Touto stránkou chcem prispieť k poznávaniu a popularizácii dejín Záhoria, pričom budem klásť dôraz iba na seriózne a hodnoverné informácie s vylúčením mýtov, legiend a špekulácií. Moju snahu môžete podporiť svojimi komentármi, či poskytnutím akýchkoľvek informácií. Uvítam pripomienky k obsahu, k prekladom, odkazy na literatúru, pramene, podujatia...
Zároveň rád zverejním aj vaše príspevky (články, fotografie). K tomuto účelu slúži možnosť komentárov pod príspevkami alebo mailová schránka dejiny.zahoria1@gmail.com.
(Autorom všetkých článkov a prekladov, pokiaľ nie je uvedené inak, je PAVOL VRABLEC.)

štvrtok, 18. decembra 2014

UDALOSTI

HRAD BRANČ
1. časť
Jaroslav Nešpor

Poloha a prírodné pomery
V severovýchodnej časti Záhoria, tam kde sa stýkajú briežky, pahorky, vyvýšeniny a návršia Chvojnickej, Žalostinskej a Myjavskej pahorkatiny, leží starobylá obec Sobotište. Východne od nej, v Myjavskej pahorkatine, vystupujú z mladotreťohornej výplne Viedenskej kotliny na povrch skalnaté kopce bradlového pásma, ktoré sa potom v úzkom pruhu ťahá cez Slovensko a západnú Ukrajinu až do Rumunska. Oddeľuje vonkajšie Karpaty od vnútorných. Na jednom z prvých bradiel, ktoré tvoria masívne zrnité biele a ružovkasté krinoidové vápence jurského veku, obklopené mäkkšími slienitými bridlicami, sa vo výške 475 m n. m. týči zďaleka viditeľná zrúcanina hradu Branč.[1] Vypína sa priamo nad domami obce Podbranč, miestnej časti Podzámok, a patrí medzi najkrajšie výhľadové miesta na Záhorí.

Počiatky, funkcia a dejiny hradu Branč do konca 14. storočia
Sídlom jedného z pohraničných komitátov, ktoré mali v prvých storočiach existencie uhorského kráľovstva chrániť krajinu pred potenciálnymi vpádmi zo západu, bol hrad Bana. V teréne je tento objekt dosiaľ neznámy. Podľa všetkého sa nachádzal na Považí, niekde v okolí Piešťan, kde je na oboch stranách rieky Váh potvrdená výrazná koncentrácia k nemu prislúchajúcich majetkov.[2] Okrem toho mal zázemie aj na iných miestach, niekedy značne vzdialených. Z hľadiska funkcie bol dôležitý jeho rozsiahly majetok v záhorskom konfíniu, kde azda už v 12. storočí vzniklo pri križovatke ciest miesto so sobotnými trhmi.[3] Toto záhorské príslušenstvo hradu Bana je v roku 1251 doložené listinou kráľa Bela IV. ako zem Sobotište. Hrad Bana tu prostredníctvom svojich ľudí[4] zabezpečoval jednak cestu, ktorá prichádzala z Moravy cez Vrbovce[5], jednak severnú vetvu diaľkovej komunikácie vedúcej z Prahy do Budína, neskôr známu ako Česká cesta, s jej odbočkou na Považie.[6] Tú bezprostredne chránilo hradisko medzi dnešnými obcami Podbranč a Bukovec, nazývané Starý hrad (454 m n. m.). Jeho valy s celkovou dĺžkou cez 1000 m ešte aj dnes dosahujú výšku 3 – 4 m. Archeologické nálezy naznačujú, že priestor hradiska bol takmer nepretržite osídlený a využívaný od konca doby kamennej až po stredovek.[7]
Tatársky vpád do Uhorska v rokoch 1241 – 1242 preukázal neúčinnosť už zastaraného systému pohraničných komitátov opierajúcich obranu prevažne o staré hradiská a vysunuté stráže. Organizácia obrany štátu sa zmenila. Jej základom sa stala novobudovaná sieť kamenných hradov a pohraničné komitáty postupne zanikali v dôsledku kráľovských donácií ich majetkov do súkromných rúk. Tak sa aj rozľahlý pozemkový komplex Sobotišťa už pred rokom 1251 dostal do vlastníctva trenčianskeho župana Báša. V uvedenom roku kráľ Belo IV. dal komesovi Bášovi súhlas, aby zem nazývanú Sobotište, ktorá prv patrila k hradu Bana, predal magistrovi Abovi z hlohovskej vetvy Abovcov za štyristo hrivien jemného striebra.[8] Hrad Branč sa v tejto listine ešte nespomína, ale jeho vybudovanie sa už veľmi neoneskorilo. Na základe nálezov keramiky a striebornej mince českého panovníka Přemysla Otakara II. z roku 1261 na podlahe najstaršej stavby hradu sa predpokladá, že nový vlastník dal hrad murovať už v prvom desaťročí po nadobudnutí majetku.[9]
Kamenný hrad postavili na vrchole bradla dominujúceho širokému okoliu. Bola to strategicky výhodnejšia poloha než ploché návršie Starého hradu, vzdialeného od novopostaveného objektu asi 1 km smerom na juhovýchod a definitívne opusteného azda až v tomto období.[10] Z Branča, ktorý ako opevnené sídlo vlastníka sa stal centrom priľahlého panstva, mohli kontrolovať dlhý úsek Českej cesty a strážiť široký pohraničný priestor. Jeho posádka vďaka polohe mala časom vizuálny kontakt s hradmi Holíč a Šaštín na západe, na juhu s hradmi Korlátka, Ostrý Kameň i s Plaveckým hradom, zatiaľ čo na východe sa mohli pri dobrej viditeľnosti signálmi dorozumieť aj so strážami hradu Tematín na Považí.[11]

Starý hrad, pôdorys Štefana Janšáka z roku 1913
(Časopis Muzeálnej slovenskej spoločnosti, 16, 1913, č. 3)

O pôvodnej podobe hradu zatiaľ veľa nevieme. Jeho ústrednou stavbou bola zrejme mohutná obytná veža s vnútornými rozmermi 9 x 7,7 m a múrmi hrubými až 3 m, ku ktorej sa z bočnej strany pripájala hradba. Tá podľa všetkého vymedzovala menšie nádvorie na južnej a východnej strane.[12]
Komes Aba, syn nadobúdateľa Brančského panstva, mal zrejme záujem na scelení svojich pozemkov v okolí Hlohovca. V roku 1297 sa pred Nitrianskou kapitulou dohodol s Menoldovým synom magistrom Abrahámom Rufusom na výmene majetkov. Aba svoj dedičný majetok Sobotište, vtedy už s kamenným hradom Branč (possessionem suam Zobodischa vocatam cum castro lapideo Berencs vocatam – čo je najstaršia písomná zmienka o hrade), vymenil Abrahámovi Rufusovi za jeho 13 dedín s chotármi pri Hlohovci a v Bratislavskom komitáte.[13] Túto majetkovú výmenu o tri roky neskôr potvrdil aj kráľ Ondrej III.[14]

Výmenná listina medzi Abom a Abrahámom Rufusom z roku 1297
s najstaršou zmienkou o Branči
(Magyar országos levéltár Budapest, Diplomatikai levéltár, 1462)

V prvom desaťročí 14. storočia, po smrti Ondreja III., vrcholila v Uhorsku politická kríza narastajúca za posledných arpádovských kráľov. Situáciu bezohľadne využívala hŕstka mocných veľmožov vo svoj prospech. Matúš Čák Trenčiansky, jeden z najmocnejších, pri budovaní svojej dŕžavy nemohol nepostrehnúť strategický význam Branča. Napriek tomu, že patril jeho familiárovi, rozhodol sa hradu zmocniť. Abrahámovi Rufusovi dal v Červeníku vypáliť rodový hrádok, jeho dvoch bratov Damu a Synka pripravil o život a magistra Abraháma vyhrážkami donútil k výmene Branča za tri dediny na Považí, ktoré mu v skutočnosti ani nepatrili. K potvrdeniu výmeny sa Abrahám Rufus 19. augusta 1309 do Ostrihomu radšej nedostavil. Nechal sa zastúpiť svojím služobníkom.[15] Po tejto skúsenosti Abrahám prestal Matúša Čáka podporovať. Prešiel na stranu kráľa a Karol Róbert mu 29. septembra 1317 Branč vrátil.[16] Bolo to skôr gesto, morálne odčinenie krivdy, než skutočný dar. Trenčiansky oligarcha si podľa všetkého hrad udržal do konca života.[17]

Matúš Čák Trenčiansky
portrét zo začiatku 60. rokov 19. storočia

Po Matúšovej smrti († 1321) Branč ako jeden z mála majetkov trenčianskeho oligarchu zostal pravdepodobne v rukách jeho príbuzného a dediča Štefana Čecha.[18] Ten ho mal v moci asi až do roku 1332, keď za prispenia českého kráľa Jána Luxemburského boli hrady Branč a Holíč vrátené Uhorsku.[19] V mene Karola Róberta ich prevzal hlavný koniarnik Štefan, syn Lacka z rodu Hermanovcov, ktorý potom Branč spravoval ako kráľovský kastelán.[20] Neskôr ho na Branči v tej istej funkcii nahradil Aladárov syn Tomáš Rufus z rodu Pechovcov.[21]
Podľa listiny rakúskych vojvodov Albrechta a Otta mal český kráľ vrátiť Branč v dobrom stave. Napriek tomu uhorský panovník údajne nariadil jeho renováciu.[22] Predpokladá sa, že v 30. rokoch 14. storočia bola na Branči obnovená obytná veža a starú hradbu na južnej strane nahradili novým múrom, ktorý západne od veže ohraničoval obdĺžnikové nádvorie s rozmermi približne 23 x 21 m.[23]

Markgróf Jošt Moravský

V dynastických bojoch po smrti kráľa Ľudovíta I., ktorým vymrela v mužskej línii uhorská vetva Anjuovcov, sa Branč dostal do zálohu moravských markgrófov Prokopa a Jošta, ktorí vojensky podporovali kandidatúru svojho bratanca Žigmunda Luxemburského na uhorský trón. V roku 1392 Žigmund, už ako uhorský panovník, dal Branč a ďalšie majetky, ktoré boli donedávna v rukách moravských markgrófov, za 20 000 zlatých do opätovného zálohu. Zabezpečil si tak veno pre svoju sestru Margarétu, manželku norimberského kastelána Jána III. z Hohenzollerna.[24] O dva roky neskôr, 22. mája 1394, získal na Brančské panstvo s hradom kráľovskú donáciu Žigmundov verný familiár, župan Bratislavskej a Trenčianskej stolice Stibor zo Stiboríc, ktorého v júli toho istého roku Nitrianska kapitula z poverenia kráľa uviedla do vlastníctva.[25]

----------
[1] BIZUBOVÁ, M.: Na čom stoja slovenské hrady (1). In: Krásy Slovenska, 85, 2008, č. 1 – 2, s. 41 – 42; MIŠÍK, M. – VLČKO, J.: Z čoho sú postavené a na čom stoja slovenské hrady. 1. časť. In: Geografia, 5, 1997, č. 2, s. 55.
[2] MAREK, M.: Hrad Bana v systéme správy ranostredovekého Uhorska. In: Studia historica Tyrnaviensia 11 – 12, 2011, s. 56, 58, 67.
[3] VARSIK, B.: Osídlenie Myjavy a Myjavskej pahorkatiny do začiatku 17. storočia. In: Zborník Filozofickej fakulty Univerzity Komenského – Historica, 23, 1972, s. 95; VRABLEC, P.: Záhorie v 13. storočí (Príspevok k dejinám osídlenia). In: Studia historica Tyrnaviensia 11 – 12, 2011, s. 235.
[4] MAREK, cit. 2, s. 61.
[5] Táto komunikácia je písomne doložená až v roku 1217 ako cesta českých ochrancov či sliedičov (via exploratorum Bohemiae), ale podľa nálezov mincí musela byť využívaná oveľa skôr. Pozri HOFERKA, M.: Náčrt dejín Sobotišťa. In: Habáni v Sobotišti. Zborník príspevkov zo seminára. Zostavili M. Zajíčková a V. Drahošová. Skalica, 2002, s. 7; PETROVIČ, V.: Vývoj moravsko-uhorskej hranice na Záhorí. In: Slovenská archivistika, 31, 1996, č. 1, s. 73; ZEMEK, M.: Moravsko-uherská hranice v 10. až 13. století. Brno, 1972, s. 35. 
[6] HLINKA, J.: Česká cesta na území Slovenska vo svetle nálezov mincí. In: Zborník Slovenského národného múzea – História, 10, 1970, s. 195; MAREK, cit.2, s. 69.
[7] BUDINSKÝ-KRIČKA, V.: Výskumy Štátneho archeologického ústavu v Turč. S. Martine r. 1946 – 1947. In: Historica Slovaca 6 – 7, 1948 – 1949, s. 271, 276; JANŠÁK, Š.: Objavenie starého predhistorického hradišťa so spečeným valom na takzvanom Starom Hrade pri Branči 6. a 8. augusta 1913. Starý Hrad nad Bukovcom a jeho minulosť. In: Časopis Muzeálnej slovenskej spoločnosti, 16, 1913, č. 3, s. 65 – 72; MASLÍKOVÁ., Ľ.: Vývoj osídlenia a mestotvorný proces v najzápadnejšej časti Nitrianskej stolice do začiatku 15. storočia. In: Historia nova 6, 2013 (Štúdie o dejinách), s. 49 – 51 
(dostupné online na adrese <http://www.fphil.uniba.sk/uploads/media/Hino6.pdf>); 
VARSIK, B., cit. 3, s. 92.
[8] MARSINA, R.: Codex diplomaticus et epistolaris slovaciae – Slovenský diplomatár. Tomus II. (1235 – 1260). Bratislava, 1987, s. 260 – 261; MASLÍKOVÁ., cit. 7, s. 53 – 54; SEDLÁK, V. (ved. red.): V kráľovstve svätého Štefana. Edícia Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov III. Bratislava, 2003, s. 172 – 173; VRABLEC, cit 3, s. 235.
[9] DRAHOŠOVÁ, V.: Archeologický výskum hradu Branč. In: Podbranč. Príloha časopisu Záhorie, 4, 1995, č. 4, s. 20, 21; MP: Branč. In: PLAČEK, M. – BÓNA, M.: Encyklopédia slovenských hradov. Bratislava, 2007, s. 72 [MP = Miroslav Plaček]; ŠIMKOVIC, M.: Hrad Branč. Sprievodca po zrúcanine hradu. Bratislava: Slovenský skauting, 2011, s. 6.
[10] VARSIK, cit. 3, s. 92.
[11] ŠIMKOVIC, cit. 9, s. 5.
[12] ŠIMKOVIC, cit. 9, s. 21.
[13] GYŐRFFY, Gy.: Az Árpádkori Magyarország történeti földrajza, IV. Liptó, Máramaros, Moson, Nagysziget, Nógrád, Nyitra, Pest és Pilis megye. Budapest, 1998, s. 354, 356; MAREK, cit. 2, s. 61; MASLÍKOVÁ., cit. 7, s. 54; NOVÁKOVÁ, M.: Osobné meno Aba v Uhorsku v období Arpádovcov. In: Studia Historica Tyrnaviensia 6, 2006, s. 69, text a pozn. 5; VARSIK, cit. 3, s. 123; VRABLEC, cit 3, s. 234, 238.
[14] VARSIK, cit. 3, s. 123.
[15] KRISTÓ, Gy.: Csák Máté. Budapest, 1986, s. 157, 198; KUČERA, M.: Pečatidlo poľského župnika v zbierkach SNM. In: Zborník Slovenského národného múzea – História, 16, 1976, s. 129 – 146 SEDLÁK, V.: Regesta diplomatica nec non epistolaria Slovaciae. Tomus I. (ďalej RDSl I.) Bratislava, 1980, č. 683; SEDLÁK, V.: Regesta diplomatica nec non epistolaria Slovaciae. Tomus II. (ďalej RDSl II.) Bratislava, 1987, č. 231.
[16] RDSl II., cit. 15, č. 231; VARSIK, cit. 3, s. 123.
[17] Podľa Ľ. Maslíkovej dal Matúš Čák Branč s panstvom svojej dcére ako veno (pravdepodobne ide o omyl v súvislosti s držbou hradu Štefanom Čechom; ten ale nebol Matúšovým zaťom). Pozri MASLÍKOVÁ, cit. 7, s. 61.
[18] Štefan, syn Zdislava, prezývaný Čech, zakladateľ moravskej vetvy Šternbergovcov, sa v literatúre najčastejšie spomína ako bratranec Matúša Čáka, ale aj ako jeho synovec či zať – pozri: Csák de Trencsén family, dostupné online na adrese
http://genealogy.euweb.cz/hung/csak.html (aktualizované 17. júna 2004); 
KRISTÓ, Gy.: Stephanus Bohemus. In: Historické štúdie, 12, 1967, s. 205, 208; KRISTÓ, cit. 15, s. 50, 51 158; MAREK, M: Cudzie etniká na stredovekom Slovensku. Martin, 2006, s. 390; ŠIMKOVIC, cit. 9, s. 7; VARSIK, cit. 3, s. 124.
[19] FÜGEDI, E.: Vár és társadalom a 13. – 14. századi Magyarországon. Budapest, 1977, s. 108; GYŐRFFY, cit. 13, s. 356; KRISTÓ, cit. 15, s. 157; KRISTÓ, Gy.: Az Anjou-kor háborúi. Budapest, 1988, s. 76; LUKAČKA, J.: Beckov v období včasného a vrcholného stredoveku. In: Beckov 1. Dejiny obce do roku 1918. Zostavil Jozef Karlík. Nové Mesto nad Váhom, 2006, s. 31; MASLÍKOVÁ., cit. 7, s. 61; SASINEK, F. V.: K topografii Slovenska. In: Slovenský letopis, 2, 1877, s. 210; VARSIK, cit. 3, s. 124; VRABLEC, cit. 3, s. 236 – 237; ZEMEK, cit. 5, s. 109.
[20] FÜGEDI, cit. 19, s. 108; GYŐRFFY, cit. 13, s. 356; MASLÍKOVÁ, cit. 7, s. 61; SOPKO, J.: Kronika uhorských kráľov zvaná Dubnická. Budmerice, 2004, s. 196; VRABLEC, cit. 3, s. 236 – 237.
[21] FÜGEDI, cit. 19, s. 108; LUKAČKA, J.: Formovanie vyššej šľachty na západnom Slovensku. Bratislava, 2002, s. 83; PAULÍNY, L.: Dáta k dejepisu hradu bráneckého. In: Slovenské pohľady, 8, 1888, s. 64; SOPKO, cit. 20, s. 115, 123, 194 text a pozn. 377, s. 196; VARSIK, cit. 3, s. 124. 
[22] SASINEK, cit. 19, s. 210; ŠIMKOVIC, cit. 9, s. 7 – 8, 22. 
[23] MP, cit. 8, s. 73; ŠIMKOVIC, cit. 9, s. 7 – 8, 21 – 22. 
[24] ŠIMKOVIC, cit. 9, s. 8; VARSIK, cit. 3, s. 124; MÁLYUSZ, E.: Zsigmondkori oklevéltár. I. (ďalej ZsO I.) Budapest, 1951, s. 258, reg. 2363.
[25] DVOŘÁKOVÁ, D.: Rytier a jeho kráľ. Stibor zo Stiboríc a Žigmund Luxemburský. Sonda do života stredovekého uhorského šľachtica s osobitým zreteľom na územie Slovenska. Budmerice – Bratislava, 2010, s. 52; ZsO I., cit. 24, s. 380, reg. 3448, 3449; PAULÍNY, cit. 21, s. 64; VARSIK, cit. 3, s. 124, 128.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Prosím, diskutujte iba o téme príspevku a nezabudnite sa podpísať.