Touto stránkou chcem prispieť k poznávaniu a popularizácii dejín Záhoria, pričom budem klásť dôraz iba na seriózne a hodnoverné informácie s vylúčením mýtov, legiend a špekulácií. Moju snahu môžete podporiť svojimi komentármi, či poskytnutím akýchkoľvek informácií. Uvítam pripomienky k obsahu, k prekladom, odkazy na literatúru, pramene, podujatia...
Zároveň rád zverejním aj vaše príspevky (články, fotografie). K tomuto účelu slúži možnosť komentárov pod príspevkami alebo mailová schránka dejiny.zahoria1@gmail.com.
(Autorom všetkých článkov a prekladov, pokiaľ nie je uvedené inak, je PAVOL VRABLEC.)

štvrtok 28. júna 2018

UDALOSTI

HRAD PAJŠTÚN 
5. časť 
Jaroslav Nešpor 

Hrad Pajštún a Napoleon Bonaparte 
Začiatkom apríla roku 1809 Rakúsko vstúpilo do koalície s Anglickom a vyhlásilo Francúzsku vojnu. Napoleon bol na túto situáciu lepšie pripravený. Jeho vojská už 13. mája obsadili Viedeň a postupovali na východ. Útokom maršala Davouta na opevnené predmostie na pravom brehu Dunaja sa 1. júna začala urputná, mesiac trvajúca bitka o Bratislavu, sprevádzaná opakovaným bombardovaním mesta delostreleckými granátmi. Cisárov záujem o Bratislavu podľa všetkého bol iba zastieracím manévrom na odlákanie pozornosti Rakúšanov od miesta hlavného úderu. Kľúčová bitka, v ktorej Napoleon rozhodol vojnu vo svoj prospech, sa odohrala 4. – 6. júla na Moravskom poli pri Deutsch-Wagrame, sotva 40 km od Stupavy. Po podpísaní prímeria Bratislavu a okolie 14. júla v smere od rakúskeho Schlosshofu obsadili francúzsko-saské jednotky. Okupácia sa skončila v novembri, viac ako mesiac po uzavretí konečnej mierovej zmluvy.[1] Po odchode cudzích vojsk boli hrady Devín a Pajštún čiastočne zdemolované. V dobovej kronike obce Devín sa zničenie tamojšieho hradu pripisuje svojvôli francúzskeho vojska, pretože vojenský význam Devína ako pevnosti bol už zanedbateľný. V prípade Pajštúna sa zas uvažuje o strieľaní do múrov hradu z pomsty za smrť jedného saského dôstojníka, ktorý padol v bitke s uhorskými husármi v blízkosti Stupavy alebo o pokusných odstreloch. Historik Anton Hrnko vyslovil zas hypotézu o premyslenom zničení zďaleka viditeľných symbolov moci, čo malo mať psychologický efekt na porazeného nepriateľa.[2] Zaujímavá sa vidí aj Napoleonova korešpondencia, najmä list z 5. septembra 1809, v ktorom cisár nariadil generálovi Reynierovi, aby pred Bratislavou vyhľadal terén vhodný na prípadné neskoršie bojisko pre 150-tisícovú armádu. Tento priestor, využívajúci danosti krajiny, sa mal podľa inštrukcií opierať o Dunaj a o Karpaty. Napoleon v rozkaze požadoval vykonať aj potrebné úpravy v teréne, prihliadajúc na načrtnuté taktické varianty s možnosťou prekvapivých výpadov. V tejto súvislosti jeho generáli istotne museli vziať do úvahy polohu hradov Devín a Pajštún s ich jedinečnými výhľadmi. Tie z hradov robili strategicky významné pozorovateľne protivníka. Možno práve to bola príčina ich skazy.[3]
Po odchode francúzsko-saských vojsk hrad Pajštún už neobnovili. Pálfiovci mali iné starosti. 


Stupavskí Pálfi-Daunovci a Károlyiovci 
Porážka habsburskej monarchie vo vojne s Napoleonom v roku 1809 mala pre krajinu katastrofálne následky. Rakúsko stratilo takmer tretinu územia, radikálne muselo znížiť stav armády a Francúzsku zaplatiť vojnovú náhradu vo výške 85 miliónov frankov. Vyčerpané hospodárstvo sa zrútilo. V roku 1811 bol vyhlásený štátny bankrot. Ten zasiahol i zadlžených stupavských Pálfiovcov. Ešte v roku 1844 mali u viedenského obchodného domu I. H. Stametz a spol. debet 641 000 zlatých.[4] Navyše, Ferdinand III. Leopold Pálfi, jediný syn Leopolda IV. Pálfiho, ktorý po otcovej smrti 24. februára 1825 prevzal správu rodových majetkov, po zrušení poddanstva v roku 1848 musel zvládať náročnú úlohu premeny stupavského panstva na veľkostatok spravovaný podľa zásad kapitalistického hospodárenia. 
V roku 1851 salzburským prepoštom a pasovským kanonikom Jozefom Daunom vymrel po meči pôvodne nemecký rod Daunovcov. Ferdinand III. Leopold Pálfi sa prostredníctvom svojej starej matky Márie Terézie Daunovej, manželky Leopolda III. Pálfiho, stal dedičom ich titulov, časti majetku a zvereneckého finančného fondu. S tým bola ale spojená povinnosť prijať priezvisko vymretého rodu. Cisár František Jozef I. listinou z 11. marca 1853 dedičovi priznal právo používať zdvojené rodové meno Pálfi-Daun, s predikátom z Erdődu, i spojený erb Pálfiovcov a Daunovcov.[5]
Rozšírenie zvernice do rozsiahlych lesov, ktoré tvorili najväčšie bohatstvo stupavského veľkostatku, ani dedičstvo po Daunovcoch, nestačili na pokrytie všetkých dlhov Pálfiovcov. V roku 1868 sa cisársky a kráľovský komorník, skutočný tajný radca Ferdinand III. Leopold Pálfi-Daun, gróf z Erdődu, knieža z Teana, španielsky grand 1. triedy a markíz z Rivoli[6] rozhodol k radikálnemu kroku. Po dohode s deťmi stupavský veľkostatok s kaštieľom v Stupave a zrúcaninou hradu Pajštún sčasti predal a sčasti vymenil grófovi Alojzovi Károlyimu[7] za menší majetok v dnešnom Maďarsku. Z peňazí, ktoré získal, vyplatil dlhy a časť použil na úpravu kaštieľa v rakúskom Stübingu neďaleko Grazu, kde sa s rodinou presťahoval.[8]


Grófovi Alojzovi Károlyimu, ktorý pôsobil v diplomatických službách Habsburskej monarchie, Stupava vyhovovala najmä pre dostupnosť Viedne. Krátko po nadobudnutí majetku dal stupavský kaštieľ prestavať v romantickom štýle, interiér vyzdobiť freskami, olejomaľbami a rytinami s poľovníckymi námetmi a zariadiť honosným nábytkom. Prikázal aj rozšíriť zvernicu na plochu 6300 hektárov s obvodom 36 km.[9]
Po náhlej smrti Alojza Károlyiho[10] majetky po ňom zdedil jediný syn Ľudovít II. Károlyi, ktorý sa neskôr so svojou rodinou v Stupave usadil natrvalo. Ako absolvent Lesníckej univerzity venoval veľké úsilie pozdvihnutiu poľovného hospodárstva. Jeho revíry mali medzinárodnú povesť.[11] Tento posledný súkromný majiteľ Pajštúna dal v 90. rokoch 19. storočia oplotiť skalnaté okolie hradnej ruiny a do tejto aklimatizačnej zvernice umiestnil asi 60 muflónov. Po niekoľkých rokoch muflóny vypustili do voľnej prírody ako nový druh poľovnej zveri v Malých Karpatoch.[12]


V prvých dňoch apríla 1945, tesne pred príchodom frontu druhej svetovej vojny, Ľudovít II. Károlyi s rodinou Stupavu opustil. Po strastiplnej až dobrodružnej ceste cez Moravu, Čechy a Bavorsko sa dostali do Horného Rakúska, kde spolu s manželkou Hannou Séčéniovou v roku 1950 našli svoj náhradný domov v Altmünsteri.[13] Majetok Károlyiovcov bol po ich odchode štátom skonfiškovaný. Po prechode frontu vyplienený stupavský kaštieľ v roku 1947 vyhorel. V druhej polovici 50. rokov 20. storočia dali štátne orgány objekt zrekonštruovať a prispôsobiť pre potreby domova dôchodcov. Tomuto účelu slúži dodnes.[14]

Odkrývanie tajomstiev hradnej zrúcaniny 
Múry hradu Pajštún sa po napoleonských vojnách stali zdrojom stavebného materiálu na budovanie domov v okolitých obciach.[15] V stručnom opise Pajštúna, publikovanom v roku 1829 archivárom Pálfiovcov J. Albrechtom, sa ešte spomínajú obvodové múry hradu, silné bašty, nádvorie s cisternou, ale i zrútením hroziace pozostatky dvojposchodovej hlavnej budovy.[16] Ako dokladajú viaceré dobové vyobrazenia Pajštúna, pred polovicou 19. storočia si hrad ešte zachovával charakter zväčša kompaktnej ruiny.[17] V roku 1845 národno-kultúrny pracovník Pavol Mazúr, jeden zo zakladateľov spolku Tatrín, ktorý pracoval ako inžinier na stupavskom panstve Pálfiovcov, s využitím starších predlôh vyhotovil pôdorys hradu a doplnil ho popisom jednotlivých priestorov podľa spomienok 76-ročného Gašpara Martanoviča, syna a vnuka bývalých hradných vrátnikov. Vďaka tomuto plánu poznáme dispozíciu Pajštúna pred jeho zničením.[18]


Zrúcanina upútala aj pozornosť kustóda Mestského múzea v Bratislave a externého spolupracovníka Uhorskej dočasnej pamiatkovej komisie Jozefa Könyökiho. Ten hrad v roku 1880 preskúmal v spolupráci s Jozefom Sýkorom, hlavným inžinierom stupavského veľkostatku. Könyöki vo svojom elaboráte prekreslil Mazúrov pôdorys Pajštúna a vyhotovil vlastný aktualizovaný a komentovaný nákres.[19] Prvý moderný výskum hradu vykonala až v roku 1933 historička umenia, architektka Dobroslava Menclová.[20] Na jej prácu nadviazal pred rokom 2009 architektonicko-historický prieskum zrúcaniny Martina Bónu a Michala Šimkovica, ktorí v ruine identifikovali murivá prislúchajúce jednotlivým stavebným etapám. To umožnilo nakresliť pôdorys Pajštúna s vývojovou analýzou.[21] M. Šimkovic zameral a nakreslil aj situáciu predsunutého refúgia v západnom predpolí hradu.[22] Napriek tomu mnohé otázky zostávajú naďalej otvorené. Odpoveď na ne môžeme očakávať až od archeologického výskumu niekedy v budúcnosti. 

Názov hradu 
Zďaleka viditeľná zrúcanina hradu nad dedinou Borinka, so štandardizovaným názvom Pajštún[23], je v literatúre známa pod viacerými menami. Polyhistor Matej Bel v prvej polovici 18. storočia i geograf Ján Lipský na začiatku 19. storočia, zaznamenali jeho domáce slovenské pomenovanie Stupawsky Zámek[24], ktoré poukazuje na príslušnosť hradu do stupavského chotára. V maďarskom jazyku má Pajštún názov Borostyánkő. Toto pomenovanie sa zvykne vysvetľovať ako hrad stojaci pri Jantárovej ceste spájajúcej od praveku Pobaltie, bohaté na túto treťohornú živicu, s oblasťou Stredomoria.[25] Lenže stredoveké pramene z čias, keď mohol byť utvorený maďarský názov hradu, spomínajú diaľkovú cestu vedúcu cez Stupavu na sever ako Veľkú cestu (magna via alebo maxima via[26]), prípadne Starú cestu (antiqua via[27]), či podľa smeru aj Českú cestu (Chechuty[28]). Meno Jantárová cesta dostala severojužná komunikácia od historikov až v novoveku.[29] Vtedy sa maďarský názov hradu už dávno bežne používal. Borostyánkő síce v maďarčine znamená jantár, ale slovný základ borostyán je aj synonymom slova repkény a teda označuje rastlinu Hedera helix Linné – brečtan popínavý. Ten dodnes hojne rastie v skalných partiách pajštúnskeho hradného vrchu.[30] Keďže koncovka -kő v názve označuje kameň, Borostyánkő zrejme nebude nič iné ako brečtanom obrastená skala, na ktorej postavili hrad. Napokon, takto motiváciu maďarského názvu hradu vysvetlil už Matej Bel[31] a viacnásobný výskyt pomenovania v rôznych častiach krajiny[32] tiež podporuje takýto výklad. 
Pre nás je ale zaujímavý predovšetkým paralelný nemecký názov, v historických dokladoch Pelistan, Pallenstein, Ballestein, Ballenstein, Paulestein, Paullenstein, ktorý sa v tvare Pelystan prvý raz objavuje v listine kráľa Karola Róberta v roku 1314 ako meno feuda rakúskeho šľachtica Otta z Tallesbrunnu.[33] Aj v tomto prípade je zaujímavá koncovka -stein, ktorá naznačuje, že motívom pomenovania majetku, hradu i podhradskej dediny bola prioritne v krajine dominantná skala.[34] Matej Bel sa nazdáva, že pre vznik názvu Ballenstein bol podstatný okrúhly tvar skaly (prenesene z der Ball – pozn. JN), na ktorej je postavený hrad.[35] Rudolf Krajčovič zase poukazuje na sloveso beilen s významom sekať, osekávať a predpokladá, že nemecké meno môže označovať hrad na strmom akoby osekanom brale.[36] Historické varianty poukazujú na to, že základný tvar nemeckého názvu bol Pailenstein, v starom obecnom význame označujúci skalu s dobrým výhľadom,[37] odkiaľ bolo možné pozorovať krajinu, sledovať dianie na okolí, strážiť priľahlú oblasť. Historik Vincent Sedlák dokonca predpokladá, že môže ísť o obsahový preklad staroslovanského osadného názvu Stǫpava v čase, keď bol ešte známy takýto jeho pôvodný význam.[38] Z nemeckého názvu Pailenstein sa potom počas stáročí v slovensko-chorvátskom jazykovom prostredí vyvinul domáci hovorový, dnes už normalizovaný tvar Pajštún.[39]
Tu by sme náš exkurz do toponomastiky mohli ukončiť, lenže v roku 1923 vyšla kniha historika Václava Chaloupeckého s názvom Staré Slovensko a spektrum názvov hradu sa rozšírilo o ďalšiu možnosť. Autor poukázal na listinu kráľa Ladislava IV. z roku 1273, v ktorej sa spomína castrum Borynka.[40] To by podľa mienky profesora Chaloupeckého mohlo byť pôvodné slovanské meno hradu Pajštún či pomenovanie vrchu, na ktorom hrad postavili.[41] Lingvista Ján Stanislav neskôr, v prvom zväzku svojej práce Slovenský juh v stredoveku, pripustil Chaloupeckého výklad, hoci v druhom zväzku poznamenal, že nevie určiť, či sa doklad z roku 1273 vzťahuje na okolie Bratislavy.[42] Táto opatrnosť mala opodstatnenie. V roku 1957 historik Branislav Varsik preukázal, že hrad Borynka z listiny v roku 1273 by mohol byť aj pôvodný hrad Borostyánkő v Železnej stolici (dnešný hrad Bernstein v Rakúskej spolkovej krajine Burgenland).[43] O štyri roky neskôr bol publikovaný regest listiny z roku 1274, v ktorej sa hrad Borynka, doložený v listine z predchádzajúceho roku, uvádza v tvare Baranka, čo editori stotožnili s neskoršou Suchou Barankou v Maramarošskej stolici a profesor Varsik tento výklad akceptoval.[44] Napokon v roku 1966 maďarský mediavelista György Györffy hrad Borynku zidentifikoval so Suchou Broňkou v Berežskej stolici[45], susediacej s Maramarošskou stolicou, ktorá sa dnes nachádza na Ukrajine. V prospech Záhoria rozhodli o uvedenom názve politici. V Úradnom vestníku, č. 55 z 26. júna 1948 bola publikovaná Vyhláška č. A-311/16-II/3-1948 povereníka vnútra Daniela Okáliho, ktorou sa na Slovensku zmenilo množstvo úradných názvov miest, obcí a osád, ale nie hradov alebo iných geografických lokalít. Medzi nimi, na s. 1276, bola obec Pajštún premenovaná na Borinku.[46] Hradu zostalo jeho poctivé historické meno. 

----------
[1] DANGL, V.: Bitky a bojiská. XX. Vojská Suvorova, Napoleona a Kutuzova na Slovensku. In: Krásy Slovenska, 56, 1979, č. 9, s. 405; HRADSKÝ, J.: Napoleon a Bratislava 1805, 1809. Bratislava, 2005, s. 66, 67, 80, 87 – 90, 93, 94, 103, 104, 109; ŠPIRKO, D. – LUPTÁK, M.: Obrana bratislavského predmostia vo francúzsko-rakúskej vojne roku 1809. In: Vojenská história, 6, 2002, č. 1, s. 4, 5, 7, 15, 16, 21, 22; MRVA, I. – HRNKO, A.: Dejiny obce. In: HRNKO, A. a kol.: Mesto Stupava v minulosti a dnes. Bratislava, 2011, s. 194, 195; VYČISLÍK, A.: Napoleonské vojny a Bratislava. In: Bratislava. Spisy Mestského múzea, 4, 1969, s. 224, 227, 229, 232, 236, 241, 242, 243, 247. 
[2] BÓNA, M.: Stavebný vývoj hradu. In: MRVA, I. – BÓNA, M. – ŠIMKOVIC, M.: Hrad Pajštún. Bratislava, 2014, s. 207; ČÍK, X. S.: Dejiny Mariatálu. Marianka, 1942, s. 70; DANGL, cit 1, s. 405; HRADSKÝ, cit. 1, s. 116; HRNKO, A.: Devín, božská perla Slovenska. Bratislava, 2009, s. 102 – 103; JANOVSKÁ, J.: Napoleonský víchor nad Slovenskom. In: Historická revue, 1, 1990, č. 1, s. 12; KöNYöKI, J.: Pozsonyborostyánkő vár. In: VÁLINÉ POGÁNY, J: Az örekség hagyományozása. Könyöki József műemlékfelméresei 1869 – 1890. Budapest, 2000, s. 256; MENCLOVÁ, D.: Stavební vývoj hradu Děvína. In: Bratislava – časopis Učené společnosti Šafaříkovy, 11, 1937, s. 46; MRVA – HRNKO, cit. 1, s. 196; MRVA, I.: História hradu. In: MRVA, I. – BÓNA, M. – ŠIMKOVIC, M.: Hrad Pajštún. Bratislava, 2014, s. 91; MRVA, I.: Pajštúnsky hrad. In: Stupava. História – pamiatky – osobnosti – príroda (ďalej Stupava HPOP), 6, 2010 – 2011, s. 31; ŠPIRKO – LUPTÁK, cit. 1, s. 23. 
[3] HRADSKÝ, cit. 1, s. 108, 116; HRNKO: Devín, božská perla, cit. 2, s. 102 – 103; VYČISLÍK, cit. 1, s. 246 – 247. 
[4] MRVA – HRNKO, cit. 1, s. 227; SEDLÁK, F. – ŽUDEL, J. – PALKO, F.: Štátny slovenský ústredný archív v Bratislave. Sprievodca po archívnych fondoch I. Oddelenie feudalizmu. Bratislava, 1964, s. 126. 
[5] Erbová listina pre Ferdinanda Leopolda Pálfiho. Dostupné na internete <http://www.europeana.eu/portal/record/08551/AF12A43C26254EF85725111A579D964A34E87C8E.html>; JEDLICSKA, P.: Eredeti részletek gróf Pálffy-család okmánytárához (1401 – 1653) s gróf Pálffyak életrajzi vázlatai. Budapest, 1910, s. 622. Dostupné na internete <http://digitalia.lib.pte.hu/?p=2235>; MRVA: História hradu, cit. 2, s. 91; SEDLÁK – ŽUDEL – PALKO, cit. 4, s. 125 – 126. 
[6] Zdedené tituly kniežaťa, španielskeho granda a markíza, hoci ich používal, boli Ferdinandovi Leopoldovi Pálfi-Daunovi oficiálne priznané až v roku 1875. Pozri Genealogickú tabuľku Pálfiovcov 3, dostupnú na internete <http://genealogy.euweb.cz/hung/palffy3.html>, aktualizované 24. apríla 2009; HUPKO, D. – JANÁČKOVÁ, I. – TIHÁNYI, J.: Koniec starých čias. Poslední Pálfiovci na hrade Červený Kameň. Komárno, 2011, s. 14; JEDLICSKA, cit. 5, s. 622; SEDLÁK – ŽUDEL – PALKO, cit. 4, s. 126. 
[7] Károlyiovci sú jednou z vetiev, ktoré sa vyčlenili zo starého rodu Kaplyononovcov, pobývajúcich v Zátisí. Usadili sa v Carei, pôvodne osade, ktorej meno poukazuje v okolí na možný hojný výskyt dravých vtákov, krahulcov, po maďarsky karul. Dnes je to mestečko v severozápadnom Rumunsku, v blízkosti hranice z Maďarskom. Predikát de Karul, ako prvý použil Andrejov syn Šimon III. (1322 – 1349) a jeho potomkovia prídomok pretvorili na rodové priezvisko. K významným členom rodu patril Alexander I. Károlyi (1669 – 1743), vrchný veliteľ povstaleckých vojsk Františka II. Rákociho, ktorý napriek nesúhlasu vodcu povstania z poverenia sedmohradských stavov vyjednal a 1. mája 1711 v Satu Mare podpísal s Jánom Pálfim, zastupujúcim cisársku stranu, mierovú zmluvu ukončujúcu odboj. Za tento postoj bol Alexander 5. apríla 1712 povýšený do grófskeho stavu. Gróf Alojz I. Károlyi bol Alexandrov priamy potomok v piatej generácii. 
[8] JEDLICSKA, cit. 5, s. 622; MRVA – HRNKO, cit. 1, s. 227 – 229; MRVA: História hradu, cit. 2, s. 91; SZABÓ, I.: Tisícročná história rodu grófov Károlyi de Nagykároly. Bratislava, 2012, s. 156. 
[9] MRVA – HRNKO, cit. 1, s. 228; SZABÓ, cit. 8, s. 156, 158 – 159. 
[10] Gróf Alojz Károlyi zomrel 26. decembra 1889 na svojom veľkostatku v dnešnom Palárikove cestou z kostola do kaštieľa. SZABÓ, cit. 8, s. 159, 164. 
[11] SZABÓ, cit. 8, s. 165, 173 – 175. 
[12] KÁTOLYI, Ľ.: Život zasvätený poľovníctvu. (Spracoval A. Haupt-Summer, preložil a prepracoval I. Szabó), [Bratislava, 2006], s. 20. 
[13] MRVA: História hradu, cit. 2, s. 91; SZABÓ, cit. 8, s. 188, 204 – 208. 
[14] HRNKO, cit. 1, s. 336, 337. 
[15] BÓNA, cit. 2, s. 207; KöNYöKI, cit. 2, s. 256; MRVA: Pajštúnsky hrad, cit. 2, s. 31; MRVA: História hradu, cit. 2, s. 91. 
[16] ALBRECHT, J.: Die Burgen. 28. Paillenstein, Plassenstein, Bibersburg. In: Taschenbuch für die vaterländische Geschichte, 10, 1829, s. 365 – 366; SEDLÁK – ŽUDEL – PALKO, cit. 4, s. 98. 
[17] BÓNA, cit. 2, obrazová príloha. 
[18] BÓNA, cit. 2, s. 109, text a pozn. 4, s 206; KöNYöKI, cit. 2, s. 253, 254, 258; MRVA – HRNKO, cit. 1, s. 202. 
[19] BÓNA, cit. 2, s. 108 – 109, text a pozn. 1, 2; KöNYöKI, cit. 2, s. 253, 254, 257, 258. 
[20] Pôdorysný náčrt a poznámky D. Menclovej publikoval z jej pozostalosti M. BÓNA, cit. 2, s. 112, 142 – 143. 
[21] MB – MŠ: Hrad Pajštún. In: RUSINA, I. a kol.: Renesancia. Umenie medzi neskorou gotikou a barokom. Bratislava, 2009, s. 748 (MB = Martin Bóna, MŠ = Michal Šimkovic); BÓNA, cit. 2, s. 140. 
[22] BÓNA, cit. 2, s. 129. 
[23] Názvy hradov a zámkov v Slovenskej republike. Geografické názvoslovné zoznamy OSN – ČSFR, A 15. Bratislava, 1990, s. 30. 
[24] BEL, M.: Notitia Hungariae novae geographico historica. Partis secundae; Cis-Danubianae. Tomus secundus. Viennae, 1736, s. 256 – 257. LIPSZKY, J.: Repertorium locorum objectorumque in XII. tabulis mappae regnorum Hungariae, Slavoniae, Croatiae et confiniorum militarium magni item principatus Transylvaniae occurentium. Budae, 1808, heslo Borostyánkő, s. 71. Dostupné na internete <http://digitalia.lib.pte.hu/?p=2532>. 
[25] KRAJČOVIČ, R.: Z lexiky stredovekej slovenčiny s výkladmi názvov obcí a miest (4). In: Kultúra slova, 41, 2007, č. 4, s. 215; MRVA: Pajštúnsky hrad, cit. 2, s. 26; MRVA: História hradu, cit. 2, s. 11; PLAČEK, M.: Hrady na hranici při pohledu z hranice. In: Archaeologia historica, 29, 2004, s. 333. 
[26] MARSINA, R.: Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae – Slovenský diplomatár. Tomus I. Bratislava, 1971, č. 139, s. 111; WENZEL, G.: Codex diplomaticus Arpadianus continuatus. Árpádkori új okmánytár, IV. kötet. Pest, 1862, č. 200, s. 311; VIII. kötet. Budapest, 1870, č. 226, s. 337; VRABLEC, P.: Malacky v stredovekých dokumentoch. In: Malacky a okolie 1. Malacky 2008, s. 7, text a pozn. 5. 
[27] VRABLEC, cit. 26, s. 7, text a pozn. 5; SEDLÁK, V.: Die älteste Besiedlung des Komitates Bratislava. In: Studia historica Slovaca, 18, 1994, s. 39. 
[28] MARSINA, cit. 26, č. 139, s. 111; pozri tiež VRABLEC, cit. 26, s. 12 a 13; SEDLÁK, cit. 27, s. 39. 
[29] TURČAN, V.: Akvileja, brána do stredného Podunajska. Rímske mesto na Jantárovej ceste. In: História. Revue o dejinách spoločnosti, 11, 2011, č. 1 – 2, s. 7. 
[30] ŠKODOVÁ, I.: Prírodná rezervácia Pod Pajštúnom. In: Stupava HPOP, 5, 2009, s. 91. 
[31] BEL, cit. 24, s. 256. SASINEK, F. V.: K topografii Slovenska. In: Slovenský letopis, 2, 1877, s. 220; PLAČEK, cit. 25, s. 333; SEDLÁK, cit. 27, s. 39. 
[32] Okrem Pajštúna sa takto nazýval aj dnešný rakúsky hrad Bernstein a v skomolenom tvare Parušťan sa ten istý názov zachoval aj pre hrad v Slanských vrchoch na východnom Slovensku (v roku 1322 castrum Porostian/Parosthian). 
[33] Názvy hradov a zámkov, cit. 23, s. 30; SEDLÁK, V.: Regesta diplomatica nec non epistolaria Slovaciae. Tomus I. (1301 – 1314). Bratislava, 1980, č. 1225; Vlastivedný slovník obcí na Slovensku I. Bratislava, 1977, s. 181, heslo Borinka. 
[34] ONDRUŠ, Š.: Odtajnené trezory slov. Martin, 2000, s. 79; VARSIK, B.: Nemecká kolonizácia na území Bratislavskej stolice v 13. – 14. storočí. In: Z osídlenia západného a stredného Slovenska v stredoveku. Bratislava, 1984, s. 96. 
[35] BEL, cit. 24, s. 257. 
[36] KRAJČOVIČ, cit. 25, s. 215. 
[37] MRVA: História hradu, cit. 2, s. 11. 
[38] SEDLÁK, cit. 27, s. 38; SEDLÁK, V.: K problematike najstaršieho osídlenia juhozápadného Slovenska. In: Geographia Slovaca, 9, 1995 (Vývoj osídlenia Slovenska. Ed. Juraj Žudel.), s. 31 – 32; SEDLÁK, V.: Staroslovenský sídelný priestor a dielo profesora Rapanta. In: Historik Daniel Rapant. Život a dielo (1897 – 1988 – 1997). Martin, Matica slovenská 1998, s. 37. 
[39] SEDLÁK, cit. 27, s. 38; SEDLÁK: K problematike najstaršieho osídlenia, cit. 38, s. 31; VARSIK, cit. 34, s. 96; M. Bel (cit. 24, s 258) uvádza Paistun ako meno podhradskej dediny; J. Lipszky (cit. 24, s. 71) ako chorvátsky názov. Pozoruhodná je aj maďarská výslovnosť zápisu nemeckého mena v tvare Pelystan, ktorá mohla prispieť k transformácii pomenovania do súčasnej podoby. 
[40] WENZEL, cit. 26, IV. kötet, č. 9, s. 24. 
[41] CHALOUPECKÝ, V.: Staré Slovensko. Bratislava, 1923, s. 257/pozn. 995. 
[42] STANISLAV, J.: Slovenský juh v stredoveku. Turčiansky Sv. Martin, 1948, zv. 1, s. 308; zv. 2, s. 68. 
[43] VARSIK, B.: Vznik a počiatky mesta Trnavy. In: Historické štúdie, 3, 1957, s. 141. 
[44] SZENTPÉTERY, I. – BORSA, I.: Az Árpád-házi királyok okleveleinek kritikai jegyzéke. II. kötet, 2. – 3. füzet. 1272 – 1290. Kéziratának felhasználásával szerkesztette Borsa I. Budapest, 1961, č. 2477, s. 78, 443; VARSIK, cit. 34, s. 96, text a pozn. 88. 
[45] GYöRFFY, Gy.: Az Árpád-kori Magyarország történeti földrajza. I. (A – Cs). Budapest, 966, s. 529 – 530. 
[46] Vyhláška je dostupná na internete

----------
Zdroje grafických príloh okrem archívu autora príspevku (vo všetkých častiach príspevku): 
Portréty Pálfiovcov publikovala Ingrid ŠTIBRANÁ in: Rodová portrétna galéria a umelecké zbierky Pálffyovcov na Červenom Kameni. Kraków –Trnava, 2013.
Portréty Károlyiovcov publikoval Imrich SZABÓ in: Tisícročná história rodu grófov Károlyi de Nagykároly. Bratislava 2012 a KÁROLYI, Ľ.: Život zasvätený poľovníctvu. (Spracoval A. Haupt-Summer, preložil a prepracoval I. Szabó). [Bratislava, 2006].
Veduty hradu Pajštún od J. Ledentua, 1639, in archív Petra Horanského 
Hrad Pajštún na vedute Marcheggu, Georg Matthäus Vischer, 1672, dostupné na internete <http://mapy.mzk.cz/mzk03/001/044/091/2619265903_00_12/>

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Prosím, diskutujte iba o téme príspevku a nezabudnite sa podpísať.