Touto stránkou chcem prispieť k poznávaniu a popularizácii dejín Záhoria, pričom budem klásť dôraz iba na seriózne a hodnoverné informácie s vylúčením mýtov, legiend a špekulácií. Moju snahu môžete podporiť svojimi komentármi, či poskytnutím akýchkoľvek informácií. Uvítam pripomienky k obsahu, k prekladom, odkazy na literatúru, pramene, podujatia...
Zároveň rád zverejním aj vaše príspevky (články, fotografie). K tomuto účelu slúži možnosť komentárov pod príspevkami alebo mailová schránka dejiny.zahoria1@gmail.com.
(Autorom všetkých článkov a prekladov, pokiaľ nie je uvedené inak, je PAVOL VRABLEC.)

pondelok 18. júna 2018

ARCHÍV

PREVRAT NA ZÁHORÍ V ROKU 1918 
14

Pri príležitosti stého výročia konca prvej svetovej vojny, prevratových udalostí a vzniku Československej republiky prinášam seriál článkov – spomienkového rozprávania jedného z priamych účastníkov obsadzovania slovenského územia českým vojskom, ktoré sa začalo v prvých novembrových dňoch 1918 práve oblasťou Záhoria. Rozprávanie uverejňoval týždenník Osveta, ktorý v prvej polovici roka 1919 vydával dr. Ivan Dérer v Malackách. Seriál (spolu 17 častí) vychádzal pod názvom Prví československí dobrovoľníci na Slovensku s autorskou poznámkou „Dľa zápisiek poručíka Mareka spracoval M. H.“ Články prepisujem v presnom znení, ako boli uverejnené v novinách, vrátane chýb a preklepov. Uvítam a rád uverejním obrazový materiál k tejto téme. Poslať ich môžete na dejiny.zahoria1@gmail.com.

Prví československí dobrovoľníci na Slovensku.
(Pokračovanie).
Vyjednávanie skončilo sa naším úplnym výťazstvom a úspechom. Maďari sami neskládali veľkú nádej vo svoje „vojsko“, a v ich hrdinskosti vymienili si tedy aspon to, že nová demarkačná čiara zostane definitívnou, a že sa urobí koniec každému nepriateľstvu. Nová demarkačná čiara tiahla sa cez Devínske Jazero popod Stupavu a tak na vyšinu 585 v Malých Karpátoch, cez ktoré sme mali v našich rukách i cestu poza Prešporok na Pezinok a z tade spojenie na Trnavu.
Ten istý deň prišla zase nová posila 50 mužov, ktorými ihneď obsadili sme Devínske Jazero a Stupavu, ako i veľký majer gr. Károlyiho, blízkej rodiny tehdajšieho maďarskeho min. predsedu.


12. novembra obsadili sme Pezinok a tak i z druhého boku ohrožovali Prešporok. Ale tu sme dlho nemohli zostať. Maďari vyslali proti Trnave pancierový vlak, a naší četníci, ktorí prišli ta nie na vojnu, ale len na poriadok, vzdor tomu, že by ľahko boli mohli zahnať celú maďarskú výpravu, dobrovoľne ustúpili. Žiaľbohu padlo tam v obeť viac našich četníkov, ktorých rozzúrená maďarská banda nemilosrdným spôsobom zavraždila. No veď potom o deň neskôr ím to naší náležite odplatili pri Senici a pri Jablonici!
K vôli zvečneniu histórie zaznačíme tu, akými vojakmi pracovala maďarská proti nám. I do Preškorka zavolala, i na Trnavu vyslala t. zv. marinerov, námorníkov, o ktorých spúšťali ich noviny celé hymny. No však nie dlho, len dotiaľ, kým na svojom tele nepocítili ích hrdinskosť a rytierskosť. Neboli to nikto iní, ako pešťanskí štricáci, posbieraní darebáci a kmíni, ktorí si na hlavu postavili námornícku čiapku, daktorí v riadnych vojanských šatoch, niektorí i v civilných, a tak šli „brániť vlasť“. Že ako bránili? O 8 – 10 dní neskôr ich dala sama maďarská vláda odzbrojiť a internovať. Ích veliteľ, istý žid Heltai, od rozličných osôb nazbíjal a nakradnul asi sedem milionov korun, z ktorých platil svojím vojakom denne po 100 – 200 kor. Sami vojaci chodili po Prešporku z kaviarne do kaviarne, všade jedli, pili, a keď prišlo platiť, vytiahli miesto peňažnej tobolky na hostinskeho revolver. Jednej herečke ukradli zlatú reťaz, iným ľudom iné veci, V štátných berných úradoch vyzdvihli ťažké desaťtisíce atď. atď. Až keď to i samé publikum zunovalo, a ích oznámilo, hlavných kolompošov postavili pred súd, ostatní sa rozutekali a urobili koniec svojej sláve.
Padnutie Trnavy prunútilo nás k tomu, aby sme i z Pezinka stiahli na zad našu posádku. Nielen to, ale celé naše položenie okolo Malaciek stalo sa zrazu nebezpečne ohroženým; poneneváč maďari zašli až temer ku Šaštínu, odkiaľ krátkou cestou na susedné Kúty boli by nám obsadili jedinkú jednu žel. trať a cestu, vedúcu z tohto kraja na Moravu alebo na Skalicu.
(Pokr. nasl.)

Osveta, roč. I, č. 17, Malacky, dňa 3. mája 1919, s. 2.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Prosím, diskutujte iba o téme príspevku a nezabudnite sa podpísať.