Touto stránkou chcem prispieť k poznávaniu a popularizácii dejín Záhoria, pričom budem klásť dôraz iba na seriózne a hodnoverné informácie s vylúčením mýtov, legiend a špekulácií. Moju snahu môžete podporiť svojimi komentármi, či poskytnutím akýchkoľvek informácií. Uvítam pripomienky k obsahu, k prekladom, odkazy na literatúru, pramene, podujatia...
Zároveň rád zverejním aj vaše príspevky (články, fotografie). K tomuto účelu slúži možnosť komentárov pod príspevkami alebo mailová schránka dejiny.zahoria1@gmail.com.
(Autorom všetkých článkov a prekladov, pokiaľ nie je uvedené inak, je PAVOL VRABLEC - pozrite aj https://independent.academia.edu/PavolVrablec)

sobota 9. novembra 2013

UDALOSTI

OSTRÝ KAMEŇ
2. časť
autor: Jaroslav Nešpor

Hrad v rukách šľachticov
V čase, keď bol Ostrý Kameň majetkom Stiborovcov, najmenej dvakrát sa pod ním, z hlbiny priesmyku, niesol obávaný chorál Kdož jsú boží bojovníci, keď tadeto v roku 1428 tiahli roty husitských poľných vojsk k Bratislave a potom o štyri roky neskôr k Trnave, kde si vybudovali svoju vojenskú základňu. Nezabránil im v tom ani Stiborov syn rovnakého mena, ktorým uhorská vetva rodu v roku 1434 vymrela po meči.
Ostrý Kameň odúmrtným právom prešiel do majetku koruny a kráľ Žigmund ho dal do držby bratislavským županom, bratom Štefanovi a Jurajovi Rozgoniovcom.[1] Od roku 1440 bol už Ostrý Kameň v rukách Fridricha Grünberga, dvorského rytiera kráľovnej vdovy Alžbety.[2] Po ňom, v roku 1449 sa hrad údajne dostal do rúk Mateja a Tomáša Školovcov zo Stráží, až napokon v roku 1453 Tomáš Škola a jeho manželka Cecília previedli všetky vlastnícke práva na Ostrý Kameň na Nabuchodonozora Neukenreytera, manžela Veroniky, vdovy po Matejovi Školovi.[3] Proti tejto transakcii síce protestoval Ján Huňady, ale o štyri roky neskôr Nabuchodonozorovi vlastníctvo potvrdil kráľ Ladislav V. a v roku 1466 aj Huňadyho syn, uhorský kráľ Matej I. O dva roky sa už Veronika spomína ako dvojnásobná vdova a Ostrý Kameň ako majetok Petra a Juraja Nehéza. Od Petra Nehéza potom v roku 1476 hrad s príslušenstvami so súhlasom kráľa Mateja I. kúpil Ondrej Černiansky a jeho strýko Tomáš.[4] Po Ondrejovej smrti kráľ Vladislav II. v roku 1496 daroval Ostrý Kameň Imrichovi a Martinovi Coborovcom[5], ale vlastníkom bol stále aj Tomáš Černiansky. A tak v čase, keď taliansky obchodník, dobrodruh a kartograf Amerigo Vespucci podnikal výpravy k brehom nového kontinentu, ktorý neskôr dostal po ňom meno, Michelangello Buonarroti vo Florencii tesal svojho vychýreného Dávida a Leonardo da Vinci maľoval legendárnu Monu Lisu, na Záhorí sa dve rodiny sporili o vlastníctvo Ostrého Kameňa. Konflikt definitívne urovnali až v roku 1504, keď bratia Imrich a Martin Coborovci 15. júla podpísali v Strážnici pred svedkami kúpno-predajnú zmluvu s Tomášom Černianskym a vyplatili mu 2 500 zlatých.[6] V nasledujúcom roku, na základe nariadenia kráľa Vladislava II., Bratislavská kapitula uviedla bratov Coborovcov do vlastníctva Ostrého Kameňa.[7]

 
                               Ladislav V.                                                   Matej Korvín

Časté striedanie vlastníkov zvyčajne nepraje väčším investíciám do nehnuteľností a majetkové pomery na ostrokamenskom hradnom panstve v poslednej tretine 15. storočia neboli stabilné. Napriek tomu sa práve do tohto obdobia datuje vybudovanie mohutnej trištvrtekruhovej predsunutej pevnôstky, ktorú postavili na skalisku medzi dvomi šijovými priekopami vyhĺbenými v skalnom podloží. Súčasne pri západnej hradbe predhradia, v južnej časti, zriadili delovú terasu.[8] Vtedy už strážna funkcia hradu ustúpila celkom do pozadia. Ostrý Kameň sa stal predovšetkým strediskom panstva, ktoré spolu s šaštínskym a holíčskym panstvom na začiatku 16. storočia vytváralo na Záhorí obrovský majetkový komplex Coborovcov.
Holíčsky hrad a hrádok Stráže s prislúchajúcimi panstvami mali Coborovci v držbe už od roku 1489. Spočiatku v zálohu, o štyri roky už v dedičnom vlastníctve. Po nadobudnutí Ostrého Kameňa si bratia v roku 1507 majetky rozdelili. Imrich si ponechal holíčske panstvo, Ostrý Kameň pripadol Martinovi.[9] Ten ale o osem rokov bez mužského potomka nečakane zomrel. Hradné panstvo zostalo v rukách jeho vdovy Anny, dcéry Ladislava z Kálnej nad Hronom[10], a ich dcéry Felicity, vydatej za Farkaša Pislbergera. Po Felicitinej smrti v roku 1522 sa vlastnícke pomery na Ostrom Kameni opäť skomplikovali. O získanie hradného panstva na úkor nedospelého Jána, syna Felicity, sa usiloval Peter Korlátsky, ale kým sa spor definitívne uzavrel, Peter zahynul v bitke s Osmanmi pri Moháči.[11] Ostrý Kameň naďalej spravoval kastelán nebohej vdovy Matej Chorvát.[12]
Pravdepodobne v tomto období, v prvej štvrtine 16. storočia, pred vstupom do predhradia vybudovali druhé predhradie s kruhovou baštou v severnom nároží, od ktorej sa ťahal hradobný múr k predsunutej pevnôstke. Za ňou hradba pokračovala a pripájala sa k delovej plošine. V tomto úseku zriadili novú bránu a dokonale chránenú prístupovú cestu nasmerovali k vstupu do prvého predhradia cez obidve priekopy.[13]
Koncom roku 1528 kráľovská rada vyzvala Mateja Chorváta a Jána z Bohdanoviec, kastelánov Ostrého Kameňa, aby hrad odovzdali do držby Gašparovi Coborovi, synovi Martinovho brata Imricha Cobora, ktorý sa v tom roku vyznamenal pri dobýjaní Trenčianskeho hradu z rúk protikráľa Jána Zápoľského.[14] Stalo sa tak 14. januára roku 1530, keď hrad prevzal pán Gašpar a Ján Pilsberger, syn Felicity, ktorý často používal aj priezvisko Cobor po starom otcovi.[15]
V tom období vstupuje na scénu ďalší protagonista, bohatý srbský šľachtic Pavol Bakič, ktorý na území obsadenom Osmanmi organizoval v prospech uhorského panovníka istú formu výzvednej služby, a preto musel domov opustiť s celou rodinou. Jeho brat Peter Bakič sa do príbehu Ostrého Kameňa dostal ako manžel Anny, sestry Jána Pilsbergera. V októbri roku 1534 si Gašpar Cobor požičal od Jána Pilsbergera 1 700 zlatých, za čo mu dal do zálohu svoju polovicu Ostrého Kameňa a s bratmi Pavlom a Petrom Bakičovcami uzavreli vo Viedni pred Alexejom Turzom majetkovú dohodu, podľa ktorej sa hrad dostal do ich zálohu. V zmluve bolo osobitne zdôraznené, že staré hradné stavby si vyžadujú opravu a potrebné je postaviť aj nové opevnenie hradu.[16] Opravy Ostrého Kameňa Bakičovci uskutočnili v priebehu roku 1536. Vykonali sa tu viaceré tesárske, stolárske a sklenárske práce, strechy budov vnútorného hradu pokryli novými šindľami, niektoré miestnosti dostali kachľové pece a opravili aj hradby, ktoré boli vo veľmi zlom stave. Miestami bolo treba vybudovať opevnenie od základov, najmä dlhší úsek vo východnej časti vnútorného hradu. Na niektorých miestach museli zvýšiť aj steny budov, čo úhrnom činilo asi 72 siah nových múrov.[17]


Erb Bakičovcov

V nasledujúcom roku kapitán husárov Pavol Bakič padol v bitke s Osmanmi[18] a pravdepodobne na jar roku 1539 odišiel z tohto sveta v zrelom veku aj bývalý kráľovský komorník Gašpar Cobor. Vdove Uršule Šarkánovej zanechal dlhy a päť nezaopatrených detí.[19] Pani Uršuľa sa usilovala zachrániť hrad Ostrý Kameň s panstvom pre svojich nedospelých synov. Z vypätím všetkých síl splatila v termíne zálohovú sumu, ako aj coborovskú čiastku na úhradu trov za opravu hradu Bakičovcami, o čom krajinský sudca Alexej Turzo vydal 14. júna 1540 pani Uršule potvrdenie.[20] Tým sa jej starosti ale nekončili. 

----------
[1] Prvý cisár na uhorskom tróne. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov V. Vedecký redaktor J. Bartl. Bratislava, 2001, s. 200. 
[2] HÁZI, J.: Pozsony vármegye középkori földrajza. Pozsony, 2000, s. 92 (vydanie zo strojopisného variantu diela uloženého v archíve v Šoproni); GAHÉR, D.: Vzostup rodu za grófa Juraja zo Svätého Jura a Pezinka v službách kráľa Albrechta Habsburského a Alžbety Luxemburskej (1438-1442). In: Štúdie k Slovenským dejinám. Historia nova II – 2011 – 2, Bratislava, 2011, s. 32/pozn. 25. Online: <http://www.fphil.uniba.sk/index.php?id=6574

[3] K topografii Slovenska. In: Slovenský letopis, 2, 1877, s. 214-215; PÖSTÉNYI, J.: Staroslovenský hrad Ostríž. In: Slovenský rozhlas, 5, 1944, č. 16, s. 485-486; HÁZI, 2000, cit. 2; HAVLÍČEK, F.: Aj Strážanka bola majiteľkou Ostríža. In: Hlásnik. Spravodaj Mestského úradu Šaštín-Stráže. 9, 2008, č. 1, s. 9. 
[4] K topografii Slovenska, 1877, cit. 3, s. 215; KURINCOVÁ, E.: Hrad Ostrý Kameň. In: Domová pokladnica, 1985, s. 102; HÁZI, 2000, cit. 2, s. 93. 
[5] VARSIK, B.: Slovenské listy a listiny z 15. a 16. stor. Bratislava, 1956, s. 126/pozn.1; KURINCOVÁ, 1985, cit. 4; HÁZI, 2000, cit. 2, s. 93. 
[6] VARSIK, 1956, cit. 5; HÁZI, 2000, cit. 2, s. 93; ŠÁTEK, J.: Vzťahy medzi strážnickými pánmi Žerotínskymi a Skalicou. In: Zborník Záhorského múzea v Skalici, 5, 2009, s. 8. 
[7] VARSIK, B.: Stredoveké miestne názvy na Slovensku vzniknuté po príslušníkoch rôznych národností Uhorska. In: Z osídlenia západného a stredného Slovenska v stredoveku. Bratislava, 1984, s. 171. 
[8] PLAČEK, M.: Historie hradu Ostrý Kameň. In: Malovaný kraj, 24, 1988, č. 6, s. 8; MP: Ostrý Kameň. In: PLAČEK, M. – BÓNA, M.: Encyklopédia slovenských hradov. Bratislava, 2007, s. 225 (MP = M. Plaček); BÓNA, M. – ŠIMKOVIC, M.: Opevnené sídla neskorej gotiky. In: BURAN, D. a kol.: Gotika. Dejiny slovenského výtvarného umenia. Bratislava, 2003, s. 288/pozn. 7. 
[9] VARSIK, 1956, cit. 5; KURINCOVÁ, 1985, cit. 4; MP, 2007, cit 8, s. 224-225. 
[10] LUKAČKA, J.: Podoby ženy v neskorostredovekej spoločnosti (na príklade štyroch šľachtičien z územia Nitrianskej župy). In: Žena a právo. Právne a spoločenské postavenie žien v minulosti. Editorka Tünde Lengyelová. Bratislava, 2004, s. 49. 
[11] NEUMANN, T.: A Korlátköviek. (Egy előkelő család története és politikai szereplése a XV – XVI. században). Doktori (PhD) értekezés. Piliscsaba, 2006, s. 73-74. 
[12] VARSIK, 1956, cit. 5; KUČEROVÁ, K.: Chorváti a Srbi v strednej Európe (K etnickým, hospodárskym a sociálnym otázkam v 16. – 17. storočí). Bratislava, 1976, s. 239. 
[13] PLAČEK, 1988, cit. 8; MP, 2007, cit. 8. 
[14] VARSIK, 1956, cit. 5, s. 126/pozn.1 a s. 159-160/ pozn. 2; NEUMANN, 2006, cit. 11, s. 74. 
[15] VARSIK, 1956, cit. 5; KUČEROVÁ, 1976, cit. 12, s. 239/pozn. 73. 
[16] VARSIK, 1956, cit. 5, s. 291/pozn. 3; ŠÁTEK, J.: Hrdinská holíčska pani Uršula Šárkánová. In: Zborník Záhorského múzea v Skalici, 4, 1973, s. 31; NEUMANN, T.: Éleskő várának felújítása 1536-ban. In: Castrum. A Castrum Bene Egyesület Hírlevele. Budapest, 2006, č. 3, s, 73-74; NEUMANN, 2006, cit. 11, s. 75/pozn. 477. 
[17] HUNKA, J. – SAMUEL, M. – BIELICH, M.: Nové nálezy z hradu Ostrý Kameň. In: Pamiatky Trnavy a Trnavského kraja, 8, 2005, s. 56; NEUMANN, 2006, cit. 16, s. 74-75; MP, 2007, cit. 8. 
[18] VARSIK, 1956, cit. 5, s. 291/pozn. 3; KUČEROVÁ, 1976, cit. 12, s. 93. 
[19] ŠÁTEK, 1973, cit. 16, s. 29; NEUMANN, 2006, cit. 16, s. 73.
[20] ŠÁTEK, 1973, cit. 16, s. 32; NEUMANN, 2006, cit. 16, s. 76.

1 komentár:

  1. Mozete prosim zverejnit erb rodu Nehéz? Alebo odkaz na stranku , kde ho najdem. Ďakujem

    OdpovedaťOdstrániť

Prosím, diskutujte iba o téme príspevku a nezabudnite sa podpísať.