UDALOSTI

O POČIATKOCH BANÍCTVA V PERNEKU

Z roku 1394 poznáme hneď dve vzácne listiny, ktoré priamo a bez akejkoľvek pochybnosti hovoria o Perneku. Prvá hovorí o získaní Plaveckého panstva Stiborom zo Stiboríc a chronologicky až druhá v poradí z 15. novembra 1394 o povolení hľadať drahé kovy v okolí Perneka. A práve túto druhú (donedávna považovanú za najstarší písomný doklad o Perneku) si predstavíme.

Stibor zo Stiboríc po získaní Plaveckého panstva v roku 1394 poveril jeho správou a funkciou kastelána Plaveckého hradu svojho brata Andreja. Stibor bol majiteľom panstva ešte len krátku dobu, keď ho navštívil kňaz Mikuláš zo Šoprone so zaujímavými informáciami. Podľa neho by bolo možné na majetkoch Plaveckého panstva dobývať zlato, striebro a iné skryté poklady. Mikuláš mal isto túto informáciu overenú buď vlastným výskumom alebo od iných očitých svedkov. Dá sa predpokladať, že drahé kovy sa na území Plaveckého panstva dobývali už po nejakú dobu. Odkedy presne, však nevieme, pretože táto zmienka z roku 1394 je najstaršou známou písomnou správou o drahých kovoch na Plaveckom panstve.[1]

Stibora musela táto správa určite mimoriadne zaujať. Text listiny naznačuje, že dovtedy zrejme nedisponoval poznatkami o drahých kovoch na svojom majetku. Doslovne sa uvádza, že Mikuláš mu osobne „oznámil a predložil, že by mohli byť objavené akési bane zlata a striebra a skrytých pokladov v oblasti majetkov Plaveckého hradu, ak by neprekážali odporcovia a zločinci.“ Táto informácia tiež naznačuje, že poznatky o drahých kovoch na Plaveckom panstve boli známe, avšak k ich ťažbe nedochádzalo vo veľkom a tiež to, že pri ťažbe zrejme existovali problémy s ľuďmi, ktorí robili rôzne prekážky a azda s rozličnými zlodejmi a vykrádačmi. A práve za týmto účelom bola vydaná ochranná listina. Stibor ňou jednak oznámil verejnosti, že dovolil Mikulášovi a jeho spoločníkom ťažiť drahé kovy na svojom panstve a jednak nariadil, aby mu v tom nikto nijakým spôsobom neprekážal. Listina bola určená pre Stiborovho brata Andreja, kastelána a vicekastelána Plaveckého hradu, a richtárom, prísažným, obciam a úradníkom na panstve. Špeciálne sú uvedení ľudia z dediny Pernek (Perneck). Z toho by sme mohli usudzovať, že ťažba sa mala sústrediť práve v jej chotári. Stibor písomne nielenže nariadil všetkým, aby neprekážali Mikulášovi v ťažbe, ale aby ho v prípade potreby aj chránili a bránili pred kýmkoľvek, kto by ho chcel obťažovať.

Stibor vydal listinu v Bratislave v roku 1394 v najbližšiu nedeľu po sviatku svätého Martina. Sviatok svätého Martina (11. novembra) pripadol v danom roku na stredu, čo znamená, že listina bola vydaná 15. novembra. Ak si zoberieme do úvahy, že Stibor dostal do daru Plavecké panstvo 22. mája toho roku, vovedený do jeho vlastníctva bol 2. júna, následne určil za kastelána hradu brata Andreja a povolenie na ťažbu vydal 15. novembra, zostáva nám obdobie okolo päť mesiacov, kedy Mikuláš navštívil čerstvého zemepána Stibora a požiadal ho o povolenie ťažiť. Teda celkom sa poponáhľal. To by tiež nasvedčovalo, že otázka drahých kovov bola na panstve v tej dobe veľmi živá a Mikulášovi záležalo na čo najrýchlejšom povolení ťažby.

Listina je najstaršou písomnou zmienkou o ťažbe drahých kovov (zlata, striebra a iných) na Plaveckom panstve, zaručuje monopol ťažby týchto kovov pre kňaza Mikuláša a jeho spoločníkov, zabezpečuje mu nerobenie prekážok v ťažbe zo strany ľudí na panstve, ba ich ochranu v prospech Mikuláša.

Síce to listina neuvádza, ale takmer určite si Stibor z Mikulášovej ťažby bral podiely, veď predsa sa malo ťažiť na jeho majetku. A určité podiely boli odvádzané aj do kráľovskej komory. Pravidlá banskej ťažby zaviedol v roku 1327 uhorský kráľ Karol Róbert. Dovtedy platil zvyk, že ktokoľvek objavil zlato alebo striebro, odovzdal pozemok s náleziskom kráľovi za rovnocennú náhradu. Často však dochádzalo k zamlčovaniu takýchto ložísk, preto Karol Róbert v spomínanom roku nariadil, že nálezca si môže nálezisko ponechať, avšak z celkového zisku ťažby si ponechá iba jednu tretinu a zvyšok pripadne kráľovi.[2] Ak dve tretiny z vyťažených drahých kovov dostal kráľ, nejaký podiel dostal Stibor a nejaké náklady si vyžadovala réžia ťažby, Mikuláš si so svojimi spoločníkmi delili len menšiu časť zo zisku. Napriek tomu o povolenie na ťažbu požiadali. Isto sa im to vyplatilo.

Otázkou však je, či Stibor nedisponoval nejakým privilégiom banskej slobody na svojich majetkoch. Lebo vieme, že takéto privilégium získali od kráľa Karola Róberta napríklad grófi zo Svätého Jura a Pezinka v roku 1339. Vzťahovalo sa na územia panstiev Pezinok a Svätý Jur. Vďaka tomuto privilégiu odvádzali kráľovi iba 1/10 vyťaženého zlata a 1/8 zo striebra.[3]

Článok je upraveným výňatkom širšej štúdie o Perneku v stredoveku publikovanej v Zborníku Záhorského múzea v Skalici 9 (2022), s. 54-65 alebo dostupnej aj na <https://independent.academia.edu/PavolVrablec>.

----------

[1] Magyar Nemzeti Levéltár, Országos Levéltára Budapest, Diplomatikai Levéltár, č. 94934 [31. 5. 2022]. Dostupné online <https://archives.hungaricana.hu/en/charters/84280/?list=eyJxdWVyeSI6ICI5NDkzNCJ9>.

[2] Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov IV. Pod vládou anjouovských kráľov. Ved. red. Vincent Sedlák. Bratislava: Literárne informačné centrum, 2002, s. 98. ISBN 80-88878-72-1

[3] GAHÉR, Daniel – GAHÉROVÁ, Helena: V znamení hviezdy. Grófi zo Svätého Jura a Pezinka. Pezinok: Mestské múzeum v Pezinku, 2021, s. 46. ISBN 978-80-969179-9-0