čechách 14. a 15. století. In: Archæologia historica 15. Ed. V. Nekuda. Brno – Tábor: Muzejní a vlastivědná společnost v Brně – Muzeum husitského a revolučního hnutí v Táboře, 1990, s. 512.
[15] FAGAN, B., cit. 3, s. 74; KOTYZA, O. – PEJML, K. – SLÁDKOVÁ, J., cit. 14, s. 513.
[16] KOTYZA, O. – PEJML, K. – SLÁDKOVÁ, J., cit. 14, s. 513.
[17] KOTYZA, O. – PEJML, K. – SLÁDKOVÁ, J., cit. 14, s. 514; FAGAN, B., cit. 3, s. 118 – 119. Podrobnejší prehľad o situácii v jednotlivých rokoch v Českom kráľovstve podáva MACEK, J.: Jagellonský věk v českých zemích 1 – 2, 1471 – 1526. Praha: Academia, 2001, s. 51 – 54.
[18] FAGAN, B., cit. 3, s. 125 – 130.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Prosím, diskutujte iba o téme príspevku a nezabudnite sa podpísať.