UDALOSTI

DRAČÍ HRÁDOK

1. časť

Jaroslav Nešpor

Keď hovoríme o Dračom hrádku, akoby sme vstupovali do bludiska s množstvom slepých uličiek. Faktov je málo, tém na špekulácie neúrekom. Hypotézam a domnienkam sa nevyhneme ani v tomto príspevku, ale pokiaľ to pôjde, skúsme sa v tej spleti aspoň zorientovať.

Prírodné prostredie

Pri kaštieli v Stupave ústi do Záhorskej nížiny dlhá dvojgeneračná malokarpatská dolina Stupavského potoka. Začína sa v pramennej oblasti toku pod Tureckým vrchom a od Košarísk sa ťahá pozdĺž tektonickej línie približne v smere SV – JZ, súbežne s pozdĺžnou osou pohoria. Asi 7,5 km od stupavského kaštieľa, v blízkosti Medených Hámrov, sa orientácia doliny na morfologickej línii prechádzajúcej naprieč pohorím náhle mení do smeru SZ – JV. Jej úzke dno sa rozširuje[1] a poniže vytvára priestor pre zástavbu obce Borinka. Pri zmene smeru meander doliny z troch strán obtáča kopec (370 m. n. m.) so zvyškami Dračieho hrádku. Ten leží síce až za Borinkou, ale dodnes je súčasťou okrajového pásma stupavského chotára.[2] Vrch so strmými svahmi vysokými asi 60 m budujú granodiority permského veku[3], na ktorých sa vyvinuli plytké kyslé pôdy s porastom vzácneho kyslo- a suchomilného dubového lesa s prímesou hrabov i vtrúsených bukov a s druhovo chudobným bylinným poschodím.[4]

Opis Dračieho hrádku

Úzky ostroh hradného kopca, spojený sedlom s vrchom Úboč, na prístupovej strane pretína ešte aj v súčasnosti výrazná šijová priekopa vysekaná v skale. Asi 17 m za priehlbňou sa zachovali zvyšky kedysi mohutnej, mierne sa zužujúcej kamennej veže so štvorcovým pôdorysom o vnútorných rozmeroch 5 x 5 m. Jej steny, murované z lomového kameňa spájaného kvalitnou maltou, majú v základovej časti hrúbku 3 m, na úrovni pôvodného terénu 2,5 m a vo výške prvého nadzemného podlažia už iba 2,25 m. Konštrukcia veže a mohutný sutinový kužeľ v jej okolí poukazujú na pôvodne pomerne značnú výšku tejto stavby. Veža stojí v čele pretiahnutej plošiny dlhej asi 100 a širokej okolo 20 m, ktorá na južnom konci prechádza do úzkeho výbežku klesajúceho strmo do údolia. V svahu sa končí skalným zrázom. Na plošine okrem veže, ktorá mala nepochybne obrannú i obytnú funkciou, nevidno žiadne ďalšie nadzemné stopy zástavby ani opevnenia.[5]

Rimania na Dračom hrádku

O rímskych pamiatkach zo Stupavy sa vedelo dávno. Písal o nich už Matej Bel v 18. storočí. Anton Gnirs, ktorý od roku 1925 pôsobil ako štátny konzervátor Archeologického ústavu v Prahe,[6] v rokoch 1927 – 1928 odkryl v Stupave na Kopci (206 m. n. m.) spodnú časť budovy datovanej kolkovanými tehlami rímskych légií. Celú pôdorysnú situáciu rímskej vojenskej stanice z prvých storočí n. l. tu potom v rokoch 1940 – 1941 zistil Vojtech Ondrouch. Pán profesor pri tejto príležitosti preskúmal aj zrúcaninu Dračieho hrádku. Počas zisťovacieho archeologického výskumu v roku 1941 vyčistili interiér kamennej veže asi do hĺbky 3 m. Nález črepov dúhového tabuľového skla a vápenných tufov v dolných vrstvách viedol výskumníka k názoru, že zjavne stredoveká veža Dračieho hrádku mohla byť postavená na mieste staršej stavby. Predpoklad o jej datovaní do doby rímskej posilnil nález fragmentov základového muriva a časti liatej maltovej dlážky v blízkosti veže. Tieto nálezy V. Ondrouch považoval za možné zvyšky budovy pre ubytovanie rímskej strážnej posádky pri hranici mocenskej sféry Rimanov s Kvádmi, sídliacimi na opačnej strane Malých Karpát.[7]

Dračí hrádok a veduta z roku 1563

Nadzemnú časť veže Dračieho hrádku profesor Ondrouch v roku 1941 rámcovo datoval do stredoveku, ale písomné pramene o objekte doteraz nevydali žiadne svedectvo. M. Plaček a M. Slivka sa preto pokúsili poodhaliť tajomstvá veže z inej strany. Upozornili na drevoryt pripisovaný Hansovi Mayerovi a monogramistovi MG (pravdepodobne rezačovi štočku)[8], ktorý zobrazuje Bratislavu a jej okolie v roku 1563, v čase korunovácie Maximiliána II. Habsburského a jeho manželky Márie za uhorského kráľa a kráľovnú. Lipský maliar na grafickom liste znázornil širokú panorámu s viacerými hradmi počnúc Hainburgom na pravej strane Dunaja až po Biely Kameň nad Svätým Jurom. Hore v pravej časti veduty je nad mestom Bratislava zobrazený hrad so štvorhrannou vežou a opevnením, označený nápisom „Drach Kugel Schlos“, teda čosi ako hrad na Dračom vrchu. Podľa stvárnenia terénu, architektúry a najmä slovného označenia autori príspevku tento hrad stotožnili s Dračím hrádkom pri Borinke. Z toho potom vyvodili, že Dračí hrádok bol v 16. storočí ešte funkčným opevneným objektom. Podľa ich názoru išlo o menší strážny hrádok bez paláca a hospodárskych budov, ktorý bol zrejme určený ku kontrole menej významného horského prechodu medzi Stupavou a Svätým Jurom.[9]

H. Mayer, korunovácia Maximiliána II. v Bratislave roku 1563. Drevoryt

Drach Kugel Schlos. 

Detail z drevorytu H. Mayera z r. 1563 prekreslil M. Plaček, 1986

Mayerov drevoryt upútal už predtým pozornosť A. Fialu, jedného z najuznávanejších odborníkov na historickú architektúru na Slovensku. Ten ale zobrazený Drach Kugel Schlos neidentifikoval s konkrétnym hradom. Vyslovil názor, že môže ísť o provizórium, kulisu slúžiacu ako pozadie rytierskych hier počas korunovačných slávností.[10] V tomto prípade sa môžeme oprieť o výpovede očitých svedkov. O priebehu korunovácie i následných oslavách a rytierskych hrách sa zachovali dobové správy od Hansa Habersacka, tajomníka arcikniežaťa Ferdinanda Tirolského, uhorského kráľovského tajomníka Jána Listhiusa i opis udalostí od učiteľa Leonarda Tileschlera pre mestskú radu Kremnice. Z ich podaní vieme, že po rušných dňoch korunovácie kráľa a kráľovnej nasledovali dva dni oddychu a potom v nedeľu 12. septembra 1563 boli v Bratislave na programe rytierske hry. Ich organizáciou poverili dvojicu španielskych dvoranov kráľa Maximiliána, ktorí dali za mestom postaviť drevený hrad. Pri vchode do tohto hradu bol striebornými reťazami pripútaný mládenec oblečený za pannu. Na kolbišti pred hradom (na drevoreze s označením Tvrnier Platz) prebiehali zápasy rytierov. Úlohou víťazov jednotlivých súbojov bolo uvoľňovať spútanie „panny“ a postupne ju oslobodiť.[11]

Predlohou scenára týchto rytierskych hier očividne bola všeobecne známa legenda o svätom Jurajovi, jednom z najvýznamnejších rytierskych svätcov, ktorú zaradil do zbierky životopisov svätých taliansky dominikánsky mních Jakub de Voragine už v roku 1260. V nej sa píše, ako sa pri meste Silena usadil drak a mešťania ho museli živiť. Spočiatku drakovi prinášali ovce, neskôr mu dávali svojich synov a dcéry. Keď padol žreb na kráľovu dcéru, šiel okolo na koni Juraj, tribún rímskeho vojska. Draka v mene Krista premohol, pannu zachránil a obyvateľov mesta spolu s kráľom, ktorí sa dali potom hromadne pokrstiť, zbavil ich súženia.[12]

Maketa hradu korunovačné slávnosti neprečkala. Rytierske hry mali vrcholiť slávnostným ohňostrojom. Jeho chybné odpálenie v nevhodnom čase zapríčinilo požiar. Drevený hrad zhorel, pričom mnoho ľudí utrpelo zranenia, viacerí smrteľné.[13] Znázornenie postáv v priestore hradu a ohňostroja na drevoreze teda nie je iba umeleckým dotvorením zobrazeného výjavu, ale potvrdením jeho objektivity. V konfrontácii s výsledkami archeologického výskumu uskutočnenému na Dračom hrádku v prvej polovici 90. rokov 20. storočia[14] možno s pravdepodobnosťou blížiacou sa istote konštatovať, že objekt nazvaný Drach Kugel Schlos na Mayerovej panoráme z roku 1563 nie je možné spájať s Dračím hrádkom a na tomto základe predpokladať jeho funkčnosť v 16. storočí. V tomto prípade išlo o príležitostnú, dočasnú stavbu na okraji vtedajšej Bratislavy, po ktorej sa nezachovali žiadne stavebné stopy. Zavádzajúci nápis Drach Kugel Schlos zrejme súvisí so spomínanou legendou.

Archeologický výskum Dračieho hrádku

Antická minulosť Dračieho hrádku tiež nebola celkom evidentná. Odborník na dobu rímsku Titus Kolník usudzoval, že správnosť v datovaní základov veže Dračieho hrádku V. Ondrouchom do doby rímskej bude treba preveriť revíznym výskumom.[15] Príležitosť sa naskytla, keď lokalita upútala pozornosť členov klubu Orlie hniezdo, súčasti ochranárskej organizácie Strom života. Z ich iniciatívy sa v rámci prázdninových táborov v rokoch 1993 – 1995 uskutočnil na Dračom hrádku archeologický výskum pod odborným vedením archeológov Zdeňka Farkaša a Karola Práška. Kombináciou sond a plošného odkryvu bol južne od veže postupne odkrytý priestor o rozlohe okolo 370 m2 vrátane plochy, kde V. Ondrouch predpokladal zvyšok strážnej budovy z doby rímskej. Výskum na plošine za vežou preukázal existenciu zástavby obytných, prevádzkových i hospodárskych drevených objektov opatrených hlinenou omietkou. Ich zadné steny, v medzerách medzi zrubmi pravdepodobne doplnené rovnako mazanicou ošetrenou trámovou ohradou, vytvárali akiste dočasné opevnenie lokality. Ukázalo sa, že liata maltová dlážka je zachovaná vo väčšom rozsahu, než akú našiel V. Ondrouch, ktorý ju považoval za zvyšky rímskeho pavimentu. Zdá sa, že v skutočnosti spevňovala otvorený priestor, akési zvažujúce sa nádvorie medzi stredovekými budovami. Podľa archeologických objavov na Dračom hrádku nešlo iba o okrajovú strážnu vežu bez hospodárskeho zázemia, ale pravdepodobne o nedokončený objekt väčšieho významu. Zárodok murovaného opevnenia[16] sa našiel iba na západnej strane plošiny, nad výrazným zlomom terénu smerom do údolia.[17] Nález naznačuje možný zámer stavbárov postupne opevniť murovanou hradbou celú plošinu s vežou.[18] Tento úmysel nestihli dokončiť. Množstvo do hnedočervena prepálených úlomkov mazanice a hrudkovitej zeminy poukazuje na náhly zánik hradu silným požiarom.[19]

Pôdorys Dračieho hrádku so zakreslenými nálezmi hrotov šípov 

(upravené podľa Z. Farkaša) 

1 šijová priekopa

2 veža

3 vrcholová plošina, červené hviezdičky - nálezy hrotov šípov

Počas výskumu sa na Dračom hrádku získalo takmer 4 300 fragmentov keramiky. Z toho asi 98 % patrí do vrcholného stredoveku, prevažne do druhej polovice 13. storočia[20], čo poukazuje na vznik, najintenzívnejšieho osídlenia, ale aj na zánik objektu v tom istom časovom intervale. Nemenej zaujímavé sú nálezy železných predmetov, medzi ktorými popri klincoch druhú najpočetnejšiu skupinu tvoria hroty šípov, niektoré s drôtenými objímkami pre uchytenie zápalných látok.[21]

----------

[1] URBÁNEK, J.: Malé Karpaty – príbeh pohoria. Bratislava, 2014, s. 71, 83 – 91. 

[2] Geografické názvy okresu Bratislava – vidiek. Geografické názvoslovné zoznamy OSN – ČSSR, A1. Bratislava, 1983, s. 45, pozri aj priloženú mapu. 

[3] Geologická mapa dostupná online na adrese <http://mapserver.geology.sk/gm50js/> 

[4] ŠKODOVÁ, I.: Kyslomilné dubiny v okolí Dračieho hrádku. In: Stupava. História – pamiatky – osobnosti – príroda (ďalej Stupava HPOP), 6, 2010 – 2011, s. 90 – 93. 

[5] FARKAŠ, Z.: Stredoveké opevnenie v Stupave, poloha Dračí hrádok. In: Zborník Slovenského národného múzea – Archeológia, 16, 2006, s. 235 – 236; MP: Dračí hrádok. In: PLAČEK, M. – BÓNA, M.: Encyklopédia slovenských hradov. Bratislava, 2007, s. 113 (MP = Miroslav Plaček); SLIVKA, M. – PLAČEK, M.: Dračí hrádok pri Borinke a jeho funkcia. In: Pamiatky – príroda, 15, 1986, č. 3, s. 94 – 95. 

[6] Pocta Antonu Gnirsovi. Loket, 2003, s. 7, 11, dostupné online na adrese <http://www.okraslok.cz/files/dokumenty/2003-06-21.pdf> 

[7] ONDROUCH, V.: Rímska stanica v Stupave a rímske stavebné stopy v Pajštúne. In: Historica Slovaca, 1 – 2. 1940 – 1941, s. 57 – 58; ONDROUCH, V.: Rímske stavby v Stupave a Pajštúne. In: Slovenský staviteľ, 12, 1942, č. 1, s. 1 – 11; ONDROUCH, V.: Rímske stanice v Stupave a Pajštúne. In: Historica Slovaca, 3 – 4, 1945 – 1946, s. 109 – 110. 

[8] MČ: Pohľad na Bratislavu pri príležitosti korunovácie kráľa Maximiliána 8. septembra 1563. In: RUSINA, I. a kol.: Renesancia. Umenie medzi neskorou gotikou a barokom. Bratislava, 2009, s. 904 (MČ = Martin Čičo). 

[9] SLIVKA – PLAČEK, cit. 5, s. 94 – 99; SLIVKA, M. – PLAČEK, M.: Dračí hrádek u Stupavy a jeho nejstarší vyobrazení. In: Malovaný kraj, 22, 1986, č. 1, s. 9; PLAČEK, M.: Fortifikace ke kontrole a zajištění středověkých kominukací. In: Archaeologia historica, 15, 1990, s. 209; MP, cit. 5, s. 113; PLAČEK, M.: Hrady na hranici při pohledu z hranice. In: Archaeologia historica, 29, 2004, s. 333. 

[10] FIALA, A.: Hrady Devín a Svätý Jur na Meyerovej panoráme Bratislavy. In: Pamiatky – príroda, 1972, č. 2, s. 40 – 41. 

[11] MČ, cit. 8; HOLČÍK, Š.: Korunovačné slávnosti Bratislava 1563 – 1830. Doplnené prepracované vydanie. Bratislava, 2005, s. 28 – 30. 

[12] DE VORAGINE, Jakub: Legenda aurea. Výber edit. A. Vidmanová. Praha, 2012, s. 146 – 148 (Stať o sv. Jurajovi do češtiny preložil V. Bahník). 

[13] MČ, cit. 8; HOLČÍK, cit. 11, s. 29. 

[14] FARKAŠ, cit. 5, s. 235 – 302. 

[15] KOLNÍK, T.: Rímske stavby na Slovensku a čo s nimi. In: Pamiatky – príroda, 1973, č. 4, s. 11. 

[16] Použitá vápenná malta kvalitou zodpovedá spojivu aplikovanému pri stavbe veže. Pozri: FARKAŠ, cit. 5, s. 243. 

[17] V. Ondrouch považoval tento fragment za súčasť strážnej budovy s liatou maltovou dlážkou. 

[18] Aj kráľovský Šaštínsky hrad, ktorý bol centrom pohraničného komitátu, sa ešte v roku 1296 spomína ako drevený hrad. Pozri STEINHüBEL, J.: Bratislavský komitát. In: Historický časopis, 60, 2012, č. 2, s. 207. Takýto stavebný vývoj hradu nebol výnimočný. Listinami ho máme doložený napr. v Šariši, kde šarišský župan Mikčo dostal v roku 1322 od panovníka do daru územie, na ktorom si v blízkosti dnešných Hanigoviec postavil hrad. O 20 rokov neskôr jeho syn Roland získal od kráľa povolenie, aby svoj drevený hrad prestaval na kamennú pevnosť. Pozri SLIVKA, M. – VALLAŠEK, A.: Hrady a hrádky na východnom Slovensku. Košice, 1991, s. 118; ULIČNÝ, F.: Dejiny osídlenia Šariša. Košice, 1990, s. 99. 

[19] FARKAŠ, Z. – PRÁŠEK, K.: Zisťovací výskum Dračieho hrádku pri Borinke. In: Archeologické výskumy a nálezy na Slovensku v roku 1993, s. 41 (ďalej AVANS); FARKAŠ, Z. – PRÁŠEK, K.: Pokračovanie výskumu Dračieho hrádku pri Borinke. In: AVANS v roku 1994, s. 50 – 51; FARKAŠ, Z.: Strom života na Dračom hrádku pri Borinke. In: Pamiatky a múzeá, 1994, č. 1, s. 22; FARKAŠ, Z.: Tretia sezóna výskumu Dračieho hrádku pri Borinke. In: AVANS v roku 1995, s. 45; FARKAŠ, cit. 5, s. 235 – 302; FARKAŠ, Z.: Nepísané dejiny Dračieho hrádku nad Borinkou. In: Stupava HPOP, 7, 2012 – 2013, s. 15 – 20. 

[20] FARKAŠ, cit. 5, s. 250, 253, 259; FARKAŠ, Z.: Nepísané dejiny..., cit. 19, s. 18.

[21] FARKAŠ, cit. 5, s. 281, 293; FARKAŠ, Z.: Nepísané dejiny..., cit. 19, s. 19.