Touto stránkou chcem prispieť k poznávaniu a popularizácii dejín Záhoria, pričom budem klásť dôraz iba na seriózne a hodnoverné informácie s vylúčením mýtov, legiend a špekulácií. Moju snahu môžete podporiť svojimi komentármi, či poskytnutím akýchkoľvek informácií. Uvítam pripomienky k obsahu, k prekladom, odkazy na literatúru, pramene, podujatia...
Zároveň rád zverejním aj vaše príspevky (články, fotografie). K tomuto účelu slúži možnosť komentárov pod príspevkami alebo mailová schránka dejiny.zahoria1@gmail.com.
(Autorom všetkých článkov a prekladov, pokiaľ nie je uvedené inak, je PAVOL VRABLEC - pozrite aj https://independent.academia.edu/PavolVrablec)

pondelok 1. augusta 2011

GEOGRAFIA

ZÁHORIE A HRANICE 2

V roku 1001/2 sa územie Slovenska i Moravy stali závislými od poľského Boleslava Chrabrého. Tento stav trval do roku 1018. Potom bola Morava pripojená k pražskému kniežatstvu a spravoval ju syn českého kniežaťa Oldřicha I. Břetislav I. Kontrolu nad Slovenskom prebral kráľ Štefan I. v roku 1029. Územie medzi Dunajom a Dyjou pripadlo Východnej marke v roku 1041.
Už v roku 1030 vpadol Břetislav na juhozápadné Slovensko a prenikol až po Ostrihom.Taktiež v roku 1042 po boku nemeckého cisára Henricha III. obsadil Bratislavu a územie po rieku Hron. Břetislav s Henrichom zopakovali výpravu aj v roku 1051. V roku 1052 obliehal Henrich III. Bratislavu. Napokon bol v nasledujúcom roku uzatvorený mier. Výpravy isto prechádzali Záhorím. Je celkom možné, že spravovanie Moravy Přemyslovcami a uvedené výpady z ich strany prinútili uhorských kráľov umiestniť do predpolia Bratislavy prvé strážne jednotky. Záhorie vtedy už riedko osídlené sa začalo stávať nárazníkovým územím voči nepriateľskému susedovi a moravsko-uhorská hranica začala nadobúdať svoju podobu na rieke Morave. A možno práve toto obdobie opisoval vyššie uvedenými slovami anonymný notár kráľa Bela.
Prvé písomné doklady o presnejšom rozhraní medzi Moravou a Uhorskom máme z prelomu 11. a 12. storočia. V roku 1099 sa český knieža Břetislav II. (1092 – 1100) stretol s uhorským kráľom Kolomanom (1095 – 1116) na Luckom poli, aby spolu rokovali.[1] Na tom istom mieste sa odohrala aj ďalšia schôdzka o pár rokov neskôr. Správa o nej dovoľuje presnejšiu lokalizáciu Luckého poľa i moravsko-uhorskej hranice. 13. mája 1116 sa zišiel uhorský kráľ Štefan II. (1116 – 1131) s českým kniežaťom Vladislavom I. (1109 – 1125) s cieľom obnoviť a potvrdiť vzájomný mier pri potoku Olšava, ktorý rozdeľoval uhorské a moravské územie. Uhorský sprievod sa rozložil na Luckom poli a Vladislav so svojimi zostal na druhej strane Olšavy.[2] Stretnutie sa skončilo veľmi nešťastne. Dôležité je však presné pomenovanie hranice na potoku Olšava a skutočnosť, že Vladislav zabral Lucké pole. Interpretácií o jeho lokalizácii a rozsahu je však niekoľko.[3] Vonkajšia uhorská hranica prebiehajúca po Olšave a Morave po tejto udalosti posunula južnejšie a načas ukrojila zo Záhoria. Či išlo len o posun po potok Velička alebo po Chvojnicu alebo českému kniežaťu pripadlo celé Záhorie ako pohraničná oblasť, nevedno povedať. Zdá sa však, že tento zábor nemal dlhé trvanie. Svedčí o tom ďalší prameň.
Záhorie ako pohraničnú oblasť a rieku Moravu s prítokom Olšavou ako svoju vnútornú hraničnú líniu rešpektovali Moravania už v tretine 12. storočia. Dokladá to cirkevné zriadenie. Listina olomouckého biskupa Henricha II. Zdíka z roku 1131 vymenováva arcidiakonáty s ich farnosťami. Pričom břeclavsky arcidiakonát nepresahuje cez rieku Moravu na východ a spytihněvský riečku Olšavu na juh.[4] Túto líniu chránia novovybudované hrady v Břeclavi, Hodoníne, Strážnici, Uherskom Ostrohu, Spytihněve a Sudoměřiciach-Hrúdoch.[5] Na Záhorí miestne názvy dokladajú prítomnosť strážnych vojenských jednotiek vysunutých z Uhorska. Hrady v Stupave, Šaštíne a Holíči kontrolovali cestnú komunikáciu z Moravy do Bratislavy.
Posun v chápaní hraníc nastáva aj u dedinských chotároch. Včasnostredoveké osady disponovali rozsiahlymi chotármi najčastejšie ohraničenými prirodzenými hranicami. Obrábanie veľkých pozemkov si vyžadoval nedokonalý systém obrábania pôdy a z neho plynúca nízka výnosnosť plodín. V 11. storočí ešte nemáme doložené presné hranice pozemkových majetkov. Od 12. storočia poznáme bodové metácie s vyznačenými výraznými bodmi na hraniciach majetkov, prípadne s vymenovanými susednými pozemkami. Zahusťovanie osídlenia viedlo k potrebe presnejšieho vymedzovania majetkov a tak sa prešlo k líniovej metácii[6]. Najstaršia známa originálna a pravá listina s líniovou metáciou sa vzťahuje na oblasť Záhoria. Uhorský kráľ Ondrej II. (1205 – 1235) v roku 1206 obdaroval komesa Alexandra prédiom Plavecký Štvrtok s výnosom z trhu. Listina obsahuje presnú metáciu Plaveckého Štvrtka.[7] V 13. storočí teda i chotáre dedín majú presnejšie línie. No ešte stále sú ich rozlohy niekoľkonásobne väčšie ako v ďalších storočiach.
Ďalší takýto veľkochotár zo Záhoria, ktorý zároveň dokladá presahovanie uhorského kráľovstva za terajšiu štátnu slovensko-českú hranicu, je zo Skalice. Kráľ Ondrej II. v roku 1217 potvrdzuje Šebušovi a Alexandrovi vlastníctvo Skalice po ich otcovi Tomášovi.[8] Opísaný chotár Skalice sa rozkladal medzi riekou Moravou a potokmi Veličkou a Chvojnicou a zaberal dnešné chotáre 10 dedín a samozrejme samotnej Skalice na dnešnej slovenskej strane a 9 na moravskej strane. Hranicu s Moravou teda tvorila Velička. Tento stav zostal nezmenený aj v ďalšom období. Hranica pri Skalici bola rovnaká aj v roku 1256, ako dosvedčuje text ďalšej listiny.[9] V nej sa zároveň uvádza, že uhorské kráľovstvo obhájilo svoje hranice na Záhorí aj voči rakúskemu vojsku. Už tak tomu nebolo v druhej polovici 13. storočia.

[1] Kosmova kronika česká. Ed. M. Bláhová. Praha – Litomyšl: Paseka, 2005, s. 146.
[2] Kosmova kronika česká, cit. 1, s. 178 – 179.
[3] ZEMEK, M.: Moravsko-uherská hranice v 10. až 13. století. Brno: Musejní spolek, 1972, s. 58 – 60 stotožňuje Lucké pole so svahom medzi dedinami Slavkov a Dolní Němčí južne od Uherského Brodu. MITÁČEK, J.: „Campus Lucsco“ – proměny jedné otázky. In: Východní Morava v 10. až 14. století. Ed. L. Galuška, P. Kouřil, J. Mitáček. Brno: Moravské zemské muzeum - Archeologický ústav AV ČR, 2008, s. 156 (mapa 1), 157 – 158, 160 a HOFERKA, M.: Slovensko-moravské pomedzie. In: Cisterciáci na Moravě. Sborník k 800. výročí příchodu cisterciáků na Moravu a počátek Velehradu. Ed. M. Pojsl. Olomouc: Univerzita Palackého v Olomouci, 2006, s. 214 chápu Lucké pole ako širšiu oblasť moravsko-uhorského pohraničia medzi riekami Morava a Váh.
[4] Codex diplomaticus et epistolaris regni Bohemiae. Tomus I. Inde ab a. DCCCV. usque ad a. MCXCVII. Ed. G. Friedrich. Pragae, MCMIV, n. 115, p. 121 – 123; ZEMEK, M., cit. 3, s. 71, 73 – 74, 76.
[5] HLADÍK, M. – POLÁČEK, L. – ŠKOJEC, J.: K problematike vývoja osídlenia údolnej nivy na strednom toku rieky Moravy v 9. až prvej polovici 13. storočia. In: Východní Morava v 10. až 14. století, cit. 3, s. 90 – 91.
[6] LUKAČKA, J.: Ohraničovanie majetkových celkov v stredoveku. In: Archæologia historica 29/04. Ed. V. Nekuda, Z. Měřínský, P. Kouřil, M. Slivka. Brno: Muzejní a vlastivědná společnost, 2004, s. 61 – 62.
[7] Magyar országos levéltár, Diplomatikai levéltár (DL) 45.
[8] DL 92.
[9] DL 92.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Prosím, diskutujte iba o téme príspevku a nezabudnite sa podpísať.