GEOGRAFIA

ZÁHORIE A HRANICE 3

V rámci bojov o babenberské dedičstvo viackrát vtrhlo české vojsko Přemysla Otakara II. na juhozápadné Slovensko (1260, 1271, 1273), pričom prechádzalo Záhorím, ktoré v tomto období kontrolovalo. Až po poslednej bitke, ktorá sa odohrala 26. augusta 1278 na Moravskom poli, nastala na krátky čas znova na Záhorí pokojná situácia a uhorská správa.

Uhorský kráľ Ladislav IV. (1272 – 1290) si priaznivo nenaklonil veľmožov a bol s nimi v konflikte. Tak Ivan z Kyseku obsadil Bratislavu a vyplienil okolie. Rakúsky vojvoda Albrecht ako Ladislavov spojenec v roku 1287 obsadil mesto a dobyl aj hrad. V roku 1289 sa zmocnil aj Svätého Jura, Pezinka, Trnavy a Šaštína. Ich opätovné získanie pre Uhorsko sa podarilo až novému kráľovi Ondrejovi III. (1290 – 1301) v roku 1291. Poslednou udalosťou v bojoch na moravsko-uhorských hraniciach bol boj pri Holíči v roku 1315. Matúš Čák Trenčiansky vpadol v roku 1314 na Moravu, zmocnil sa niekoľkých pevností a obsadil časť územia. Samozrejme, že to vyvolalo reakciu a musel proti nemu vytiahnuť sám český kráľ Ján Luxemburský (1301 – 1346). Matúš sa so svojimi spojencami stiahol do Holíča. Neúspešné obliehanie skončilo dohodou.[1] Zdá sa, že potom Česi spravovali severnú časť Záhoria. Až 13. júla 1332 sa po dohode zriekli hradov Holíč a Branč.[2] Potom sa moravsko-uhorská hranica ustálila. K dlhotrvajúcim cezhraničným rozporom začalo dochádzať od konca 15. storočia. Išlo o pozemkové spory medzi panstvami na uhorskej a moravskej strane. Štátna hranica nebola pevne a presne určená, vodné toky neboli regulované a dochádzalo k ich prirodzeným posunom, šľachtici nadobúdali majetky na území obidvoch kráľovstiev. Z toho vznikali spory a neústupčivosť oboch strán, marenie, prieťahy a nerešpektovanie výrokov rozhodcovských komisií spôsobili, že trvali až tri storočia.[3]

Pri téme hraníc je potrebné sa pristaviť aj pri územnosprávnom rozdelení Záhoria. Záhorie bolo v 9. storočí súčasťou Moravského kniežatstva. Po vytvorení komitátneho zriadenia kráľom Štefanom I. na začiatku 11. storočia by mohlo spadať pod Bratislavský komitát. No nejasná situácia o tom dovoľuje vysloviť iba hypotézu. Až od polovice 11. storočia, keď boli na Záhorie umiestňované strážne vojenské jednotky, môžeme s väčšou bezpečnosťou hovoriť o spravovaní Záhoria z Bratislavy. Takáto situácia trvala ešte aj v 13. storočí. Vtedy z prameňov poznáme až tri malé hraničné komitáty na Záhorí – Stupavský, Šaštínsky a Holíčsky. Tieto však existovali najviac do prvej polovice 14. storočia, kedy sa územie Záhoria rozdelilo medzi dve župy – Bratislavskú a Nitriansku. Hraničná čiara medzi nimi prechádzala tokom Myjavy. Oblasť južne od nej pripadla Bratislave a severne Nitre. Výnimku tvoril len Šaštín, ktorý, hoci ležal na južnom brehu Myjavy, prislúchal do Nitrianskej župy.

---

[1] ZEMEK, M.: Moravsko-uherská hranice v 10. až 13. století. Brno: Musejní spolek, 1972, s. 108 – 109.

[2] ZEMEK, M., cit. 1, s. 109; Regesta diplomatica nec non epistolaria Bohemiae et Moraviae : Pars III : Annorum 1311 – 1333. Ed. J. Emler. Pragae, 1890, n. 1914, p. 745.

[3] Hraničným sporom sa venoval Jozef Šátek. Naposledy vyšla k tejto problematike jeho štúdia ŠÁTEK, J.: Vzťahy medzi strážnickými pánmi Žerotínskymi a Skalicou. In: Zborník Záhorského múzea v Skalici 5. Skalica: Záhorské múzeum, 2009, s. 7 – 17. Rozsiahlu štúdiu o týchto pozemkových sporoch vypracoval ROUBÍK, F.: Příspěvky k československé historické geografii. Hraniční spory moravsko-uherské v 16. až 18. století. In: Sborník Archivu Ministerstva vnitra Republiky československé : Svazek VI. Red. L. Klicman. Praha: Ministerstvo vnitra Republiky československé, 1933, s. 179 – 318 + příloha III. (mapa moravsko-uhorskej hranice z roku 1830).