UDALOSTI

JÁN MEDLEN 

(1870 – 1944)

3. časť

Ing. Miroslav Čársky

Koncom júla 1914 vypukla I. svetová vojna. Obluda, ktorá požierala všetko, ľudské životy nevynímajúc. Z Gbiel odvodové komisie poslali na rôzne bojiská Európy stovky mužov od chlapčenského veku až do takmer stareckého. V tomto čase mal Ján Medlen 44 rokov, takže prvá vlna odvodov ho obišla. Mobilizačná vyhláška určovala maximálny odvodový vek 42 rokov. Vojenská mašinéria potrebovala ropu ako ľudské telo krv. Potrebovala ju o to viac, lebo Rakúsko – Uhorsko prišlo o ropné polia v Galícii (Halič), ktoré obsadili Rusi, takže vznikol tlak na zvýšenie ťažby v Gbeloch. Monarchia nebrala ohľad na súkromné vlastníctvo majiteľov pozemkov. Či sa to gbelským sedliakom páčilo alebo nie, postavili ťažobné veže, vŕtali a ťažili. Ak sa niekto bránil, tak ako Medlen (bohužiaľ iba päsťami) tak mu pozemky vyvlastnili. Takýto mocenský zásah zažil 28. januára 1915, keď mu z rozhodnutia úradu Hlavného súdneho slúžneho v Holíči bol vyvlastnený pozemok, na ktorom sa ťažilo. Z tohto dokumentu uvádzam: „Nakoľko jednanie s vlastníkom pozemku pod názvom „Volša pri Nive“ nachádzajúceho sa na západe od obce Gbely, vľavo od železničnej trate Gbely – Kúty o rozlohe 2120 metrov štvorcových, ohľadne prepustenia tohto pozemku bolo neúspešné a tento pozemok je potrebný za účelom hĺbkového vrtu a s tým spojených stavieb. Tento pozemok bol na základe baníckeho zákona č. 98 vyvlastnený v prospech Kráľovskej pokladnice. Pozemok bol vyvlastnený – nútene prepustený na dobu 25 rokov (od 1. januára 1915). Náhrada za každý štvorcový meter bola stanovená podľa zákona v sume 5 halierov, čiže ročne 106 korún. Táto suma bola vyplácaná v štvrťročných splátkach. S vyvlastnením boli spojené náklady pre c. k. úradníkov, ktoré hradil Banícky výskumný ústav a to Jozef Zajíček 30 korún, Šandor Koronányi 50 korún a barón Jozef Majthányi 16,70 korún.“ Ak porovnáme sumy nákladov a peniaze, čo dostal J. Medlen, dá nám to obraz, čo to bola za suma. Ja si tu neodpustím poznámku: „a že odkiaľ sa to tí komanči naučili“.

Hovorí sa, že čert sa vyšpiní vždy na tú najväčšiu kopu. Ak máš problémy, budeš ich mať ešte viac. Toto fungovalo aj u Medlena. Obluda vojny pohltila aj jeho. Jeho „vlastenecký“ nástup do zákopov a preliatie krvi za cisára pána a jeho rodinu popisuje Anonymus: 

„Medlen nie snáď filozoficky, ale intuíciou prostého človeka bol pacifista a originálne a úžasne to dal najavo. Keď vypukla 1 svetová vojna, mal i on narukovať. Ale jemu ani nenapadlo. Keď k nemu prišiel maďarský žandár a tými veru nebol žart povedal mu „Ja nikam nejdu, mje nikdo neublížil ani ja nikomu, nemám sa proč bit a proto nepújdu“. Žandári nemali pre takéto presvedčenie porozumenia a keď to inak nešlo, Medlena poviazali, naložili na tragač a obecný sluha ho zaviezol na nádražie a odtiaľ k pluku. Ale osohu z neho na vojne nemali. Skoro utiekol a rozmnožil rady zelených kádrov v blízkych lesoch.“

Ako to v skutočnosti s jeho účasťou na bojiskách I. svetovej vojny bolo a ako to bolo i s jeho dezerciou, zatiaľ nevieme. Možno v budúcnosti sa nájdu vysvetľujúce archívne dokumenty k tejto problematike. Jedno je isté. V Gbeloch sa objavil až po skončení vojny. Neprišiel do Rakúsko – Uhorska, ale už do novej Československej republiky. Na políčkach v Dúbrave stálo 56 ťažobných veží a 22 navŕtaných sond. Minul ho čas nepokojov, rabovanie ako aj neúspešná snaha gbelských sedliakov, majiteľov pozemkov, na ktorých sa ťažilo, prevziať Naftové doly. Z tejto doby je potrebné pripomenúť ešte jedno meno a to Arnošta Tohna, rodáka z Oseku u Duchcova. Do Gbiel prišiel 5. 8. 1913 ako mladý 27-ročný ťažobný odborník. V čase nepokojov po skončení vojny, keď bola tendencia vracajúcich sa vojakov z frontu všetko zničiť, sa obrovskou mierou zaslúžil o záchranu ťažobných zariadení a o upokojenie búrlivej situácie ako v Naftových doloch, tak aj v Gbeloch. Stal sa prvým riaditeľom Naftových dolov v mladom Československu. 

Ján a jeho opravená chyža

Nová republika, hlavne jej vládni úradníci zacítili z gbelskej ropy značné príjmy do štátnej pokladne. V Gbeloch sa začali striedať vládne návštevy jedna za druhou. V ich pätách išli novinári a žurnalisti. Dostal sa mi do rúk výstrižok z neznámeho pražského časopisu s článkom „Československý stát má už své státní doly olejové“. Je tu uverejnený asi prvý nezmysel o J. Medlenovy. Citujem: „Po trojnásobné deserci byl patrně zastřelen, neboť od velikonoc t. r. nikdo ho již nevidel.“ No Ján žil a pripravil pre Gbelanov ďalšie svoje čudáctva. V prvej československej vláde pozíciu ministra financií zaujal radikálny politik a ekonóm Dr. A. Rašín. Z jeho podnetu bola uskutočnená menová reforma či takpovediac kolkovanie peňazí. Aj Ján Medlen priniesol na kolkovanie peniaze. Sčasti ušetrené, sčasti peniaze tvoriace výnos z prenájmu pozemkov, na ktorých sa ťažilo. Pred bankových úradníkov vysypal bankovky ohryzené myšami, ba aj s ich hniezdami. Peniaze mal totižto poschovávané hocikde v slame. Keď bol neskoršie napomínaný otcom prof. K. Čárskeho, aby bol na peniaze opatrnejší, aby ho nebodaj neokradli, odpovedal: „Nebojte sa uječku, ked já sa nebojím. Peníze mám tak skované, že skoro ani sám nevím, kde sú, jak by ich potom moheu naít kmín.“ Neskoršie na verejnosť preniklo, že peniaze nosil aj so sebou vo vrecku kožucha, ktorý nechával pri práci povesený na hocijakom kríku popri ceste. Prenikol medzi ľudí aj jeho výrok: „To by sem sceu vidzet teho, gdo by ukradeu Mendlúv všivavý kožuch.“

Nový štát, nová vláda, nové vedenie sa snažilo finančne vysporiadať nielen s Jánom Medlenom, ale aj s ostatnými majiteľmi pozemkov, na ktorých sa ťažilo. Vedenie Naftových dolov ponúklo Jánovi Medlenovi postavenie vily, čo on kategoricky zamietol. Dohodol sa však na tom, že bude celoživotným zamestnancom tejto organizácie. Jeho zamestnanecký pomer však netrval dlho. Bolo to v rozpore s Jánovou povahou pracovať v kolektíve. Vrátil sa späť k svojim roličkám a tvrdej práci roľníka. 

Začiatkom roka 1928 sa jeho dcéra Anna vydáva. Vydáva sa proti vôli svojho otca, ale za výdatnej podpory matky. Berie si muža Ignáca Zajíčka, v Gbeloch známeho pod prezývkou Kremený. 

Ignác Zajíček - Kremený

Anna sa s Ignácom poznala od detstva, Zajíčkovci boli ich susedia (č. domu 255). Susedmi z druhej strany bola rodina Dúbravovcov (č. domu 253). Ján Medlen proti zaťovi nemal žiadnu osobnú príčinu. Vyplývalo to z jeho povahy, ako i z toho, že v dome nechcel mať „cudzieho“ človeka. Spomienku na Jána Medlena zachytil kronikár Anonymus z rozprávania I. Zajíčka, robotníckeho aktivistu Naftových dolov, známeho svojou silou i tým, že sa nikdy nevyhýbal bitkám:

„V žatve, na ktorej mu zať i keď nevolaný pomáhal, dal sa s ním Medlen do reči. Vymlátené obilie mal v mechoch na voze. Gbelské vrecia sa vážili po 60 kg. Medlen ich vynášal po vratkom rebríku na poval. Pri treťom sa rozkročil pred zaťom a hovorí „tak teda lesik si myslíš, že si taký chuap jak já, teda urob po mje to, co fčíl urobím já“. A na zaťov úžas požiadal ho, aby mu na prvý mech, ktorý už mal na pleci, naložil ešte jeden. A so 120 kilogramami v ťažkej polohe vystupoval pomaly ale iste na povalu. Keď sa vrátil s úsmeškom sa obrátil na zaťa: „Tak teda co?“ Ignác videl, že ak teraz ho neprevýši silou, svokor pochytí kôl a vyženie ho z domu. A tak sa rozhodol a hovorí: „Taci, rozvážte hen ten jeden mjech, Medlen sa uškrnul, myslel totiž, že zať bude chcieť obilia odobrať, ale Ignác k úžasu svokra hovorí: „a naberte ešte púl mece (20 kg) a prisypte“. Vrece s 80 kg-mami si vyhodil na plece „a fčíl dajte aj ten druhý“ a začal pomaly vystupovať po rebríku. Medlen zvedavo pozoroval zaťa, či nespadne, ale ten zaťal zuby a len vystupoval. Svokor obskakoval rebrík a pri každom zachvení sa usmieval, lebo myslel, že Ignác nevydrží a spadne. Na to, že by sa zať mohol zabiť nepomyslel, bol posadnutý túžbou striasť sa jemu cudzieho človeka. No nevyšlo mu to. Keď zišiel Ignác z povale, Medlen sa neho podíval s obdivom, zahmkal a odvtedy mu dal pokoj, ale nie z lásky, ale zo strachu z jeho sily.“

Toľko zo spomienok Ignáca Zajíčka, ktorý bezprostredne zažil Jána Medlena i s jeho povahou.

Manželia Zajíčkovci s dcérou

Anna Zajíčková, rod. Medlenová

Možno, že ponuka Naftových dolov na postavenie vily nechala v mysli J. Medlena dajakú stopu, možno... Nevieme a nebudeme špekulovať. Jedno je isté. Ján sa rozhodol, že si postaví nový dom, čo sa aj stalo. Dom postavil vlastnými rukami na začiatku Majírok pri Martoňovej studni, ktorá je vidieť na fotografii. Na tejto fotografii je vidieť za domom i časť okrúhlej stavby. Bola to stodola, ktorú tam Ján taktiež postavil svojpomocne z kotovíc (nepálená tehla). Prečo okrúhla? Nové podivínstvo? 

Vôbec nie. Ján Medlen bol hlboko veriaci človek a trpel vidinami. Pozrime sa, čo o ňom píše prof. K. Čársky ešte za života J. Medlena:

„Začali ho čerti naháňať. Keď išiel do kostola, hádzali mu do cesty stohy slamy. Do jeho izby komínom chodil čert. Ján nebol bojazlivý, nebál sa ani čerta. Dal mu také zaucho, až si o múr vlastnej izby ruku rozrazil. Čert po takej poriadnej facke zutekal. Môj otec bol Medlenovým nevlastným ujcom. „Podzívajte sa uječku“, hovorí Ján o niekoľko dní ukazujúc dokrvavenú ruku, „pobiu sem sa s čertem“. Vyzauškovaný čert si priviedol na Jána pomoc. Prišla ich celá hŕba a v každom kúte izby sa ich usadilo niekoľko, aby si bránili chrbát pred údermi pri zápasoch s Jánom.“

V rohoch miestnosti sa zdržiavajú zlí duchovia. To bol dôvod prečo stodola bola okrúhla. Jan zobral čertom a zlým duchom životný priestor. Nemali kde byť. Nemali odkiaľ na neho útočiť. Je to prejav racionálneho myslenia, ako to bolo v prípade odvodňovania, postavenia chyže (nemusel chodiť dlhú cestu na pole a potom domov), či prívodu zemného plynu na vykurovanie. Vidiny a okrúhla stodola nie je však prejav podivínstva, ale prejav choroby. Veľmi vážnej duševnej choroby.

"Aréna" Jána Medlena

Ak zhrnieme podivínske či čudácke chovanie Jána Medlena, tak to bola jeho strata vzťahov k okoliu a sociálne stiahnutie, čo medzi Gbelanmi bolo hodnotené ako samotárstvo a neprístupnosť. Ďalej to boli jeho pretrvávajúce halucinácie. Už len jeden z týchto príznakov medzi lekármi – odborníkmi slúži ako diagnostické vodidlo pre stanovenie schizofrénie. Choroba má viacero stupňov a pravdepodobne Jána postihla v ľahšej forme paranoidná schizofrénia bez porúch intelektových funkcií.

O tom, že neprišlo k poruche intelektových funkcií, svedčí fakt, že Ján Medlen sa pri svojej stodole snažil postaviť stroj, ktorý by mu uľahčil práce na hospodárstve, hlavne pri mlátení obilia či sečkovaní – príprave krmiva pre dobytok, prípadne iných prác. Podľa dochovaných fotografií stroj bol konštruovaný z niekoľko metrových drevených trámov a veľkých železných kolies. Zdrojom energie mala byť ľudská sila, ktorá pomocou páky roztáčala kolesá a tieto sa zotrvačnosťou mali točiť dlhší čas, poprípade sa vôbec nemali zastaviť. Bol to utopistický projekt, ktorý skončil nezdarom.

Ján Medlen a jeho perpetuum mobile

Na jeseň v roku 1929 postretla celú rodinu Jána Medlena smutná skutočnosť. Dňa 5. októbra 1929 vo veku 50 rokov zomiera jeho žena Katarína. Posledné roky svojho ťažkého života v manželstve s Jánom Medlenom žila so svojou dcérou a zaťom. Zažila tu aj chvíle radosti, keď sa jej narodila 9. 11. 1928 vnučka Mária. Nedožila sa však už toho, aby jej malá Mariška povedala „starenko“.

Katarína Medlenová, rod. Rúsková,

manželka Jána Medlena

Ján Medlen prežil svoju manželku o 15 rokov. Čím viac mu pribúdalo rokov, tým viacej bol uzavretý a stránil sa spoločnosti. V posledných rokoch do svojho domu nechcel vpustiť nikoho, dokonca ani svojho syna alebo dcéru.

Keď sa pozrieme na jeho poslednú fotografiu, vidíme starého celkovo zanedbaného človeka podopierajúceho sa pri chôdzi o palicu. Ján Medlen zomrel dňa 6. 6. 1944. Hoci bol veriaci, zomrel bez poslednej modlitby, bez posledného pomazania. Našiel ho mŕtveho jeho zať Ignác Zajíček a podľa lekára príčinou smrti bola astma (záduch). Všetko nasvedčuje tomu, že neprežil silný astmatický záchvat a v snahe nadýchnuť sa postrhával so seba šaty.

Posmrtná fotografia Jána Medlena

Hrob rodiny Zajíčkovcov a Šteflíkovcov na gbelskom cintoríne,

kde je pravdepodobne pochovaný aj Ján Medlen

Začali sme s fotografiou a taktiež s ňou končíme. Pribudol k nej žulový balvan s bronzovou bustou, aby sme nikdy nezabudli na podivného človeka, ktorý stál na začiatku doby, doby najväčšej prosperity Gbelov a Gbelanov.

Pamätník dalo zhotoviť mesto Gbely v roku 1997 a autorom je akademický sochár Vojtech Farkaš z Bratislavy. Je na ňom zvečnený sčasti podivín, sčasti génius a sčasti chorý človek.

Zdroje:

Matrika mesta Gbely.

Matrika obce Petrova Ves.

Kronika mesta Gbely – kronikár Anonymus (Mestský úrad Gbely).

Pamätná kniha veľkej obce slovenskej Gbely – kronikár učiteľ Nitrianský (Okresný archív Skalica).

Prof. Konštantín Čársky: Naša nafta. 1942.

Kolektív: Naftový průmysl na území Československa. Hodonín, 1984.

Z dejín ťažby ropy a zemného plynu na Slovensku. Gbely, 24. – 25. 10. 2001. Zborník prednášok.

Nafta a.s. Gbely, Slovenské banské múzeum Banská Štiavnica.

Spomienky Viktórie Kocákovej, rod. Kurinovej (1902 – 1988).

Poznámka autora: V texte sa úmyselne používa výraz Gbelania, Gbelanmi, namiesto spisovného Gbelčania, Gbelčanmi. Tento spisovný výraz je pre mňa jednoducho povedané „nezmysel“.