Z DOBOVEJ TLAČE

SPOMIENKY 

MELÁNIE VON METTERNICH-WINNEBURG

Andrej Wsól

Melánia von Metternich-Winneburg sa narodila 27. 2. 1832 vo Viedni grófke Melánii Zichy-Ferraris a kniežaťu Klemensovi Václavovi von Metternichovi. Melánia sa 20. 11. 1853 vydala za grófa Jozefa Zichyho. V októbri 1913 vyšli jej vtipné spomienky v mesačníku pre ženy Österreichische Frauenwelt (Rakúsky svet žien), kde spomína aj Pálffyovcov a Kolonitzovcov na Záhorí.

Melánia Metternich

zdroj: wikipedia 

Melánia Metternich

zdroj: digitálny archív 

Múzea Michala Tillnera Malacky

„...Po smrti môjho otca (11. 6. 1859) sme žili s mužom v (Moravskom) Svätom Jáne v starom, veľmi schátralom, ale nekonečne útulnom zámku s početnými, čulými (šľachtickými) susedmi. 

 

Kaštieľ v Moravskom Svätom Jáne

zdroj: súkromná zbierka Pavla Vrableca

Najviac sme sa stýkali s rodinou Kolonitzovcov v Levároch a s Pálffyovcami v Malackách. Tiny Pálffy (Leopoldina, rod. von Kaunitz-Rietberg, 18. 2. 1803 – 16. 3. 1888) bola jedna z najláskavejších žien, ktoré som poznala, láskyplná manželka, vždy veľmi ustarostená o zdravie svojho muža (Anton Karol Pálffy, 26. 2. 1793 – 24. 11. 1879), ktorého dobro bolo pre ňu nadovšetko. 

Leopoldína Pálffy-Kaunitz

zdroj: digitálny archív

Múzea Michala Tillnera Malacky

Raz s ním cestovala do Švajčiarska a Elise Kolonitz (Alžbeta Kolonitz von Kollegrád, * 30. 11. 1828) ich sprevádzala. Pri spoločnej prechádzke kúpila Elise nádherné čerešne a s veľkou chuťou ich chcela zjesť. Tu ju vzala Tiny Pálffy za ruku a zašepkala jej: „Prosím ťa, milá Elise, nejedz tie čerešne – Tony by si mohol pokaziť žalúdok!“ – V Tinynom okruhu známych raz zomreli dve deti na záškrt, zatiaľ čo tretie ešte ležalo choré. Tiny bola veľmi ustarostená o úbohých rodičov a povedala: „To je strašné! Nemôžem k nim poslať sluhu kvôli správam, aby som neohrozila Tonyho nákazou – ale dohodla som sa s doktorom, že vždy okamžite príde, potom ako tam u nich vykoná návštevu!“

Elise Kolonitz

zdroj: digitálny archív 

Múzea Michala Tillnera Malacky

V Malackách som veľmi často videla aj Tininu matku, starú kňažnú Kaunitzovú, rodenú grófku von Weißenwolff (Františka Ungnad Kaunitz-Rietberg, 3. 12. 1773 – 7. 10. 1859), ktorá bola v posledných rokoch svojho života veľmi zmätená. Raz prišiel Karl Schönfeld (Karol gróf Schönfeld, 18. 4. 1828 – 1884), dôverný priateľ Karola Pálffyho, na návštevu do Malaciek, keď tam bola prítomná. Srdečne sa ho spýtala, ako sa darí jeho otcovi. Schönfeld si myslel, že sa pýta na jeho nevlastného otca Liechtensteina (Karol Ján Anton von Liechtenstein, 15. 6. 1803 – 12. 10. 1871) a odpovedal, že je so svojou posádkou v Hornej Itálii a darí sa mu dobre. „Ale nie!“ zvolala kňažná. „Vy hovoríte o Vašom otčimovi Liechtensteinovi a ja predsa myslím Vášho dobrého otca Schönfelda!“ Trochu zarazený Schönfeld odvetil: „Áno, kňažná, dúfam, že je v nebi!“ – „Oh, to je nápad, môj drahý (Ah, quelle idée, mon cher)“ zvolá stará dáma, „on teda zomrel?“ – „Bezpochyby, kňažná, už pred 20 rokmi! – „Skutočne? Ale načo teda (zomrel)?“ – „ Na týfus.“ – „Ó, chudáčik. Kiežby len s ním dobre zaobchádzali!“ (Ľudovít von Schönfeld, 20. 3. 1791 – 19. 8. 1828). Táto príhoda vyvolala mnoho smiechu, ale aj Tinyna švagriná Teta Pálffy (Anna Mária Pálffy?, 19. 4. 1804) nám často dodávala tému na zasmiatie, lebo mala smolu, že dvorné frázy, ktoré chcela obzvlášť priateľsky predniesť, sa jej smiešnym spôsobom nepodarili. Napríklad jedného dňa sa jej raz predstavil pán zo Švajčiarska, ktorého priateľsky uisťovala, že je šťastná, že sa môže zoznámiť „s jedným zo svojich krajanov“. Inokedy, keď sa zdržiavala u svojej dcéry na odľahlom uhorskom majetku, prišiel na návštevu dôstojník so svojou ženou. Servírovala sa káva a hneď potom museli hostia odcestovať ďalej, pretože mali pred sebou veľmi dlhú cestu. Pri rozlúčke povedala Teta so srdečnou prívetivosťou rotmajstrovej žene „Aké milé od Vás, že ste prišli len na tak krátky čas!“

Alfréd Windisch-Grätz

zdroj: digitálny archív 

Múzea Michala Tillnera Malacky

Často sme zo Sv. Jánu navštevovali poľného maršala kniežaťa Windischgrätza (Alfréd knieža Windischgrätz, 11. 5. 1787 – 21. 3. 1862) a jeho deti v Lieskovom a veľmi originálnych starých bratov Apponyiovcov v Jablonici. Tu sme boli od Viedne vzdialení len tri hodiny, z času na čas prišli starí priatelia a známi k nám na návštevu. V čase poľovačiek oblasť mimoriadne oživla, pretože tu bolo veľmi veľa diviny. Menovite u Kolonitzovcov bola poľovačka úplne znamenite organizovaná. Starý pán mal nepopierateľnú povesť ako lovec (Maximilián gróf Kollonitz, * 8. 1. 1799), bol ale tiež veľmi obávaný pre jeho občas naozaj drsné prísne pokarhania. Niekedy sa vyskytli scény rozhorčenia aj na poľovačkách, pri ktorých bol hosťom, ako napríklad u Apponyiovcoch, ktorí boli tiež náruživí poľovníci. Ľudovít Apponyi si pokojne vypočul rozčúlené dohováranie, ktoré dával Kolonitz jeho lesmajstrovi, potom mu povedal: „Počúvaj, to že tak nadávaš vlastným ľuďom, to je síce pre tvojich hostí veľmi nepríjemné, no my už sme si zvykli, ale že ty tak jednáš s mojimi ľuďmi, to je – a to musím otvorene povedať – to je, to je – bizarné!“

Kaštieľ v Jablonici

zdroj: internet

Často keď Kolonitz dostal taký výbuch hnevu, trel si bez prerušenia ruky; vtedy jeho priatelia už vedeli, v akom je stave. Prvýkrát, keď som sa mohla zúčastniť poľovačky v Levároch – (pre mňa) neslýchané vyznamenanie, pretože obvykle boli „milé dámy“ vylúčené – bola treskúca zima; po ukončení pruhovej poľovačky (nadháňač a poľovník prehľadávajú naširoko krajinu proti vetru alebo nadháňač a poľovník pri love najmä na zajace tvoria formáciu „U“) som videla starého pána so sýtočervenou tvárou sedieť na vojenskom sedle a kŕčovite si šúchal ruky. V mojej prostote som si myslela, že mu je zima, a podala mu nič netušiac môj rukávnik. Ohromene na mňa pozrel, potom dojato poďakoval: „Vy ste anjel!“ a pre tentokrát neprepukla búrka (hnevu). Okolostojaci páni si mysleli, že ma za moju opovážlivosť zabije a vysvetlili mi až neskoršie, v akej nebezpečnej situácii som sa ocitla.“ 

Zdroj: 

anno.onb.ac.at