HRAD PAJŠTÚN
3. časť
Jaroslav Nešpor
Pajštún v dedičnom vlastníctve Pálfiovcov
Sobáš Mikuláša II. Pálfiho s Máriou Magdalénou Fuggerovou a jeho kúpa hradu a panstva Červený Kameň sa stali základom ekonomickej prosperity rodu. Mikulášove schopnosti a kontakty na panovníckom dvore boli zas predpokladom jeho pôsobenia v stoličnej správe i v krajinských hodnostiach. Súčasne patril medzi najschopnejších uhorských vojenských veliteľov svojej doby. S Osmanmi údajne vybojoval 26 úspešných bitiek, za čo mu pápež Klement VIII. osobitnou bulou vyslovil vďaku ako obrancovi kresťanstva. Koncom marca 1598 Mikuláš Pálfi v súčinnosti s Adolfom Schwarzenbergom na čele 5000 žoldnierov dobyli strategicky dôležitú pevnosť Győr (nemecky Raab, slovensky Ráb), ktorú vyše tri a pol roka okupovali Osmani. Zvesť o tomto úspechu sa letákmi rozšírila svetom. Cisár Rudolf II. Mikulášovi Pálfimu udelil titul ríšskeho grófa a listinou z 24. júla 1599 mu na návrh uhorského snemu dal do dedičného užívania kráľovský Bratislavský hrad, k nemu prislúchajúce panstvo, ako aj titul dedičného kapitána Bratislavského hradu a dedičného župana Bratislavskej stolice.[1] O deväť mesiacov neskôr, 23. apríla 1600, ani nie 48-ročný rábsky hrdina v hrade Červený Kameň nečakane zomrel. Pochovali ho v krypte pri severnej stene Dómu sv. Martina v Bratislave, kde sa v interiéri presbytéria zachovalo aj torzo jeho pôvodného renesačného epitafu.[2]
Po smrti tohto legendárneho protitureckého bojovníka bol už niekedy po 6. júni 1600 vymenovaný do funkcie dedičného hlavného župana Bratislavskej stolice jeho najstarší, ešte len 13-ročný syn Štefan II. Pálfi.[3] Správu majetkov za nedospelých synov, v zmysle testamentu zosnulého z 29. marca 1586, prevzala vdova Mária Fuggerová[4], ktorá si u panovníka vyžiadala prevod zálohovaného pajštúnskeho panstva s hradom do trvalého vlastníctva. Kráľ Rudolf jej prosbe vyhovel. Dekrétom vydaným 7. júla 1603 v Pražskom hrade prenechal tento majetok vdove po „rábskom hrdinovi“ a ich deťom za 180 000 uhorských zlatých.[5] Nová vlastníčka a jej prvorodený syn Štefan potom do rúk arcivojvodu Mateja zložili prísahu vernosti habsburskému rodu[6] a 26. mája 1604 Bratislavská kapitula Pálfiovcov uviedla do dedičného vlastníctva Pajštúna a jeho panstva.[7]
Mária Magdaléna Fuggerová spravovala majetky po nebohom manželovi až do roku 1619, keď Mikuláš III. Pálfi, najmladší z jej synov, dosiahol vek 20 rokov. Vtedy si matka s deťmi zdedené panstvá rozdelili. Hrad Pajštún s príslušenstvami pripadol Pavlovi IV., podľa veku tretiemu v poradí žijúcich bratov. Musel však prevziať ešte nevyrovnaný dlh na majetku vo výške 82 000 zlatých a tak ako jeho dvaja starší súrodenci aj on dal 50 000 zlatých najmladšiemu bratovi, ktorý sa dal na duchovnú dráhu a nehnuteľnosti sa mu neušli.[8]
V tom istom roku 1619 sedmohradské knieža Gabriel Betlen za podpory Osmanskej ríše a uhorských protestantov vystúpil proti Habsburgovcom. V októbri bolo už povstalecké vojsko na západnom Slovensku. Po ťažkých bojoch vzbúrenci obsadili Bratislavu i Bratislavský hrad, kde palatín Žigmund Forgáč vydal Betlenovi uhorskú kráľovskú korunu. Boje prebiehali tiež na okolí Stupavy a vojaci drancovali dediny. V Marianke Betlenovi hajdúsi vyrabovali kostol, kde v očakávaní bohatej koristi vyplienili aj hrobku bývalého pajštúnskeho zemepána Mikuláša II. zo Salmu a Neuburgu.[9] Pálfiovci zachovali panovníkovi vernosť. V polovici roku 1621 Štefan Pálfi podnikol proti Betlenovi vojenskú výpravu do oblasti bohatých stredoslovenských banských miest. Ťaženia sa zúčastnil aj jeho brat, 28-ročný bratislavský prepošt Mikuláš III. Pálfi, ktorý 3. júla v bitke pri Fiľakove prišiel o život.[10]
Prvý po kráľovi
Na rozdiel od svojich bratov Pavol IV. Pálfi nenadviazal na rodovú vojenskú tradíciu. Jeho vzdelanie, osobné vlastnosti a styky na panovníckom dvore predurčovali pajštúnskeho zemepána ku kariére diplomata a politika. Jeho rýchlemu postupu vo funkciách napomohol aj sobáš sestry Žofie, dvornej dámy kráľovnej Anny, ktorá sa v januári roku 1611 vo Viedni vydala za 27-ročného štajerského šľachtica Maximiliána Trauttmansdorfa, neskoršieho predsedu Tajnej rady panovníka a hlavného cisárskeho dvormajstra.[11]
Pavol Pálfi obsadil viaceré významné krajinské posty už v roku 1625. Do funkcie predsedu Uhorskej komory bol vymenovaný 3. júla, hodnosť hlavného kráľovského pohárnika získal 10. októbra a o jedenásť dní neskôr sa stal členom Uhorskej kráľovskej rady.[12] Keď už mal majetok[13] i primerané postavenie, 26. júla 1629 sa Pavol IV. Pálfi oženil. Za manželku si vzal druhostupňovú sesternicu Františku Máriu, dcéru tajného kráľovského radcu Johanna Eusébia Khuena von Belasiho z významného tirolského šľachtického rodu. Nevesta bola vnučkou Magdalény Pálfiovej, sestry ženíchovho otca, a tak snúbenci potrebovali k sobášu pápežský dišpenz.[14] Manželstvo s bohatou aristokratkou ešte zvýšilo prestíž Pavla Pálfiho v najvyšších kruhoch šľachty a dvora.
V roku 1632 Uhorský snem rozhodol o nutnosti obnovy kráľovského Bratislavského hradu, ktorý sa od Betlenovho povstania nachádzal v dezolátnom stave. Kráľ Ferdinand II. mandátom z 11. mája 1632 vedením rekonštrukčných prác poveril predsedu Uhorskej komory Pavla IV. Pálfiho.[15] Pri realizácii tejto náročnej úlohy sa pajštúnsky zemepán dostal do styku s množstvom významných architektov, staviteľov, remeselníkov a umelcov, čo mu umožnilo rozvinúť aj vlastné stavebné aktivity.[16]
S renesančnou prestavbou hradu Pajštún začal už pred rokom 1635. V tom čase vybudovali palácové krídla uzatvárajúce nádvorie na hornej plošine hradného vrchu. Zachovali sa z nich len zvyšky severovýchodného traktu. Na jeho užšej severnej strane sa nachádzala nová vstupná brána do vnútorného hradu, chránená na nároží trištvtekruhovou valcovou baštou. Trasa prístupovej cesty v prízemí paláca menila smer a cez arkády ústila na nádvorie. V záverečnej fáze uvedenej stavebnej etapy k tomuto krídlu pristavali z vonkajšej strany ešte severovýchodnú polygonálnu baštu. Na jednom z jej nárožných kvádrov sa zachoval vytesaný letopočet 1635 datujúci výstavbu.[17] Zaiste už vtedy sa na hradnom nádvorí nachádzala podzemná cisterna, zásobovaná pomocou keramického potrubia dažďovou vodou stekajúcou zo striech budov.[18] Jej kruhový otvor na čerpanie vody je zakreslený na zachovanom historickom pláne prestavby hradu z 1. polovice 17. storočia.[19]
Stavebný dozor pri renovácii Pajštúna Pavol Pálfi zrejme zveril Filibertovi Lucchesemu, talianskemu architektovi, ktorý bol okolo polovice 17. storočia v oblasti staviteľstva kľúčovou postavou na viedenskom cisárskom dvore. Napovedá tomu list Pavla Pálfiho z mája roku 1644, v ktorom žiadal svojho staršieho brata Štefana, aby mu Filiberta Luccheseho poslal z Pezinka na Pajštún, kde ho súrne potrebuje.[20] Od tohto roku práce na prestavbe Pajštúna pravdepodobne viedol ďalší kráľovský staviteľ, Hans Alberthal (Giovanni Albertallo), ktorého Pavol Pálfi prizval k rekonštrukcii Bratislavského hradu už okolo roku 1635 a majster sa v Bratislave usadil i s rodinou. Na prestavbe Pajštúna sa podieľal aj viedenský maliar Leonard Juvenel, ako aj bližšie neznámy kamenár a sochár Sebastian Maller.[21]
V roku 1635 začali aj so zásadnou prestavbou stupavského kaštieľa. Projekt pravdepodobne vypracoval Giovanni Battista Carlone, dvorný staviteľ cisára Ferdinanda II. a na jeho realizácii sa podieľali murárski majstri Šimon Retacco, Antonio Aquilino i Antonio Micha.[22] Tento objekt sa po rekonštrukcii stal centrom panstva a sídlom jeho správy.
Prestavbu hradu Pajštún v roku 1645 narušili udalosti 30-ročnej vojny, ktorej súčasťou bolo aj protihabsburské povstanie vedené sedmohradským kniežaťom Jurajom I. Rákocim. Začiatkom toho roku švédske vojská prenikli do Čiech, kde 6. marca v bitke pri Jankove cisárska armáda utrpela zdrvujúcu porážku. Švédskemu vojvodcovi Torstensonovi sa otvorila cesta na Viedeň. Podľa dohovoru sa mal pri Dunaji spojiť s Rákociho vojskom. Ohrozenie a pustošivé vpády švédskych i povstaleckých oddielov na Záhorie primäli mnohých obyvateľov z okolia Pajštúna, aby sa uchýlili pod ochranu hradu. Jeho kapitán a prefekt panstva Ján Žigrai nedostavaný hrad narýchlo zabezpečil. Postarať sa musel aj o opatrenia proti šíreniu vojskami zavlečenej morovej nákazy.[23] Možno už vtedy začali pre utečencov budovať doteraz nepreskúmané samostatné zemné opevnenie v severozápadnom predpolí hradu.[24] Po neúspechu ťaženia proti Viedni sa Švédi stiahli k Brnu a 6. decembra 1645 sa mierovou zmluvou podpísanou v Linzi skončilo aj Rákociho povstanie.
V 40. rokoch 17. storočia viaceré udalosti zasiahli aj rodinu Pálfiovcov. Po krátkom živote prvej dcérky sa 50-ročnému Pavlovi IV. Pálfimu a jeho manželke Františke Márii Khuenovej v roku 1642 narodil prvý syn Ján Anton Pálfi. O dva roky prišla na svet Mária Magdaléna Terézia a v roku 1645 druhý syn Ján Karol.[25] Medzitým, pravdepodobne v roku 1643, zomrela Pavlova matka Mária Magdaléna Fuggerová. Pohreb mal vystrojiť jej najstarší syn a dedič rodového hradu Červený Kameň, Štefan II. Pálfi, ale ten údajne pre morovú epidémiu obrad neprestajne odkladal. Grófka nebola pochovaná ešte ani v roku 1645.[26] Rok nato Pálfiovci utrpeli ďalší úder osudu. V krátkom časovom slede zomreli obaja Pavlovi bratia. Štefan skonal 6. marca vo svojom viedenskom paláci a o štyri dni neskôr v kaštieli v Suchej nad Parnou odišiel z tohto sveta aj Ján. Zorganizovať poslednú rozlúčku zostalo na Pavlovi. Jeho súrodencov spolu s matkou uložili k poslednému odpočinku do pálfiovskej krypty v bratislavskom Dóme svätého Martina 30. mája 1646.[27]
Ten istý rok bol významný aj pre kariérny postup pajštúnskeho hradného pána. Už začiatkom februára Pavla Pálfiho vymenovali za nového krajinského sudcu. Po smrti bratov zdedil funkciu župana Bratislavskej stolice i hodnosť hlavného kapitána Bratislavského hradu[28] a v septembri sa stal členom Tajnej rady, najvyššieho poradného orgánu panovníka a najvyššej vládnej inštitúcie v monarchii.[29] Napokon, v roku 1649, Pavol IV. Pálfi, gróf z Erdődu, dosiahol najvyššie možné postavenie štátneho úradníka v krajine. Uhorský snem ho zvolil za palatína.[30] Pálfiho angažovanosť v zahraničnej politike ocenil aj španielsky kráľ Filip IV., ktorý Pavlovi udelil Rad zlatého rúna.[31]
Okolo polovice 17. storočia neskororenesančná prestavba hradu Pajštún pokračovala vybudovaním prvého predhradia, ktorého hradbu na severozápadnej strane zosilňovali hrotité bastióny. Vstupná brána horného hradu bola z predhradia prístupná zdvíhacím mostom ponad priekopu. Podobný most s ochrannou priekopou sprístupňoval predhradie na juhozápadnej strane.[32] O čosi neskôr vybudovali pred prvým predhradím ešte rozsiahlejšie druhé predhradie. Jeho juhozápadné nárožie, situované oproti prístupovej ceste, chránili dve ostrouhlé bašty. Vstupnú bránu druhého predhradia, jediný prístup do celého hradného areálu, vstavali do čelného múru, ktorým rozšírili staršie severozápadné palácové krídlo a predĺžili ho až po nárožnú baštu predhradia.[33] Východnejšia časť tohto priečelia, vystupujúca nad skalnú stenu, bola členená trojicou vysokých arkierov na kamenných krakorcoch. Tie v zakončení dekorovali masky v podobe ľudskej tváre. Niekoľko zachovaných maskarónov dodnes reprezentuje významnú ukážku neskororenesančného sochárskeho umenia [34] a pripomína výtvarnú podobu hradu po pálfiovskej prestavbe.
Palatín Pavol IV. Pálfi, gróf z Erdődu, 5. novembra 1653 spísal svoj posledný testament. Krátko nato vo svojej bratislavskej rezidencii zomrel. Telo podľa želania zosnulého pochovali bez veľkej pompy v rúchu kapucína do rodinnej hrobky v Dóme sv. Martina v Bratislave. Srdce malo byť v zmysle poslednej vôle uložené vo viedenskom kostole kapucínov[35], ktorého krypty vtedy už slúžili ako pohrebisko Habsburgovcov.
----------
[1] FEDERMAYER, F. a kol.: Magnátske rody v našich dejinách 1526 – 1948. Almanach Slovenskej genealogicko-heraldickej spoločnosti. Martin, 2012, s. 84; JEDLICSKA, P.: Eredeti részletek gróf Pálffy-család okmánytárához (1401 – 1653) s gróf Pálffyak életrajzi vázlatai. Budapest, 1910, s. 491. Dostupné na internete <http://digitalia.lib.pte.hu/?p=2235>; MENCLOVÁ, D. – ŠTECH, V. V.: Červený Kameň. Bratislava, 1954, s. 43 – 44; NOVÁKOVÁ, V.: Rod Pálffy a správa mestečka Šamorín od konca 16. storočia do polovice 18. storočia. In: Forum historiae, 2/2008, s. 2 – 3. Dostupné na internete <http://www.forumhistoriae.sk/documents/10180/39394/Novakova.pdf>; PÁLFFY, G.: A Pálffy család felemelkedése a 16. században. In: Pálfiovci v novoveku. Vzostup významného uhorského šľachtického rodu. Zost. A. Fundárková a G. Pálffy. Bratislava – Budapest, 2003, s. 34; ŠTIBRANÁ, I.: Pálffyovské katalógy zbierok a inventáre ako pramene k poznaniu umeleckého zariadenia rezidencie Červený Kameň v polovici 18. storočia. In: Theatrum historiae 9. Pardubice 2011, s. 491. Dostupné na internete <http://uhv.upce.cz/upload/theatrum/TH9_2011.pdf>
[2] FALLENBüCHL, Z.: Magyarország főispánjai die obergespane Ungars 1526 – 1848. Budapest, 1994, s. 92; IR: Epitaf Mikuláša Pálffyho. In: RUSINA, I. a kol.: Renesancia. Umenie medzi neskorou gotikou a barokom. Bratislava, 2009 (ďalej Renesancia), s. 793 (IR = Ivan Rusina); JEDLICSKA, cit. 1, s. 32; MRVA, I.: História hradu. In: MRVA, I. – BÓNA, M. – ŠIMKOVIC, M.: Hrad Pajštún. Bratislava, 2014 (ďalej História hradu), s. 67.
[3] FUNDÁRKOVÁ, A.: Zápas o prvenstvo? Rodinná politika a statégia Pálffyovcov v prvej polovici 17. storočia. In: Forum historiae, 4, 2010, č. 2, s. 3, text a pozn. 13. Dostupné na internete <http://forumhistoriae.sk/documents/10180/11522/fundarkova.pdf>
[4] JEDLICSKA, cit. 1, s. 32.
[5] MRVA, I.: Pajštúnsky hrad. In: Stupava. História – pamiatky – osobnosti – príroda (ďalej Stupava HPOP), 6, 2010 – 2011, s. 27; MRVA, cit. 2, s. 67; TANDLICH, T.: Listina o predaji stupavského panstva z roku 1603. In: Stupava HPOP, 6, 2010 – 2011, s. 20.
[6] HUPKO, D.: Verní kráľovi. Malacky, 2012. Dostupné na internete
<http://www.malacky.sk/index.php?page=clanok_cely&id=3113>; JEDLICSKA, cit. 1, s. 17; MRVA, cit. 2, s. 67.
[7] MRVA, cit. 2, s. 67.
[8] FUNDÁRKOVÁ, A.: Tajný radca Pavol Pálfi. In: Pálfiovci v novoveku. Vzostup významného uhorského šľachtického rodu. Zost. A. Fundárková a G. Pálffy. Bratislava – Budapest, 2003, s. 50, text a pozn. 8; FUNDÁRKOVÁ, cit. 3, s. 5; HUPKO, D.: Uhorský palatín Mikuláš Pálfi z Erdődu. In: Záhorie, 19, 2010, č. 3, s. 4; JEDLICSKA, cit. 1, s. 33 – 34; MRVA, cit. 2, s. 68.
[9] ČÍK, X. S.: Dejiny Mariatálu. Marianka, 1942, s. 66 – 67/pozn. 51; MRVA, I. – HRNKO, A.: Dejiny obce. In: HRNKO, A.: Mesto Stupava v minulosti a dnes. Bratislava, 2011, s. 149 – 150; RUSINA, I.: Pútne miesto Marianka (Mariatál). In: Pamiatky a múzeá, 1992, č. 5 – 6, s. 55.
[10] FUNDÁRKOVÁ, cit. 3, s. 3; JEDLICSKA, cit. 1, s. 498.
[11] FUNDÁRKOVÁ, A.: Ein hungarischer Aristokrat am Wiener Hof des 17. Jahrhunderts. Die Briefe von Paul Pálffy an Maximilian von Trauttmansdorff (1647 – 1650). In: Publikationen der ungarischen Geschichtforschung in Wien. Bd. I. Wien, 2009, s. XXII – XXIII, text a pozn. 20. Dostupné na internete <http://mek.oszk.hu/13900/13977/13977.pdf>; FUNDÁRKOVÁ, A.: Bratislavský palác Pavla Pálffyho. In: Život pražských paláců. Šlechtické paláce jako součást městského organismu od středověku na práh moderní doby. Zost. O. Fejtová, V. Ledvinka, J. Pešek. Praha 2009, s. 561.
[12] HUPKO, cit. 8, s. 2; FUNDÁRKOVÁ, cit. 8, s. 51; FUNDÁRKOVÁ, cit. 3, s. 6.
[13] Okrem Pajštúna a podielov na Červenom Kameni mal v tom čase Pavol IV. Pálfi v záložnom vlastníctve aj Marchegg a Plavecký hrad s panstvom.
[14] FUNDÁRKOVÁ, cit. 3, s. 5; FUNDÁRKOVÁ, cit. 8, s. 50; FUNDÁRKOVÁ, A.: Bratislavský palác, cit 11, s. 561; MELNÍKOVÁ, M.: Prví Pálfiovci na Bojnickom panstve. In: Pálfiovský rod – dejiny, osobnosti, stavebné aktivity, mecenášstvo a zbierky. Zost. K. Malečková. Bojnice, 2000, s. 16; Pálffy, cit. 1, s. 27, 31, 36.
[15] JEDLICSKA, cit. 1, s. 104; FUNDÁRKOVÁ, cit. 3, s. 6, text a pozn. 25; FUNDÁRKOVÁ, A.: Bratislavský palác, cit. 11, s. 561 – 562, text a pozn. 11.
[16] FUNDÁRKOVÁ, Bratislavský palác, cit. 11, s. 561 – 563.
[17] BÓNA, M.: Stavebný vývoj hradu. In: História hradu, s. 149, 152; MB – MŠ: Hrad Pajštún. In: Renesancia, s. 748 (MB = Martin Bóna, MŠ = Michal Šimkovic).
[18] BÓNA, cit. 17, s. 155; POLIAK, M.: Fenomén dažďovej vody na hradoch. In: Monumentorum tutela, 24, 2012, s. 66.
[19] BÓNA, cit. 17, s. 167.
[20] BÓNA, cit. 17, s. 156 – 157; JEDLICSKA, cit. 1, s. 382; MENCLOVÁ, D.: Stavebný vývoj hradu Bojníc. In: HODÁL, F – MENCLOVÁ, D.: Hrad Bojnice. Bratislava, 1956, s. 62; MRVA, cit. 5, s. 27.
[21] BÓNA, cit. 17, s. 157; FEDERMAYER, F.: Prämerovská kúria a jej majitelia. Príspevok k dejinám bratislavského Zuckermandla II. In: Genealogicko-heraldický hlas, 20, 2010, č. 1 – 2, s. 10; FIDLER, P.: Die Bautätigkeit der Familie Pálffy im 17. Jahrhundert und der Umbau des Schloßes Bibersburg – Červený Kameň. In: ARS, 1994, č. 3, s. 225, text a pozn. 81; FIDLER, P.: Beiträge zu einem Künstler- und Kunsthandwerkerlexikon des Donaugebietes (Österreich, Slowakei und Ungarn). Exzerpta aus den Archiven in Preßburg und Tyrnau (ďalej Beiträge zu einem Künstler). In: ARS, 1996, č. 1 – 3, s. 226, 234, 235; MB – MŠ, cit. 17, s. 747 – 748.
[22] FIDLER, Die Bautätigkeit, cit. 21, s. 222; FIDLER, P.: K architektuře středoevropského Seicenta. In: ARS, 1994, č, 2, s. 148; FIDLER, Beiträge zu einem Künstler, cit. 21, In: ARS, 1996, č. 1 – 3, s. 237, In: ARS, 1997, č. 1 – 3, s. 231; Mrva – Hrnko, cit. 9, s. 152; PF: Kaštieľ Stupava. In: RUSINA, I. a kol.: Barok. Dejiny slovenského výtvarného umenia. Bratislava, 1998, s. 388 (PF = Petr Fidler).
[23] BÓNA, cit. 17, s. 181; JEDLICSKA, cit. 1, s. 409; MRVA – HRNKO, cit. 9, s. 154; MRVA, cit. 2, s. 71.
[24] BÓNA, cit. 17, s. 124 – 125, 129, 138 – 139, 181.
[25] FUNDÁRKOVÁ, cit. 3, s. 9; FUNDÁRKOVÁ, cit. 8, s. 50; FUNDÁRKOVÁ, Ein hungarischer Aristokrat, cit. 11, s. XXI, text a pozn. 15.; HUPKO, cit. 8, s. 6; JEDLICSKA, cit. 1, s. 507, 508.
[26] HUPKO, cit. 6; Ako vidieť z listu Pavla Pálfiho bratovi Štefanovi z 20. januára 1645, ich matka už dávnejšie nežila, ale ešte stále nebola pochovaná. Pozri JEDLICSKA, cit. 1, s. 393 – 394; ŠTIBRANÁ, I.: Pálffyovská kolekcia na dreve maľovaných portrétov viri illustri z prelomu 16. – 17. storočia. In: Opuscula historiae artium, 61, 2012, s. 122. Dostupné na internete
[27] FIDLER, Beiträge zu einem Künstler, cit. 21, In: ARS, 1995, č. 1, s 85, In: ARS, 1995, č. 2 – 3, s. 213, In: ARS, 1996, č. 1 – 3, s. 226, In: ARS, 1997, č. 1 – 3, s. 233, 249; HUPKO, cit. 6.
[28] FUNDÁRKOVÁ, cit. 3, s. 9; FUNDÁRKOVÁ, Bratislavský palác, cit. 11, s. 569; JEDLICSKA, cit. 1, s. 496.
[29] FUNDÁRKOVÁ, cit. 3, s. 9; FUNDÁRKOVÁ, cit. 8, s. 51; FUNDÁRKOVÁ, Bratislavský palác, cit. 11, s. 569.
[30] FUNDÁRKOVÁ, cit. 3, s. 9; FUNDÁRKOVÁ, cit. 8, s. 51; FUNDÁRKOVÁ, Bratislavský palác, cit. 11, s. 571; MELNÍKOVÁ, cit. 14, s. 16; MRVA, cit. 2, s. 68.
[31] FEDERMAYER, cit. 1, s. 245; HUPKO, cit. 8, s. 4.
[32] BÓNA, cit. 17, s. 174 – 175; MB – MŠ, cit. 17, s. 747 – 748.
[33] BÓNA, cit. 17, s. 176 – 177; MB – MŠ, cit. 17, s. 747 – 748.
[34] BÓNA, cit. 17, s. 177, 179; FIDLER, Die Bautätigkeit, cit. 21, s. 225, 235/pozn. 82; MB – MŠ, cit. 17, s. 747 – 748.
[35] HUPKO, cit. 8, s. 6; JEDLICSKA, cit. 1, s. 476 – 478; VRABLEC, P.: Pálfiovské srdcia v Malackách. In: Malacky a okolie 5. História. Malacky, 2012, s. 85 – 91.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Prosím, diskutujte iba o téme príspevku a nezabudnite sa podpísať.