Touto stránkou chcem prispieť k poznávaniu a popularizácii dejín Záhoria, pričom budem klásť dôraz iba na seriózne a hodnoverné informácie s vylúčením mýtov, legiend a špekulácií. Moju snahu môžete podporiť svojimi komentármi, či poskytnutím akýchkoľvek informácií. Uvítam pripomienky k obsahu, k prekladom, odkazy na literatúru, pramene, podujatia...
Zároveň rád zverejním aj vaše príspevky (články, fotografie). K tomuto účelu slúži možnosť komentárov pod príspevkami alebo mailová schránka dejiny.zahoria1@gmail.com.
(Autorom všetkých článkov a prekladov, pokiaľ nie je uvedené inak, je PAVOL VRABLEC.)

utorok, 27. januára 2015

UDALOSTI

HRAD BRANČ
2. časť
Jaroslav Nešpor

Branč v 15. storočí a do polovice 16. storočia
Po smrti sedmohradského vojvodu Stibora zo Stiboríc v roku 1414 prešiel hrad Branč do majetku jeho syna rovnakého mena.[1] Hlavnou rezidenciou Stiborovcov bol hrad Beckov, ale vlastníci prestavali na kvalitné stredoveké šľachtické sídlo aj Branč spravovaný ich kastelánmi.[2]
Stará obytná veža vtedy dostala podobu dvojpriestorového paláca s rozmermi 18,5 x 14 m, v spodnom podlaží s dvoranou zaklenutou na stredný stĺp. Miestnosti paláca osvetľovali pravouhlé okná a sprístupňovali profilované portály. Množstvo nájdených vrcholnegotických kamenných článkov poukazuje pri prestavbe na účasť popredných kamenárov, ktorí pracovali aj na kráľovských hradoch. Počas renovácie zrejme vybudovali tiež najstaršie objekty v južnej časti nádvoria horného hradu.[3]

Erb Stiborovcov

V boji s husitmi, ktorý kráľ Žigmund viedol ako právoplatný dedič českého trónu, Stibor mladší patril k popredným osobnostiam Uhorska. Vo februári roku 1428, keď sa panovník s prevahou vojska nachádzal na juhu, viazaný ohrozením krajiny Osmanmi, od Skalice cez Senicu tiahli do oblasti Trnavy a Bratislavy spojené poľné vojská husitov. Stibor, poverený obranou krajiny, sa so svojím vojskom stiahol do Trnavy a jeho brančský kastelán poslal vyzvedačov na priezvedy.[4] Nebola to posledná vojenská výprava, ktorá pod znamením kalicha prechádzala územím Stiborovho Brančského panstva, no literárne údaje o obsadení hradu husitmi sú problematické.[5] Hlavným cieľom týchto „spanilých jázd“ bolo spôsobiť na území nepriateľa čo najväčšiu škodu a s bohatou korisťou sa vrátiť na svoje domáce základne. Dobývaním hradov sa husiti zjavne nezdržiavali.[6] Na území Slovenska bezpečne vieme iba o dvoch hradoch na Považí, ktoré husiti obsadili zradou a lsťou.[7]

Žigmund Luxemburský na obraze Albrechta Dürera 
zo začiatku 16. storočia

V roku 1434 kráľ Žigmund za veliteľov protihusitského vojska vymenoval Petra Čecha z Levíc a Stibora mladšieho z Beckova. Na dekréte z 8. apríla ešte nestačilo uschnúť črnidlo, keď prišla správa o Stiborovej smrti.[8]
Stiborom mladším uhorská vetva rodu v mužskej línii vymrela. Stiborova jediná žijúca dcéra Katarína, určená otcovým závetom za hlavnú dedičku, ako aj ostatní členovia rodu boli z rozhodnutia kráľovskej rady z pozostalosti vylúčení. Kataríne priznali z dedičstva len obvyklú dievčenskú štvrtinu[9], ktorá sa spravidla vyplácala v peniazoch. Hrad Branč a k nemu prislúchajúce panstvo pripadli opäť korune.
Netrvalo dlho a do držby Branča sa dostal liptovský zeman Pongrác zo Svätého Mikuláša. V roku 1435 dostal od kráľa Žigmunda za 1 100 zlatých do zálohu Senicu, poddanské mestečko na Brančskom panstve[10] a v liste z 26. apríla 1437 sa už podpísal s prídomkom „zo Svätého Mikuláša a z Branča“.[11] Napriek tomu Pongrác získal hrad do dedičného vlastníctva pravdepodobne až v roku 1441 ako stúpenec kráľa Vladislava I. Jagelonského.[12]
Dňa 9. decembra 1437 rod Luxemburgovcov na uhorskom tróne Žigmundom vymrel. Striedanie dynastií bolo pre krajinu vždy obdobím neistoty, rozbrojov a upadajúceho poriadku. Svojvôľu magnátov, túžiacich po bohatstve, moci a uplatnení svojho vplyvu, nemal kto krotiť. V pohnutých časoch po smrti kráľa, Pongrác využíval Branč ako základňu pre pustošivé vpády na Moravu, do Rakúska i na majetky svojich politických odporcov. Koncom mája 1439 spolu so svojím bratom Jánom Pongrácom a ďalšími spojencami vyplienili okolie Skalice a Holíča, kde pobrali dobytok z 13 dedín Holíčskeho panstva, vypálili Unín a potom na trhu v Senici a na lúke pod hradom Branč korisť predávali.[13] Kronikári o ňom zaznamenali, že „vraždením a nivočením znepokojoval celý kraj, krutejší bol než zahraničný nepriateľ a v neľútostnom plienení nezaostal za ostatnými“.[14]
Po smrti bezdetného kráľa Vladislava I. Uhorské stavy na krajinskom sneme v máji roku 1445 uznali nástupnícke práva Žigmundovho vnuka Ladislava Pohrobka a na čas jeho nedospelosti zverili správu krajiny na siedmich kapitánov. Na tento post zvolili aj spomínaného Pongráca zo Svätého Mikuláša a Branča. Takéto usporiadanie nemohlo viesť k upokojeniu pomerov. Na budúci rok funkcie hlavných kapitánov zrušili a jedného z nich, sedmohradského šľachtica Jána Huňadyho, ustanovili za gubernátora Uhorska. Pongráca, ktorý sa pridal k bratríkom, dal regent začiatkom roku 1453 uväzniť, no len čo ho donútil, aby mu Branč a ďalšie svoje panstvá prenechal, pustil ho na slobodu.[15] Hrad zostal v Huňadyho rukách aj potom, keď sa vlády v Uhorsku ujal kráľ Ladislav V. Pohrobok a držbu Branča Pongrácovi formálne potvrdil.[16] Situácia sa začala meniť až po smrti Jána Huňadyho († 1456). Jeho vdova Alžbeta sa upriamila na znovuzískanie stratených spojencov. S pomocou svojho brata Michala Siládiho uzavrela v apríli 1457 dohodu, ktorou sa zaviazala Branč a ďalšie zabavené hradné panstvá Pongrácovcom vrátiť.[17] Prezieravosť takéhoto postupu sa ukázala už o niekoľko mesiacov. V Prahe 23. novembra toho istého roku nečakane zomrel na leukémiu 17-ročný kráľ Ladislav V. Pohrobok. O dva mesiace, 24. januára 1458, uhorský snem i hlasmi Pongrácovcov zvolil v Budíne za nového kráľa Mateja Huňadyho, iba 14-ročného syna pani Alžbety. Kráľ Matej[18] v piatom roku svojej vlády vlastníctvo Branča Pongrácovcom odobril a tí ho dali do zálohu Jánovi a Žigmundovi, grófom zo Svätého Jura.[19]
Podľa listiny z 11. apríla 1468 svätojurskí grófi v záujme boja proti „heretikom“ hrad Branč prepustili kráľovi Matejovi výmenou za hrady Devín a Červený Kameň.[20] K faktickej výmene prišlo zrejme prv, pretože už na jar v predchádzajúcom roku brančský kapitán a „verný služobník kráľa“ Blažej Podmanický kontroloval pohyb na pohraničnom území, podnikal odvážne výpravy na Moravu a pripravoval tak pôdu pre vpád uhorského vojska proti českému kráľovi Jurajovi z Poděbrad.[21]
Po obsadení Moravy kráľ Matej I. dal v rokoch 1470 – 1472 Branč a k nemu prislúchajúce panstvo postupne na trikrát do zálohu svojmu prívržencovi Mikulášovi Kropáčovi z Nevědomí, šľachticovi moravského pôvodu.[22] V rukách tohto rodu potom hrad zostal až do začiatku 16. storočia. 
Pravdepodobne v čase, keď mali Branč v rukách Pongrácovci alebo Kropáčovci sa uskutočnila neskorogotická prestavba hradu. Niektoré úseky opevnenia vybudovali na lepších základoch nanovo a na južnej strane spevnili hradbu mohutnými opornými piliermi. Azda súčasne postavili časť západného paláca priliehajúcu k nádvoriu a hranolovú vežu vysunutú z hradby na severe, ktorá chránila vstup do horného hradu. Nemalú pozornosť venovali aj skvalitneniu bývania. Svedčia o tom nálezy kachlíc z vykurovacích zariadení, zvyšky luxusných keramických pohárov a rôzne články kamennej architektúry z tohto obdobia.[23]
V roku 1501 Mikulášov syn Henrik Kropáč dostal od kráľa Vladislava II. povolenie, aby hrad Branč s príslušnosťami predal Vavrincovi zo Záblatia, kastelánovi Trenčianskeho hradu Zápoľskovcov, alebo inému uhorskému pánovi. V nasledujúcom roku sa Branč dostal do rúk Vavrincovho syna Juraja zo Záblatia, ktorý ho pripísal spišskému prepoštovi Jurajovi Mekčeiovi a jeho bratom.[24] O hradné panstvo mal však záujem aj Osvald II. z Bučian, vlastník susedného hradu Korlátka. Ten údajne získal na Branč nejaké majetkové práva už v roku 1486. Kráľovský diplomat Osvald Korlátsky si 17. marca 1502 v Prahe, kde sprevádzal panovníka, od poddajného Vladislava II. vymohol na Branč darovaciu listinu.[25] Donácia skomplikovala právnu situáciu vlastníctva hradného panstva. V tom istom roku totiž kráľovi predložili listiny dokladajúce nárok na hrad aj Mekčeiovci. Osvald sa k darovanému majetku dostal po rade čiastkových krokov pravdepodobne až v máji roku 1511.[26]
V druhej dekáde 16. storočia hrad Branč už patril Petrovi a Žigmundovi Korlátkovcom, synom Osvalda II. z Bučian. Peter, dvormajster kráľa Ľudovíta I. a komárňanský župan 21. augusta 1522 napísal z Branča (Ex castro Brancz) český list rade mesta Trnavy.[27] O štyri roky neskôr Peter v bitke s Osmanmi pri Moháči zahynul. Nezanechal síce mužského potomka, ale vdova Dorota Orságová uchránila majetok nebohého manžela pre ich dcéry. Sobášom s Alžbetou, jednou z Petrových dcér, prešla jeho čiastka brančského hradného panstva do rúk šľachtica maďarského pôvodu Františka Ňáriho z Bedeghu[28], ktorého v polovici augusta 1535 panovník povýšil do stavu barónov.[29]
Len čo si tento kráľovský kapitán husárov upevnil pozíciu, pristúpil k obnove Brančského panstva i hradu. Nielenže dal zmodernizovať a rozšíriť východný palác, ale pravdepodobne preto, že objekt mali vo vlastníctve spolu s Žigmundom Korlátskym, rozšíril hrad na západnej strane o nový renesančný palácový trakt. Táto stavebná etapa je datovaná nálezom jednoduchej renesančnej rímsy s iniciálou FN (t.j. František Ňári) a letopočtom 1539, ktorá podľa nálezových okolností pochádza z kozuba vo východnom paláci. V tom čase zosilnili aj opevnenie Branča pred účinkami palných zbraní vybudovaním severného predhradia. Obranu tohto stredného hradu spevnila na juhozápade nárožná hranolová bašta so zošikmenými soklami, opatrená strieľňami pre ručné palné zbrane, ktorá nadväzovala na novopostavený západný palác.[30]
František Ňári, dedičný pán Bzenca, sa na Morave zoznámil so sektou novokrstencov – habánov, ktorí mali povesť dobrých remeselníkov a poľnohospodárskych pracovníkov. V tom čase ich z rozhodnutia zemského snemu začali pre vieru vyháňať z krajiny. Prívrženec reformácie František Ňári ich prijal na svoje Brančské panstvo, kde sa v roku 1546 usadili v Sobotišti. Na panskej pôde pri obci si habáni založili svoj dvor, od šľachtica Klementa Pappa kúpili nedokončený mlyn a uviedli ho do prevádzky. Pre hradné panstvo predstavovali významný ekonomický prínos, ale protivenstvá ich zasiahli aj tu. Panovník pod hrozbou konfiškácie majetku v roku 1548 Františkovi Ňárimu prikázal, aby habánov z Brančského panstva vypovedal. Tomu nezostalo nič iné, iba splniť kráľovu vôľu.[31] V dôsledku postupujúcej osmanskej expanzie pripadla Habsburgovcom úloha hlavných organizátorov protitureckých bojov a problém novokrstencov ustúpil do úzadia. V roku 1550 sú habáni opäť doložení v Sobotišti.[32]

Erby Ľudovíta II. Ňáriho z Bedeghu a jeho manželky Anny Vizkeletiovej z Hajnej Novej Vsi (maďarsky Szeptencújfalu) nad portálom kaštieľa v Sobotišti

Žigmund Korlátsky sa viac ako na svojich záhorských panstvách zdržiaval v cudzine. Pravdepodobne v roku 1546 v Čechách zomrel.[33] Žigmundom rod Korlátkovcov vymrel po meči. V zmysle uzavretých dohôd aj jeho čiastka Brančského panstva s hradom prešla do vlastníctva baróna Františka Ňáriho.[34] Ten chorľavý 24. marca 1551 bez dediča skonal. Na základe oprávnenia voľne nakladať so svojím majetkom, ktoré obdržal 16. októbra 1546 od kráľa Ferdinanada I.[35], hrad Branč s príslušnosťami testamentom odkázal spolovice bratancovi Jánovi Ňárimu a spolovice iným príbuzným.[36]

----------
[1] DVOŘÁKOVÁ, D.: Rytier a jeho kráľ. Stibor zo Stiboríc a Žigmund Luxemburský. Sonda do života stredovekého uhorského šľachtica s osobitým zreteľom na územie Slovenska. Budmerice – Bratislava, 2010, s. 330, 357; PAULINY, L.: Dáta k dejepisu hradu bráneckého. In: Slovenské pohľady, 8, 1888, s. 65. 
[2] V roku 1420 to boli Gerhart Fronauer de Krawtha a Mikuláš z Vrbna, neskôr Poliak Jakuš z Mozurowa. Pozri BARTL, Július (ved. red.): Prvý cisár na uhorskom tróne. Slovensko v čase polstoročnej vlády ... Žigmunda Luxemburského, syna Karola IV. Edícia Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov V. Bratislava, 2001, s. 239 / pozn. 3; s. 240 / pozn. 14; DVOŘÁKOVÁ, D.: Beckovské hradné panstvo za Stiborovcov a prvých Bánfiovcov. In: Beckov 1. Dejiny obce do roku 1918. Zost. Jozef Karlík. Nové Mesto nad Váhom, 2006, s. 47; DVOŘÁKOVÁ, cit. 1, s. 534, 543, 538; PAULINY, cit. 1, s. 65; VARSIK, B.: Husitské revolučné hnutie a Slovensko. Bratislava, 1965, s. 186. 
[3] MP: Branč. In: PLAČEK, M. – BÓNA, M.: Encyklopédia slovenských hradov. Bratislava, 2007, s. 73 (MP = M. Plaček); MŠ: Hrad Branč. In: BURAN, D. a kol.: Gotika. Dejiny slovenského výtvarného umenia. Bratislava, 2003, s. 593 (MŠ = M. Šimkovic); ŠIMKOVIC, M. – Bóna, M.: Hradná architektúra počas vlády Žigmunda Luxemburského. In: BURAN, D. a kol.: Gotika. Dejiny slovenského výtvarného umenia. Bratislava, 2003, s. 201; ŠIMKOVIC, M. – HRAŠKOVÁ, E.: Nové poznatky k opevneniu hradu Branč. In: Pamiatky Trnavy a Trnavského kraja, 5, 2002, s. 36; ŠIMKOVIC, M.: Hrad Branč. Sprievodca po zrúcanine hradu. Bratislava, 2011, s. 22 – 23. 
[4] LYSÝ, M.: Husitské vpády do Uhorska v rokoch 1428 – 1431. In: Historický časopis, 55. 2007, č. 3, s. 413 – 415; PAULINY, cit. 1, s. 65; VARSIK, cit. 2, s. 36, 186. 
[5] PAULINY, cit. 1, s. 65; PETROVIČ, V.: Z dejín hradu Branč. In: Podbranč. Príloha časopisu Záhorie, 4, 1995, č. 4, s. 22; ŠIMKOVIC, cit. 3, s. 8. 
[6] LYSÝ, M.: Vpády husitov a ich posádky v Uhorsku v rokoch 1432 – 1435. In: Historický časopis, 55, 2007, č. 4, s. 649; VARSIK, cit. 2, s. 34, 89. 
[7] Ide o hrady Likava a Lednica. Pozri LYSÝ, cit. 4, s. 428; LYSÝ, cit. 6, s. 633, 639, 649. 
[8] LYSÝ, cit. 6, s. 646. 
[9] DVOŘÁKOVÁ, cit. 1, s. 435, 438, 451 – 457; VARSIK, B.: Osídlenie Myjavy a Myjavskej pahorkatiny do začiatku 17. storočia. In: Zborník Filozofickej fakulty Univerzity Komenského – Historica, 23, 1972, s. 95, 125. 
[10] HORVÁTH, P.: Vývoj kopaníc a kopaničiarskeho osídlenia v oblasti Myjavskej pahorkatiny do konca 18. storočia. In: Historické štúdie, 23, 1979, s. 96; ŠIMKOVIC, cit. 3, s. 8; VARSIK, cit. 9, s. 125. 
[11] DVOŘÁKOVÁ, cit. 1, s. 521 / pozn. 1361; ŠIMKOVIC, cit. 3, s. 8; VARSIK, B.: Slovenské listy a listiny z 15. a 16. stor. Bratislava, 1956, s. 44, 45; VARSIK, cit. 9, s. 125. 
[12] SEGEŠ, V. – ŠEĎOVÁ, B. (edit.): Pramene k vojenským dejinám Slovenska I/3 (1387 - 1526). Bratislava, 2013, s. 249 / pozn. 58, s. 251 / pozn. 83, s. 263 / pozn. 12. 
[13] GAHÉR, D.: Vzostup rodu za grófa Juraja zo Svätého Jura a Pezinka v službách kráľa Albrechta Habsburského a Alžbety Luxemburskej (1438 – 1442). In: Štúdie k Slovenským dejinám. Historia nova II – 2011 – 2, s. 30, text a pozn. 7, dostupné online na adrese
<www.fphil.uniba.sk/fileadmin/user_upload/editors/ksd/HinoII-2011-2.pdf>; MP, cit. 4, s. 73; ŠIMKOVIC cit. 3, s. 8; VARSIK, cit. 2, s. 75 – 76.
[14] SEGEŠ – ŠEĎOVÁ, cit. 12, č. 58 a 59, s. 232, 237, 256. 
[15] PAULINY, cit. 1, s. 66; SEGEŠ, V: Od rytierstva po žoldnierstvo. Bratislava, 2004, s. 203; SEGEŠ – ŠEĎOVÁ, cit. 12, s. 251 / pozn. 90; VARSIK, cit. 9, s. 125; VARSIK, B.: Otázky vzniku a vývinu slovenského zemianstva. Bratislava, 1988, s. 23; ŠIMKOVIC, cit. 3, s. 9. 
[16] URBÁNEK, R.: K historii doby Jiskrovy na Slovensku a ve východní Moravě. In: Věstník Královské české společnosti nauk. Třída pro filosofii, historii a filologii. Ročník 1939, č. II. Praha, 1940, s. 69 – 70; VARSIK, cit. 9, s. 125 – 126; VARSIK, cit. 15, s. 23. 
[17] KOČIŠ, J.: Od Čachtíc po Strečno. Osveta, Martin, 1989, s. 198; SEGEŠ – ŠEĎOVÁ, cit. 12, s. 251 / pozn. 90; ŠIMKOVIC, cit. 3, s. 9; URBÁNEK, cit. 16, s. 69 – 70, text a pozn. 356; VARSIK, cit. 9, s. 126; VARSIK, cit. 15, s. 23. 
[18] Kráľ Matej I. Huňady je podľa havrana (latinsky corvus), zobrazeného na rodovom erbe, známy aj pod prezývkou Korvín. 
[19] VARSIK, cit. 9, s. 126; NEUMANN, T.: A Korlátköviek. (Egy előkelő család története és politikai szereplése a XV – XVI. században). Doktori (PhD) értekezés. Piliscsaba, 2006, s. 43 / pozn. 270; ŠIMKOVIC, cit. 3, s. 9. 
[20] GAHÉR, D.: Grófi zo Svätého Jura a Pezinka za vlády Mateja Korvína a Vladislava II. Jagelovského. In: Štúdie k jubileu Jána Kollára. Historia nova 5. Bratislava, 2012, s. 59 – 60, dostupné online na adrese <www.fphil.uniba.sk/fileadmin/user_upload/editors/ksd/Hino5.pdf>; HORVÁTH, cit. 10, s. 96; NEUMAN, cit. 19, s. 43 / pozn. 270; ŠIMKOVIC, cit. 3, s. 10; TIBENSKÝ, M.: Červenokamenské panstvo v stredoveku. Trnava, 2011, s. 83; VARSIK, cit. 9, s. 126. 
[21] ChALOUPECKÝ, V.: Středověké listy ze Slovenska. Sbírka listů a listin, psaných jazykem národním z let 1426 – 1490 (Jiráskovo Bratrstvo v dokumentech). Slovenský archiv, sv. 1. Bratislava – Praha, 1937, č. 134, s. 114; VARSIK, cit. 11, s. 32, 43; VARSIK, cit. 9, s. 126; ŠIMKOVIC, cit. 3, s. 10. 
[22] HORVÁTH, cit. 10, s. 96; NEUMAN, cit. 19, s. 43; ŠIMKOVIC, cit. 3, s. 10; VARSIK, cit. 11, s. 35; VARSIK, cit. 9, s. 126. 
[23] MŠ, cit. 8, s. 593; ŠIMKOVIC – HRAŠKOVÁ, cit. 8, s. 35; ŠIMKOVIC, cit. 3, s. 23 – 24. 
[24] HORVÁTH, cit. 10. s. 96; NEUMAN, cit. 19, s. 43, text a pozn. 274; VARSIK, cit. 11, s. 35; VARSIK, cit. 9, s. 126. 
[25] FEDERMAYER, F.: Erby pánov Korlátskeho hradu I. In: Záhorie, 10, 2001, č. 1, s. 11; NEUMAN, cit. 19, s. 43 – 44; VARSIK, cit. 11, s. 120 / pozn. 2; VARSIK, cit. 9, s. 126 – 127; VARSIK, cit. 15, s. 185. 
[26] NEUMAN, cit. 19, s. 46; PAULINY, cit. 1, s. 66; ŠIMKOVIC, cit. 3, s. 10. 
[27] VARSIK, cit. 11, s. 119 – 120; VARSIK, cit. 15, s. 185. 
[28] FEDERMAYER, F.: Erby pánov Korlátskeho hradu II. In: Záhorie, 10, 2001, č. 2, s. 9; HORVÁTH, cit. 10, s. 96; KANISOVÁ, D.: Remeslá v Sobotišti. In: Záhorie, 21, 2012, č. 4, s. 5; KERESTEŠ, P.: Neznámy armáles pre Ňáriovcov z Bedegu z roku 1457. In: Genealogicko-heraldický hlas, 17, 2007, č. 2, s. 34; MP, cit. 8, s. 73; NEUMAN, cit. 19, s. 84 – 85; PAULINY, cit. 1, s. 66; ŠIMKOVIC, cit. 3, s. 10; VARSIK, cit. 9, s. 127; VARSIK, cit. 15, s. 186. 
[29] FEDERMAYER, cit. 28, s. 9, 10; FEDERMAYER, F. a kol.: Magnátske rody v našich dejinách 1526 – 1948. Martin, 2012, s. 19; KANISOVÁ, cit. 28, s. 5; KERESTEŠ, cit. 28, s. 36; PÁLFFY, G.: Baróni a magnáti v Uhorskom kráľovstve v 16. storočí. In: Forum historiae, 4, 2010, č. 2, s. 3, 4. Dostupné online na adrese
<http://www.forumhistoriae.sk/FH2_2010/texty_2_2010/palffy.pdf> PÁLFFY, G.: Zvláštna cesta medzi aristokraciu Uhorského kráľovstva. Rod Révai v 16. storočí. In: Rod Révai v slovenských dejinách. Ed. M. Kovačka – E. Augustinová – M. Mačuha. Studia historico-bibliographica Turociensia, zv. 3, Martin 2010, s. 68. 
[30] DRAHOŠOVÁ, V.: Archeologický výskum hradu Branč. In: Podbranč. Príloha časopisu Záhorie, 4, 1995, č. 4, s. 20; MP, cit. 8, s. 73; MŠ: Hrad Branč. In: RUSINA, I. a kol.: Renesancia. Umenie medzi neskorou gotikou a barokom. Bratislava, s. 2009, s. 731 (MŠ = Michal Šimkovic); ŘÍHA, M.: Minulosť a prítomnosť hradu Branč. In: Príroda a spoločnosť, 32, 1983, č. 16, s. 56; ŠIMKOVIC, cit. 3, s. 24 – 25. 
[31] DRAHOŠOVÁ, cit. 30, s. 20; KALESNÝ, F.: Habáni na Slovensku. Bratislava, 1981, s. 48; KALESNÝ, F.: Sobotište – metropola habánov na Slovensku. In: Habáni v Sobotišti. Zostavili M. Zajíčková a V. Drahošová. Skalica, 2002, s. 13; KANISOVÁ, D.: O sobotištských mlynoch. In: Záhorie, 22, 2013, č. 3, s. 25; ROTHKEGEL, M.: Archívne pramene k dejinám huterských bratov v Sobotišti z obdobia od roku 1591 do roku 1665. In: Habáni v Sobotišti. Zostavili M. Zajíčková a V. Drahošová. Skalica, 2002, s. 19; ŠIMKOVIC, cit. 3, s. 11; ŽEMBEROVÁ, R.: Hodnoty pamiatkového územia Habánskeho dvora v Sobotišti z pohľadu štátnej pamiatkovej starostlivosti. In: Habáni v Sobotišti. Zostavili M. Zajíčková a V. Drahošová. Skalica, 2002, s. 76. 
[32] KALESNÝ, 2002, cit. 31, s. 49. 
[33] Údaje na náhrobku Žigmunda Korlátskeho v Pardubiciach sú chybné. Pochovaný bol azda v Senici. Pozri FEDERMAYER, cit. 25, s. 12; NEUMAN, cit. 19, s. 2, 95, 103; VARSIK, cit. 11, s. 120 / pozn. 2. 
[34] VARSIK, cit. 9, s. 127; HORVÁTH, cit. 10, s. 96. 
[35] NEUMAN, cit. 19, s. 101, text a pozn. 626. 
[36] NEUMAN, cit. 19, s. 114, 102. Závet Františka Ňáriho som nemal k dispozícii. F. Federmayer (cit. 25, s. 9) uvádza, že dedičmi Branča boli Františkovi synovci Ján, Ľudovít a Vavrinec. P. Keresteš (cit. 28, s. 34) píše, že časť Františkovho majetku prešla na jeho brata Jána a príbuzných Gašpara Tordyho, Bernarda Literáta Zičiho a Dionýza Polkorába z Nebojse, zatiaľ čo D. Kanisová (cit. 28, s. 5) spomína ako dediča iba Ľudovíta I. Ňáriho. P. Horváth (cit. 10, s. 96) a B. Varsík (cit. 9, s. 127) zhodne tvrdia, že František Ňári polovicu hradu a panstva Branč poručil bratrancovi Jánovi Ňárimu a druhú polovicu rozdelil na tri čiastky a odkázal ďalším príbuzným. Podľa genealogickej tabuľky Ňáriovcov, dostupnej online na adrese <http://genealogy.euweb.cz/hung/nyary1.html> (aktualizácia 9. 3. 2006), František a Ján Ňáriovci boli bratanci z Mikulášovej rodovej línie Ňáriovcov, zatiaľ čo Ľudovít I. a Vavrinec boli synovia Mikuláša z Petrovej rodovej vetvy a Dionýz Polkoráb z Nebojse bol manžel Františkovej sestry Kataríny.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Prosím, diskutujte iba o téme príspevku a nezabudnite sa podpísať.