UDALOSTI

OSTRÝ KAMEŇ

3. časť

autor: Jaroslav Nešpor

O záhorské panstvá Coborovcov prejavil záujem palatínov námestník a turčiansky župan František Révaj. Svoje úsilie podporil v roku 1540 manželským zväzkom s Annou, ovdovelou sestrou nebohého Gašpara Cobora, a zásnubami Michala, svojho syna z prvého manželstva, s Annou, dcérou Petra Bakiča a Anny Pilsbergerovej.[1] Vdova Uršuľa Šarkánová v zúfalej situácii hľadala spojenca. V januári roku 1543 sa druhýkrát vydala za nedávno ovdoveného Petra Bakiča[2], ktorý pred Bratislavskou kapitulou vystavil nie práve úprimné písomné vyhlásenie, že sirotám po Gašparovi Coborovi zaručí ich majetok.[3]

Erb Révajovcov

Keď v máji roku 1552 Peter Bakič na následky útrap vo vojne s Osmanmi zomrel, princ Maximilián v zastúpení kráľa Ferdinanda I. nariadil kastelánom v Holíči, v Šaštíne a na Ostrom Kameni, aby za svoju paniu uznávali vdovu Uršuľu Šarkánovú.[4] Tento kráľovský príkaz zostal bez odozvy. Do nezhôd medzi rodinami sa energicky zamiešal Ján Kendefi, manžel Margity, staršej dcéry nebohého Pavla Bakiča. Prieky sa ešte stupňovali. Nezaobišlo sa to bez prepadov, bitiek, vrážd a vzájomného ničenia majetkov. Kendefi dal dokonca pani Uršuľu na čas uväzniť v hrade Holíč. Potom zas prívrženci Coborovcov pripravili o život Kendefiho holíčskeho správcu Juraja Töröka, v noci prepadli majer pod hradom Ostrý Kameň, odkiaľ odohnali stádo oviec, ktoré tam Bakičovci chovali pre hradnú kuchyňu a Anna Bakičová dala na Ostrom Kameni zavrieť Eufémiu Vidkičovú, vdovu po zavraždenom Jurajovi Törökovi. Keď v polovici leta roku 1553 počas sporov, vyšetrovaní a súdov Kendefi zomrel, vedenie proticoborovských akcií po ňom prevzali Révajovci.[5] Napokon, to už sporné strany zastupovala mladšia generácia, do rozbrojov znesvárených šľachticov zasiahol panovník. Na jeho naliehanie Bakičovci a Révajovci dospeli v roku 1554 s Coborovcami k dohode o rozdelení majetku. Polovica Ostrého Kameňa zostala Coborovcom, zvyšná časť pripadla Bakičovcom s Révajovcami. Tí svoj podiel na tomto panstve získali sobášom turčianskeho župana Michala Révaja s Annou Bakičovou, uzavretým 29. júla 1554.[6]

Hrad Ostrý Kameň (Scarpfenstain)

na Hulsiusovej mape z roku 1959

Hrad Ostrý Kameň (Scarpfenstain)

na Laziusovej mape (medzi rokmi 1570 a 1603)

Medzitým na Ostrom Kameni pokračovali stavebné práce začaté Bakičovcami, ktorých výsledkom bolo vybudovanie tretieho predhradia. Chránilo hrad na severovýchode, kde bol terén najrovnejší a kde ústila prístupová cesta. Priamy severný úsek hradby, vymedzujúcej toto predhradie, zabezpečovala bočnou streľbou veľká polkruhová bašta, v severozápadnej časti doplnená ešte menšou baštou. Ďalšia šesťboká bašta zosilňovala severovýchodné nárožie.[7] Podľa prieskumu Jozefa Könyökiho z roku 1882 sa podobná bašta mala nachádzať aj v juhovýchodnom nároží predhradia[8], ale po tej sa v teréne nezachovali žiadne nadzemné zvyšky. Tieto bašty pravdepodobne chránili bránu, ktorou v prejazde obdĺžnikovej budovy medzi nimi ústila do hradu prístupová cesta. V ohradenom priestore tretieho predhradia vystavali nové hospodárske objekty, vyhňu, komory, pekáreň i ďalšie obytné budovy.[9]

Hrad Ostrý Kameň, v ktorom sa v roku 1558 spomína palác, byty, izby, komory, sklady, pivnice, kuchyňa, pekáreň, kaplnka, cisterna, väzenie či izba pre strážnikov[10], bol vhodný na bývanie, ale spolumajitelia akiste netúžili trvale žiť pod jednou strechou. Révajovci sa tu zdržiavali len zriedkavo. Po sobáši Michala Révaja s Annou, dcérou Petra Bakiča z prvého manželstva, sa ich hlavnou rezidenciou na Záhorí stal Holíčsky hrad[11], zatiaľ čo Coborovci, reprezentovaní predovšetkým Gašparovým synom Imrichom, ktorého prvou manželkou bola Angelika, dcéra nebohého Pavla Bakiča, uprednostnili Šaštín.[12] Tieto sídliská pre lepšiu dostupnosť k Bratislave a Viedni viac vyhovovali ich kariérnemu postupu.

Protiturecký bojovník, kráľovský radca a zástupca uhorského palatína Imrich Cobor zomrel 8. januára 1581.[13] Jeho dcéra z tretieho manželstva, baronesa Alžbeta Coborová, sa 2. februára 1592 stala druhou manželkou oravského župana Juraja Turza. Spolu s ňou Turzovci získali aj podiel na ostrokamenskom panstve.[14] V 17. storočí boli podielnikmi na hradnom panstve aj Keglevičovci, ako dokladá urbár ich čiastky z 12. decembra 1665, keď bol vlastníkom tohto podielu pravdepodobne Mikuláš III. Keglevič († 1701), manžel Evy Coborovej.[15] V apríli roku 1675 zase gróf Pavol Ziči prejavil záujem o prenájom čiastky Gabriely Erdődyovej na ostrokamenskom panstve[16] a spomínajú sa aj ďalší podielnici.[17] Za tohto stavu sa stavebné práce na hrade Ostrý Kameň obmedzili zrejme iba na údržbu, opravy a úpravu interiérov ako to naznačujú nálezy fragmentov kachlíc z vykurovacích zariadení, rámcovo datované do 17. storočia.[18]

Hrad Ostrý Kameň (Scharffenstain)

na Vischerovej mape z roku 1662

Hrad Ostrý Kameň (Scharffenstain)

na Pfannovej mape z roku 1664

Hrad Ostrý Kameň (Scharffenstein)

na Sandrartovej mape z roku 1664

Hrad Ostrý Kameň (Scharfenstein)

na Sansonovej mape z roku 1665

Po vypuknutí protihabsburského povstania Františka II. Rákociho bola 27. mája 1704 v hrade Ostrý Kameň posádka 20 mužov Hasslingenovho pluku, ktorej poručík poslal do Smoleníc generálovi Říčanovi správu o blížiacej sa veľkej povstaleckej armáde.[19] V auguste toho istého roku hrad obliehalo kurucké vojsko[20], ale začiatkom roku 1705 je v Ostrom Kameni opäť doložená posádka 16 mužov cisárskej armády.[21] O hrad sa bojovalo aj na jeseň toho istého roku, keď posádka obľahnutého a ostreľovaného hradu sa 26. septembra vzdala povstaleckému vojsku. Na druhý deň kurucký generál Ladislav Očkaj v hrade Ostrý Kameň datoval svoj list vyššiemu veleniu.[22] Ešte aj o rok bol hrad v rukách povstalcov. Kuruci, ktorí pod velením grófa Šimona Forgáča operovali v oblasti Záhoria na hraniciach s Rakúskom, sa 11. septembra 1706 stiahli pred blížiacim sa vojskom generála Pálfiho do Plaveckého hradu a do Ostrého Kameňa.[23] V októbri 1707 tento strategicky dôležitý objekt nad priesmykom s výhľadom na Záhorskú nížinu, dobyl gróf Guidobald Starhemberg, nový veliteľ cisárskych vojsk v Uhorsku.[24] Po porážke povstania a po upokojení pomerov o opravu hradu poškodeného v bojoch už nemal nikto záujem. Pre vlastníkov boli zaujímavé hospodársky využiteľné majetky, hoci nie všetkým sa darilo.

Očkajov list poslaný z Ostrého Kameňa 27. septembra 1705

Detail: Datovanie Očkajovho listu

Datum Éleskő Váraban

die 27 septembris 1705

Dané na hrade Ostrý Kameň

dňa 27. septembra 1705

Jozef Cobor finančne vyčerpaný neviazaným spôsobom života prenechal svoje záhorské majetky aj s dlhmi Františkovi Štefanovi Lotrinskému, manželovi kráľovnej Márie Terézie, za vyplácanie doživotnej renty. Celú transakciu uzavreli v roku 1749, keď coborovský diel ostrokamenského panstva, dediny Bílkove Humence, Borský Mikuláš, Borský Peter a Kuklov pripojili k šaštínskemu panstvu rímsko-nemeckého cisára a zvyšná časť pripadla Erdődyovcom so strediskom v Moravskom Jáne.[25] Opustený Ostrý Kameň sa menil na zrúcaninu.

----------

[1] MAČUHA, M.: Rezidencie Révaiovcov v 16. a 17. storočí. In: Pamiatky a múzeá, 2005, č. 1 s. 17-22; KOMOROVÁ, K.: Šľachtický dvor Révaiovcov ako centrum vzdelanosti Turca. In: Forum Historiae, 2, 2008, č. 2 <www.forumhistoriae.sk_Témy_02/2008>; PÁLFFY, G.: Zvláštna cesta medzi aristokraciu Uhorského kráľovstva. In: Rod Révai v slovenských dejinách. Zborník prác z interdisciplinárnej konferencie 16. – 17. septembra 2008. Edit. M. Kovačka, E. Augustinová, M. Mačuha. Studia historico-bibliographica Turociensia, zv. 3. Martin 2010, s. 70, text a pozn. 59. 

[2] VARSIK, B.: Slovenské listy a listiny z 15. a 16. stor. Bratislava, 1956, s. 291/pozn. 3; ŠÁTEK, J.: Hrdinská holíčska pani Uršula Šárkánová. In: Zborník Záhorského múzea v Skalici, 4, 1973, s. 31. 

[3] ŠÁTEK, 1973, cit. 2, s. 33. 

[4] ŠÁTEK, 1973, cit. 2, s. 38. 

[5] ŠÁTEK, 1973, cit. 2, s. 39-43. 

[6] ŠÁTEK, 1973, cit. 2, s. 44, 45; VARSIK, B.: Stredoveké miestne názvy na Slovensku vzniknuté po príslušníkoch rôznych národností Uhorska. In: Z osídlenia západného a stredného Slovenska v stredoveku. Bratislava, 1984, s. 172; Turci v Uhorsku I. Život v Uhorskom kráľovstve počas tureckých vojen od tragickej bitky pri Moháči až do Bratislavského snemu. Edícia: Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov, zväzok VII., časť 1. Vedecký redaktor V. Čičaj. Bratislava, 2005, s. 251-252; MAČUHA, 2005, cit. 1; PÁLFFY, 2010, cit. 1, s. 74. 

[7] PLAČEK, M.: Historie hradu Ostrý Kameň. In: Malovaný kraj, 24, 1988, č. 6, s. 8; MP: Ostrý Kameň. In: PLAČEK, M. – BÓNA, M.: Encyklopédia slovenských hradov. Bratislava, 2007, s. 225 (MP = M. Plaček). 

[8] VÁLINÉ POGÁNY, J.: Az örekség hagyományozása. Könyöki József műemlékfelméresei 1869 – 1890. Budapest, 2000, s. 69. 

[9] KURINCOVÁ, E.: Hrad Ostrý Kameň. In: Domová pokladnica, 1985, s. 102; MAČUHA, 2005, cit. 1; HUNKA, J. – SAMUEL, M. – BIELICH, M.: Nové nálezy z hradu Ostrý Kameň. In: Pamiatky Trnavy a Trnavského kraja, 8, 2005, s. 56; NEUMANN, T.: Éleskő várának felújítása 1536-ban. In: Castrum. A Castrum Bene Egyesület Hírlevele. Budapest, 2006, č. 3, s. 76. 

[10] MAČUHA, 2005, cit. 1. 

[11] MAČUHA, 2005, cit. 1. 

[12] ŠÁTEK, 1973, cit. 2, s. 45. 

[13] ŠÁTEK, 1973, cit. 2, s. 46; IR: Náhrobok Imricha Czobora. In: RUSINA, Ivan a kol.: Renesancia. Umenie medzi neskorou gotikou a barokom. Bratislava, 2009, s. 784-785 (IR = Ivan Rusina). 

[14] TKÁČ, M.: Turzovci. Bratislava, 2010, s. 63, 68, 118, 155. 

[15] KUŠÍK, M.: Urbár hradného panstva Ostrý Kameň 1665. In: MARSINA, R. – KUŠÍK, M.: Urbáre feudálnych panstiev na Slovensku II. (XVII. storočie). Bratislava, 1959, s. 329-335. 

[16] FOJTÍK, J.: Illésházy – Trenčín. Korešpondencia 1570 – 1689. I. Katalóg. Bratislava, Slovenská archívna správa 1972, s. 347/č. 2700. 

[17] KURINCOVÁ, 1985, cit. 9; PLAČEK, 1988, cit. 7. 

[18] HUNKA – SAMUEL – BIELICH, 2005, cit. 9. 

[19] SWIETECZKÝ, B.: Kurucké války na Slovensku. In: Spisy Vojenského archivu, řada I/4. Praha, 1928, s. 77. 

[20] K válkám na Slovensku, 1882. In: Slovenský letopis, 6, 1882, s. 159. 

[21] SWIETECZKÝ, 1928, cit. 19, s. 83. 

[22] THALY, K.: Ocskay László II. Rákóczi Ferencz fejedelem brigadérosa és a Felső-Magyarországi hadjáratok 1703-1710. Történeti tanulmány. Első kötet. Budapest, 1905, s. 64, text a pozn. 2. 

[23] THALY, 1905, cit. 22, s. 85. 

[24] Z pamätnej knihy P. P. Františkánov v Uhor. Hradišti (Preložené z latinčiny). In: Slovenský letopis, 3, 1879, s. 152; KURINCOVÁ, 1985, cit. 9, s. 103; MP, 2007, cit. 7; LOPATKOVÁ, Z.: Kuruci v severnej časti malokarpatského regiónu. In: Kurucké vojny a ich odkaz v histórii, kultúre a umení. Oravské múzeum P. O. H. v Dolnom Kubíne – Muzeum Těšínska v Českém Těšíně, b. r. (2011), s. 64. 

[25] KURINCOVÁ, 1985, cit. 9, s. 103; IRŠA, R.: Holíč – Dejiny a súčasnosť. I. časť. Dejiny do roku 1918 a pamiatky. Holíč, 1990, s. 19; HOLEC, R.: Poslední Habsburgovci a Slovensko. Bratislava, 2001, s. 161.