DRAČÍ HRÁDOK
2. časť
Jaroslav Nešpor
Hrad Stupava
Po tatárskom vpáde v rokoch 1241 – 1242 sa obranná koncepcia Uhorska zmenila. Ťažisko obrany sa postupne presunulo z hradísk a vysunutých strážnych osád na sieť kamenných hradov. Azda vtedy, v strategickej polohe nad dolinou Stupavského potoka, vysekali šijovú priekopu a za ňou vybudovali kamennú vežu Dračieho hrádku, rámcovo datovanú do 13. storočia.[1] Bezprostredným impulzom jej výstavby mohla byť situácia, ktorá vznikla pri západných hraniciach krajiny.
Rakúsky vojvoda Fridrich II. Babenberský sa po tatárskom vpáde pokúsil využiť oslabenie Uhorska a obsadiť jeho západné komitáty susediace s rakúskymi krajinami. Táto jeho iniciatíva vyvolala vzájomné pustošivé vojenské vpády na územia obidvoch štátov. V bitke s uhorským vojskom pri rieke Litave, pravdepodobne pri dolnorakúskom Ebenfurthe, vojvoda Fridrich II. 15. júna 1246 padol. Rod vládnuci v Rakúsku a Štajersku Fridrichom vymrel po meči.[2]
Socha Fridricha II. Babenberského v Innsbrucku
O uvoľnený post sa rozpútali dlhoročné zápasy a diplomatické ťahanice.[3] V roku 1251 ani nie 20-ročný budúci český panovník Přemysl Otakar II., vtedy ešte moravský markgróf, na žiadosť rakúskej šľachty a mešťanov prijal titul rakúskeho vojvodu, ktorý si začiatkom nasledujúceho roku v Hainburgu poistil sobášom s vyše 50-ročnou Margarétou, sestrou posledného Babenberga. Vzápätí nato, v tom istom roku, uhorský kráľ Belo IV. oženil ruské knieža Romana, brata svojho zaťa Leva Haličského, s Gertrúdou, ovdovenou neterou Fridricha II. Babenberga, ktorá sa opierala o podporu Štajerska. Spomedzi viacerých uchádzačov o dedičstvo po poslednom Babenbergovi napokon, vďaka rodinným vzťahom, zostali ako jediní kandidáti český kráľ Přemysl Otakar II. a uhorský panovník Belo IV.[4] Ich súperenie vyvrcholilo 12. júla 1260 bitkou na Moravskom poli pri Groissenbrunne, rakúskej obci asi 2 km od Schlosshofu oproti Devínskej Novej Vsi.[5] Podľa následnej mierovej zmluvy porazený Belo IV. stratil Štajersko a český kráľ bol na najlepšej ceste získať celé babenberské dedičstvo. Uzavretú dohodu panovníci potvrdili vydajom Přemyslovej netere Kunigundy Brandenburskej s Belom, mladším synom uhorského kráľa, a sobášom Přemysla Otakara II. s Kunigundou (česky Kunhutou), vnučkou Bela IV. Přemysl Otakar, aby si uvoľnil ruky, opustil svoju o 30 rokov staršiu manželku Margarétu, prostredníctvom ktorej získal nárok na Babenbergovo dedičstvo, ktorá mu ale pre vek už nemohla dať syna. To bola aj zámienka pre legalizáciu rozvodu, o ktorý sa mala postarať pápežská kúria. Bezdetné manželstvo bolo vyhlásené za „nekonzumované“ a teda neplatné.[6]
Podobizeň uhorského kráľa Bela IV.
vo Viedenskej obrázkovej kronike
Situácia sa opäť vyhrotila v roku 1269 po smrti korutansko-kraňského vojvodu Ulricha II. Ten svoje krajiny testamentom poručil českému kráľovi, zatiaľ čo vdova Agneša ich odkázala svojmu príbuznému, uhorskému panovníkovi.[7] Začiatkom mája nasledujúceho roku Belo IV. zomrel. Vlády v Uhorsku sa ujal jeho syn Štefan V. a vzápätí obnovil nepriateľstvo s českým súperom. Belova dcéra Anna, svokra Přemysla Otakara II., z obavy pred bratom, kráľom Štefanom, ušla aj s časťou uhorských korunovačných klenotov k dcére do Prahy.[8] Koncom roku 1270 Štefanove vojská ako odvetu vyplienili českému vladárovi Štajersko i Dolné Rakúsko.[9] Takúto provokáciu Přemysl Otakar II. nemohol nechať bez povšimnutia. Jeho početné vojenské zbory 13. apríla 1271 prekročili rieku Moravu, nato dobyli hrady Devín, Stupavu, Bratislavu, a ako v jednom liste domov napísal český kráľ, aj ďalšie vežové pevnosti (turrigere munitiones)[10] na opačnej strane Malých Karpát. Potom pokračovali do vnútrozemia. V tom istom roku, 2. júla, bola v Bratislave podpísaná s Přemyslom Otakarom nová mierová zmluva. V nej sa uhorský kráľ definitívne zriekol nárokov na Štajersko, Korutánsko, Kransko i Vindickú marku.[11]
Počas vpádu vojsk Přemysla Otakara II. do Uhorska zahynul pri obrane kráľovského hradu Stupava komes Alexander, syn Marcela z Ambrózovej vetvy rodu Poznanovcov. Dozvedáme sa o tom z listiny vydanej 16. augusta 1271, ktorou kráľ Štefan V. vyňal zem nazývanú Znojša[12] z majetkov Stupavského hradu a daroval ju Alexandrovým synom Dominikovi a Karolovi.[13] Donáciou Štefana V. hrad Stupava (castri Ztumpa), zaiste centrum Stupavského komitátu, vystupuje z anonymity. Jeho lokalizácia je ale dodnes nejasná. Viacerí historici stotožňujú pôvodný Stupavský hrad s hypotetickým vodným hradom na mieste dnešného kaštieľa v Stupave, pričom sa pre túto alternatívu argumentuje jeho bezprostrednou polohou na trase severojužnej Veľkej cesty.[14] Iní zas pre výhľad na väčšiu časť Stupavského komitátu, ba aj na Moravské pole za hraničnou riekou Moravou, favorizujú polohu neskoršieho hradu Pajštún.[15] Na týchto miestach sa doteraz neuskutočnili terénne výskumy, ktoré by materiálnymi dokladmi podporili teoretické úvahy o možnej existencii opevneného objektu v danej dobe. Iná situácia je nad dolinou Stupavského potoka. Historické správy spolu s výsledkami archeologického výskumu z rokov 1993 – 1995 naznačujú, že Stupavským hradom, ktorý v roku 1271 bránil komes Alexander, s veľkou pravdepodobnosťou mohol byť Dračí hrádok.[16] Predurčuje ho k tomu strategická poloha na prechode cez pohorie, vojenský útok doložený množstvom nájdených hrotov šípov, ale aj ich typová pestrosť, ktorá zodpovedá rôznorodosti Přemyslovho vojska pozostávajúceho z Čechov, Moravanov, ale aj Rakúšanov, Brandenburčanov a ďalších spojencov.[17] Hrad v boji vyhorel a viac ho neobnovili. Aj to korešponduje so skutočnosťou, že hrad Stupava sa po roku 1271 v písomných prameňoch už priamo nespomína.
Dračí hrádok v neskoršom období
Ojedinelé archeologické nálezy z Dračieho hrádku, datované do čias po 13. storočí, sotva môžu byť považované za svedectvo jeho súvislého osídlenia až do novoveku. Zriedkavý výskyt mladších artefaktov je možné pripísať prechodnému využitiu lokality vo vypätých situáciách alebo jej príležitostným návštevám. Zaujímavá je aj zmienka o Starej Stupave (Ostompha) z roku 1511. Tá naznačuje, že v takto nazvanej lokalite, pravdepodobne odlišnej od poddanského mestečka, sa ešte nachádzali nejaké stavebné zvyšky.[18] Mohla to byť ruina veže dnešného Dračieho hrádku, ale aj pozostatky staršieho valového opevnenia v jej blízkosti. V 19. storočí sa lokalita nad ohybom doliny Stupavského potoka viackrát spomína ako Starý hrad, ale tiež ako múry hradu staršieho než je asi 3 km vzdušnou čiarou vzdialený Pajštún.[19] J. Könyöki, ktorý do svojej správy z roku 1881 pre Uhorskú dočasnú pamiatkovú komisiu o prieskume hradu Pajštún zahrnul aj poznámky V. Honza zo stupavského pálfiovského archívu, píše o Starom hrade ako o zvyšku múrov pri Medených hámroch, nad dolinou smerujúcou k Svätému Juru.[20] Starý hrad je ešte aj dnes štandardizovaný názov kopca v chotári mesta Stupava, na ktorom sa zachovali zvyšky Dračieho hrádku.[21] Poloha s pozostatkami valového opevnenia severne od plošiny s ruinou veže býva zas označovaná ako Starý zámok.[22]
Názov hradu
Ak bol Dračí hrádok tým hradom, pri obrane ktorého v apríli roku 1271 zahynul Marcelov syn komes Alexander, musíme sa pristaviť aj pri mene hradu Stupava. Na prvý pohľad je to jednoduché. Jazykovedci i historici sa zhodujú v názore, že miestne meno Stupava je slovanského pôvodu a bolo utvorené z všeobecného slova stupa v jeho pôvodnom staroslovanskom tvare stǫpa, a to pred polovicou 10. storočia, keď došlo k zmene hlásky ǫ na u. Poukazuje na to skutočnosť, že Maďari a od nich Nemci prevzali toto ojkonymum ešte s nosovkou v podobe Stomfa, Stampfe.[23] Problémom je motivácia názvu. Slovo stupa malo totiž viac významov. Pôvodne to mohla byť veľká jama na chytanie zveri[24], zariadenie na úpravu vlnených tkanín (valcha), mechanizmus na drvenie rudy alebo zrna, na lisovanie semena pri získavaní oleja[25], ale aj mlynské zariadenie.[26] Ostatný význam je vzhľadom k mlynom doloženým na Stupavskom potoku v roku 1396 lákavý, ale je otázne, či takéto dômyselné stroje tu boli už vo veľkomoravskom období, keď aj vo väčších sídelných aglomeráciách archeologické nálezy svedčia ešte len o ručnom mletí obilia v žarnovoch (najstaršia písomná správa o mlyne na území Slovenska je z roku 1135 v obci Pavlová na dolnom Hrone[27]).
Bernolákov Slowár uvádza ešte ďalší význam slova stupa, totižto krok, stupaj.[28] Historik V. Sedlák vyslovil mienku, že strážnu službu v zverenej prihraničnej oblasti vykonávali obyvatelia Stupavy sliedením, chodením, stúpaním.[29] Nazdáva sa, že práve to bola motivácia vzniku osadného mena Stupava práve tak, ako je pamiatkou na strážcov hraníc pomenovanie mesta Chodov v západných Čechách.[30]
Dnes najfrekventovanejší názov Dračí hrádok je podľa všetkého novotvar, ktorý sa v literatúre objavuje najneskôr v roku 1922. Vtedy v tvare Dračí hrad, pravdepodobne ako preklad nemeckého Drachenburg uvedeného v zátvorke.[31] Pomenovanie sa potom asi rozšírilo v súvislosti s rozvojom turistiky, keď v nasledujúcich rokoch bol Dračí hrádok častým cieľom bratislavských turistov.[32] To ale neznamená, že pomenovanie nemohlo vzniknúť v domácom prostredí, pričom jeho motiváciou boli zrejme miestne povesti.[33]
Možno to bolo tak, možno inakšie. K tomu, aby bolo možné opísať príbeh Dračieho hrádku spoľahlivejšie, budeme si musieť počkať na ďalší archeologický výskum. Ten by bolo treba rozšíriť i na okolie plošiny s vežou, predovšetkým do priestoru s valovým opevnením. Rovnako bude zaujímavé sledovať prípadné výskumy na možných alternatívnych lokalitách Stupavského hradu.
----------
[1] FARKAŠ, Z.: Nepísané dejiny Dračieho hrádku nad Borinkou. In: Stupava. História – pamiatky – osobnosti – príroda (ďalej Stupava, HPOP), 7, 2012 – 2013, s. 15, 18, 20; SLIVKA, M. – PLAČEK, M.: Dračí hrádok pri Borinke a jeho funkcia. In: Pamiatky – príroda, 15, 1986, č. 3, s. 94 – 95.
[2] MRVA, I. – HRNKO, A.: Dejiny obce. In: HRNKO, A. a kol.: Mesto Stupava v minulosti a dnes. Bratislava, 2011, s. 89 – 90; ROHÁČ, P.: Fridrich II. Babenberský a jeho boje s Uhorským a Českým kráľovstvom 1230 – 1246. In: Vojenská história, 19, 2015, č. 3, s. 13, 18 – 19.
[3] ROHÁČ, P.: Boj o babenberské dedičstvo a česko-uhorská vojna 1252 – 1254. In: Vojenská história, 20, 2016, č. 1, s. 18 – 25.
[4] MARSINA, R.: Přemysl Otakar II. a Uhorsko. In: Folia historica Bohemica 1, 1979, s. 41, 42, 58, pozn. 12; ROHÁČ, cit. 3, s. 26 – 28.
[5] Na okraji obce Groissenbrunn, na návrší oproti kostolu, sa nachádza pamätník bitky s textovou tabuľou.
[6] CHALOUPECKÝ, V.: Uherská politika Přemysla Otakara II. In: Od pravěku k dnešku. Sborník prací z dějin československých I. Praha, 1930, s. 133; MARSINA, cit. 3, s. 43 – 44.
[7] HUNKA, J.: Mince Arpádovcov z rokov 1000 až 1301. Ich podiel na vývoji hospodárstva stredovekého Slovenska. Nitra, 2013, s. 105. Dostupné na internete
<http://www.cevnad.sav.sk/aktivita_1_1/Hunka_Jan_-_Mince_Arpadovcov_z_rokov_1000-1301.pdf>; MARSINA, cit. 4, s. 47 – 48.
[8] CHALOUPECKÝ, cit. 6, s. 145; MARSINA, cit. 4, s. 45.
[9] MARSINA, cit. 4, s. 49.
[10] BÓNA, M.: Stavebný vývoj hradu. In: MRVA, I. – BÓNA, M. – ŠIMKOVIC, M.: Hrad Pajštún. Bratislava, 2014, s. 138 (ďalej Hrad Pajštún); FÜGEDI, E.: Castle and society in medieval Hungary (1000 – 1437). Budapest, 1986, s. 89; SLIVKA, M.: K stredovekým dejinám Bernolákova (Čeklísa) a jeho okolia. In: Zborník Slovenského národného múzea – História, 27, 1987, s. 157/pozn. 35.
[11] HUNKA, cit 7, s. 105; KRISTÓ, Gy.: Az Árpád-kor háborúi. Budapest, 1986, s. 140; MARSINA, cit. 4, s. 49; PAULER, Gy.: A Magyar nemzet története az árpádházi királyok alatt. Második kötet. Budapest, 1893, s. 369, 370; SEGEŠ, V.: Kniha kráľov. Bratislava, 2003, s. 123 – 124.
[12] Znojša býva stotožňovaná s územím dnešnej obce Vysoká pri Morave, niekedy aj s Devínskou Novou Vsou. Pozri LUKAČKA, J.: Neznáma vetva rodu Hunt-Poznanovcov. In: Historický zborník 11, 2001, č. 1, s. 20; LUKAČKA, J.: Formovanie vyššej šľachty na západnom Slovensku. Bratislava, 2002, s. 61; MRVA – HRNKO, cit. 2, s. 93/pozn. 80; MRVA, I.: Prvá písomná zmienka o Stupave. In: Stupava, HPOP, 6, 2010 – 2011, s. 8; SEDLÁK, V.: Die älteste Besiedlung des Komitates Bratislava. In: Studia historica Slovaca, 18, 1994, s. 42; STEINHÜBEL, J.: Bratislavský komitát. In: Historický časopis, 60, 2012, č. 2, s. 202.
[13] FARKAŠ, Z.: Stredoveké opevnenie v Stupave, poloha Dračí hrádok. In: Zborník Slovenského národného múzea – Archeológia, 16, 2006, s. 294; LUKAČKA, Neznáma vetva rodu, cit. 12, s. 20; LUKAČKA, Formovanie vyššej šľachty, cit 12, s. 61; MRVA – HRNKO, cit. 2, s. 92 – 93; MRVA, cit. 12, s. 8 – 9; SEDLÁK, cit. 12, s. 35 – 36; WENZEL, G.: Codex diplomaticus Arpadianus continuatus. Árpádkori új okmánytár. VIII. kötet. Budapest, 1870, č. 226, s. 336.
[14] KLEIN, B.: Budovanie obranných systémov na území Slovenska do konca stredoveku. In: Vojenská história, 13, 2009, č. 2, s. 35, 37; STEINHÜBEL, cit. 12, s. 202 text a pozn. 70; VARSIK, B.: Nemecká kolonizácia na území Bratislavskej stolice v 13. – 14. storočí. In: Z osídlenia západného a stredného Slovenska v stredoveku. Bratislava, 1984 (ďalej Z osídlenia západného Slovenska), s. 94, 137/pozn.133; ZÁVODNÝ, A.: Vodné názvy slovenskej časti Pomoravia. Trnava, (2010), s. 425. Dostupné na internete <http://www.pulib.sk/elpub2/FF/Olostiak1/pdf_doc/81.pdf>
[15] BÓNA, cit. 10, s. 134 – 135; MRVA, I.: História hradu. In: Hrad Pajštún, s. 10; SLIVKA – PLAČEK, cit. 1, s. 97.
[16] FARKAŠ, cit. 1, s. 20; FARKAŠ, cit. 13, s. 295; HRNKO, A.: Stupava. Potulky históriou. Bratislava, 2004, s. 31 – 32; MRVA – HRNKO, cit. 2, s. 99 – 100.
[17] FARKAŠ, Z.: Nový nález stredovekého hrotu šípu zo Stupavy – Dračieho hrádku. In: Zborník Slovenského národného múzea – Archeológia, 17, 2007, s. 222; KLEIN, B. – RUTTKAY, A. – MARSINA, R.: Vojenské dejiny Slovenska. I. diel. Stručný náčrt do roku 1526. Bratislava, 1994, s. 46; SOPKO, J.: Kroniky stredovekého Slovenska. Stredoveké Slovensko očami kráľovských a mestských kronikárov. Budmerice, 1995, s. 61.
[18] SEDLÁK, V.: K problematike najstaršieho osídlenia juhozápadného Slovenska. In: Geographia Slovaca, 9, 1995 (Vývoj osídlenia Slovenska. Ed. Juraj Žudel), s. 32 a 36, text a pozn. 15; SEDLÁK, V.: Staroslovenský sídelný priestor a dielo profesora Rapanta. In: Historik Daniel Rapant. Život a dielo (1897 – 1988 – 1997). Martin, 1998, s. 43, text a pozn. 170 – tam odvolávky na dokument MOL DL 22216.
[19] ALBRECHT, J.: Die Burgen. 28. Paillenstein, Plassenstein, Bibersburg. In: Taschenbuch für die vaterländische Geschichte, 10, 1829, s. 364; HEKSCH, A. F: Ilustrirter Führer durch Pressburg und seine Umgebung, das Waagthal und die Kleinen Karpathen. Wien und Pressburg. 1885, s. 52; Pozsony megye, 1894 Budapesti látogatók lapja. 7, 1894, č. 5, s. 19.
[20] KÖNYÖKI, J.: Pozsonyborostyánkő vár. In: VÁLINÉ POGÁNY, J: Az örekség hagyományozása. Könyöki József műemlékfelméresei 1869 – 1890. Budapest, 2000, s. 254.
[21] Geografické názvy okresu Bratislava – vidiek. Geografické názvoslovné zoznamy OSN – ČSSR, A1. Bratislava, 1983, s. 45; ONDROUCH, V.: Rímska stanica v Stupave a rímske stavebné stopy v Pajštúne. In: Knižnica Historica Slovaca, Tom 2. Bratislava, 1941, s. 57; pozri tiež na internete <http://poi.oma.sk/n2622522923>.
[22] FARKAŠ, cit. 13, s. 236 – 237.
[23] KRAJČOVIČ, R.: Živé kroniky slovenských dejín skryté v názvoch obcí a miest. Bratislava, 2005, s. 75, 130; LUTTERER, I. – MAJTÁN, M. – ŠRÁMEK, R.: Zeměpisná jména Československa. Slovník vybraných zeměpisných jmen s výkladem jejich původu a historického vývoje. Praha, 1982, s. 288; STANISLAV, J.: Slovenský juh v stredoveku. II. diel. Turčiansky Sv. Martin, 1948, s. 496; VARSIK, B.: Pôvodné slovanské (slovenské) osídlenie na území medzi Bratislavou a Modrou. In: Z osídlenia západného Slovenska, s. 40, 69, 94; VARSIK, cit. 14, s. 93; ZÁVODNÝ, cit. 14, s. 776 – 777.
[24] KRAJČOVIČ, R.: K otázke sociálneho rozvrstvenia staroslovanského etnika na Slovensku. In: Slovenský národopis, 4, 1956, č. 4 – 5, s. 351; STANISLAV, cit. 23, s. 379.
[25] Historický slovník slovenského jazyka 5. Bratislava, 2000, s. 532; ZÁVODNÝ, cit. 14, s. 776 – 777.
[26] BERNOLÁK, A.: Slowár Slowenskí Česko-Laťinsko-Ňemecko-Uherskí. Lexicon Slavicum Bohemico-Latino-Germanico-Ungaricum, Tomus 4. Budae, 1825, s. 3210; KUČERA, M.: Slovensko po páde Veľkej Moravy. Štúdie o hospodárskom a sociálnom vývine v 9. – 13. storočí. Bratislava, 1974, s. 182/ pozn.173; ZACHAROVÁ, M.: Náčrt histórie mlynov a vodných zariadení na Stupavskom panstve. In: Zborník Záhorského múzea v Skalici, 7, 2014, s. 29.
[27] MLYNKA, L.: Mlyny na Slovensku, typológia a historicko-etnografická charakteristika. In: Mlyny a mlynárske remeslo. Etnograf a múzeum 10, 2006, s. 8.
[28] BERNOLÝK, cit. 26, s. 3171, 3210.
[29] HRNKO, cit. 16, s. 27; SEDLÁK, Staroslovenský sídelný priestor, cit. 18, s. 37; SEDLÁK, V: Zrod Nitrianskej župy. In: MARSINA, R.: Nitra v slovenských dejinách. Martin, 2002, s. 160.
[30] LUTTERER – MAJTÁN – ŠRÁMEK, cit. 23, s. 123.
[31] HOFFMANN, J. – PTAČOVSKÝ, Kl.: Bratislava s okolím a Malé Karpaty. Praha, 1922, s. 39 (v tom čase sa mnohé cudzojazyčné názvy prekladali alebo nahradzovali domácimi).
[32] Vychádzkový vestník Klubu československých turistov, odboru v Bratislave, 6, 1925 a ď.
[33] KRIŠTOFFY, J.: Z okolia Stupavy. In: Devín, 6, 1937 – 1938, s. 98; PLICKA, V. – DOMASTA, J.: Slovenské historické povesti 4. Na úsvite. Trnava, 1945, s. 88 – 92.
Wow! Nice article
OdpovedaťOdstrániť