UDALOSTI

LEVÁRANIA A ZLATÝ POKLAD

V roku 1921 publikoval Dr. Ľudovít Okánik vtipnú príhodu v Slovenskom denníku. Cez Slovensko mali v roku 1914 prevážať zlatý poklad. Pre obyvateľstvo to bola senzácia. Ako sa k zvesti postavili vo Veľkých Levároch? Prinášam presný prepis článku.

Dr. Ľ. Okánik: Zlatý poklad na Slovensku.

V roku 1914-om chýr o zlatom poklade, ktorý vezú cez Slovensko Francúzi, rozšíril sa tak rýchlo, ako keď by ho bola víchrica vzala na svoje krídla. Podivnou vecou bolo to, že pospolitý náš ľud chýru nedôveroval. Bol to istý zdravý instinkt, ktorý mu jeho jednoduchý rozum dodával, že totiž Francúzi nie sú na toľko hlúpi, že by svoje zlato chceli cez nepriateľské zeme dopraviť.

Rozprávali si síce bájky o zlatom poklade, ale neboly to bájky z duše nášho ľudu vyvierajúce, lež boly to báchorky, ktoré im buďto „pán krčmár“, ako obyčajne na Slovensku žid – alebo „pán notár“ a iní maďarskí páni na nos zavesili a ktoré si oni svojím pospolitým a vrodeným spôsobom vyháili.

Nezbadal som na našom ľude žiadnej rozčulenosti, žiadnej nespokojnosti, pracoval ďalej na poli a nestaral sa o to, či voľakto ide na automobiloch, vozmo alebo iným spôsobom, či nie.

Podivná vec, že celej tejto vymyslenej báchorke sadla na lep maďarská inteligencia na Slovensku, čo je tiež zrejmé. Celá ich ideologia sa točila okolo týchto myšlienok: Francia, táto hnilá krajina, bude dľa nich za dva mesiace zrútená, potom celou silou na Rusko a o Vianociach pokoj. Proroctvu cisára Vilhelma sa viac verilo, ako svätému Písmu. Nebolo toho nesmyslu, ktorému by neboli dôverovali.

Každý notár, každý pisár, každý krčmár chytal zlatý poklad, a ľud náš hnali, keď to po dobrom neišlo i násilím, na stráže.

Boly by to groteskné obrázky, keď by som od nich soskupil všetky tie sny a videnia, ktoré zaneprázdňovaly duše našich pánov. Aké zlaté hrady si stavali vo snách, akú budúcnosť si bájili, prečo i zachytenie zlatého pokladu dopadlo rozličným spôsobom.

Chýr doletel i do bratislavskej župy, do mestečka Veľkých Levár, pán slúžny Karner, ktorý by bol na začiatku vojny zlatý poklad ešte veľmi potreboval – počas vojny ho i našie v „aprovizácii a v reklamáciach“ – vydal telegrafické nariadenia všetkým notárom, aby poklad chytali.

Veľkolevársky notár pán Holinkay bol ako z brka vyrazený, keď mu bol doručený úradný telegram. Bol on najlepšia sila na celom okolí, čo sa dotýče administratívnych vecí.

Ako to oznámiť, čože zrobiť, aby sme ten zlatý poklad tu vo Veľkých Levároch a nie v Malackách alebo vo Sv. Jánoch zachytili?

Bola by to predsa len veľká škoda, keď by ten milion ako odmenu dostali Malačania alebo Sv. Jáňania – bola by to nielen hanba a posmech, ale i škoda. Čo pán notár Holinkay vymyslí, to už stojí za to. Napadla mu dobrá myšlienka a hneď ju aj uskutočnil.

Ľudia vybehajú von z domov ako vyjavení pýtajú sa: „Čo to kde horí?“

Na farskom kostole zvonili na poplach, alebo ako u nás tomu hovoria, „šturmovali“.

Obecní konšeli bubnovali po mestečku a ohlasovali: „Každý mužský a každá ženská od 18. roku počnúc na hor ihneď nech uteká ku kostolu,“

Deti vrešťaly, staré babičky rukami zalamovaly: „Bože, Bože, čo to s nami len bude?“

„To neni po dobrom“, povie tetka Filustkovie, „zaiste tí Rusi už sa blížia k nám, a uvidíte, deti moje, bude tu vojna, iste bude tu vo Veľkých Levároch, prijdu oni cez Moravu.“

Strýčko Hajdýn boli zkúšenejší, ten ju hneď zavrátili: „Ale netáraj o Rusoch, čo ty vieš, tí bývajú ďaleko, a ja vám toľko poviem, že sem na nás potiahnu Prajzi, aj v šesťašestdesiatom sem prišli oproti nám Prajzi, a ja som ich na vlastné oči videl.“

Ženy sa Prajzov ešte viac naľakaly ako Rusov a ďalej lamentovaly.

Zvony „šturmovali“, buben rachotal, konšeli kričali, a ľud sa húfne valil ku kostolu.

Vo Veľkých Levároch sa ľudia zhromažďovali 

pred katolíckym kostolom

Pred kostolom stál pán notár Holinkay, písmo držal v rukách a keď už všetko bolo pohromade, dal znamenie, zvony umĺkly, bubny zatichly a konšeli kričali: „Cicho, Cicho, počúvajte!“

Pán notár zakašľal a začal čítať: „Občania! Naši nepriatelia Francúzi vezú na automobiloch 800 milionov zlata do Ruska, pojdú iste aj cez Veľké Leváre, kto ten poklad zachytí, dostane odmenu jedon milion v zlate.“

„To je málo“ – vzkrikne do toho strýc Bumbálek. Konšeli ho hneď utišili: „Cicho! poslúchajte, vy ho aj tak nechytíte!“

Pán notár pokračoval: „Preto nariaďuje slúžnovský úrad, aby každý mužský od 18. roku, sobral zbraň akúkoľvek má doma, a ihneď potiahneme do lesa, aby sme zlatý poklad mohli zachytiť. Keď ho nechytneme my, chytnú ho Malačania alebo Sekulania a to bude večná hanba pre nás a pre naších potomkov.“

Chlapi a mládenci utekali domov a v krátkom čase už sa húfne valili ku kostolu s rozličnými zbraňami.

Najväčšia čiastka z nich mala flinty. Tých bolo až na zbytok vo Veľkých Levároch. Poneváč najväčšia čiastka chotáru a hôr na celom vidieku patrí grófovi Wenkheimovi a kniežaťu Pálffymu, naši Levárania ľutovali týchto veľkostatkárov, že im zverina, zajaci, bažanti, srne, jarabice na panstve tak nesmierné škody robia, a preto zo samej lásky im ju odstreľovali a týmto spôsobom zastávaly záujmy panstva. Vo Veľkých Levároch každý človek – okrem pána dekana Meliška – si trochu „zaraubšicoval“, aby prišiel oň na chuť tým panským jedlám.

Niektorí niesli cepy, iní kosy, staré šable, tak to vypadalo ako stredoveké vojsko. Najzaujímavejší boli medzi nimi strýko Pajpach, ten mal v ruke železný „tĺk“, s ktorým práve mak tĺkol na koláče pre svoju starú – na našom kraji musia vždy muži tak tĺcť – a kmotor Kačerek, ktorý držal v ruke „kopyšťu“, ktorou jeho stará cesto „miesila“ na chlieb. Pripojila sa ku vojenskému ťaženiu aj tetka Bumbálkovie s veľkou varechou.

Tak kráčali pekne v radoch do lesa, po predku pán notár, za ním panskí jágri a lesníci a naší statní Levárania s flintami, kosami, cepami a pozadku pokuľkávali strýko Pajpach s „tĺkom“ a kmotor Kačerek s „kopysťou“.

Čakali celú noc, nikde nič ani auto, ani voz, ráno už svitalo, roboty plné ruky, pilná práca na poli, mysleli si, keď chce notár dostať ten milion, nech si stráži a jedon po druhom zmizli a ušli domov. Flinty pekne uložili, a šli pracovať, pri tom však mrmlali, načo si z nich notár porobil bláznov.

Na tretí deň ich ale očakávalo veľké prekvapenie. Každý z nich, ktorý bol s flintou chytať zlatý poklad, obdržal prípis s obecnou pečaťou a s nasledujúcim obsahom: „Pánu N. N. vo Veľkých Levároch. Slúžnovský úrad vás týmto vyzýva, aby ste vo vašom vlastníctve sa nachádzajúcu flintu dľa 12. paragrafu zákona z roku 1914 na obecnom dome odovzdali. Karner, slúžny.“

Bolo to prekvapenie a nadávanie: na to oni nepomysleli. Notár a panskí jágri si zaznačili mená všetkých tých, ktorí mali flinty, odtajiť to nemohli a voľky nevoľky museli ich na obecnom dome odovzdať.

Zverina na „pánskom“ sa voľnejšie pohybovala, sviatočná pečienka v mnohých domoch vystala, len strýko Pajpach a kmotor Kačerek sa usmievali, keď si vo sviatok na bažantovi a zajacovi pochutnávali. Celé Leváre im závidely, že prešli notárovi a jágrom cez rozum.

Kmotor Káčerek medzi štýrma očami sa mi prezradil: „Mal som ja toľko rozumu, keď tí páni šturmovali a bubnovali, vedel som, že je to panský figeľ a strýko Pajpach je tiež starý figliar, hneď keď sme šli do kostola, mi pošeptal: „Flintu neber, vezmi len voľaaké motovidlo, aj to dostačí.“

Miesto zlatého pokladu prišli Levárania o svoj najdrahší poklad: o svoje flinty a divočinu.

OKÁNIK, Ľ.: Zlatý poklad na Slovensku. In: Slovenský denník, roč. IV., č. 63, v nedeľu 20. marca (brezna) 1921, s. 2 (Veľkonočná príloha Slovenského Denníka – Veľkonočná beseda 1921).