Touto stránkou chcem prispieť k poznávaniu a popularizácii dejín Záhoria, pričom budem klásť dôraz iba na seriózne a hodnoverné informácie s vylúčením mýtov, legiend a špekulácií. Moju snahu môžete podporiť svojimi komentármi, či poskytnutím akýchkoľvek informácií. Uvítam pripomienky k obsahu, k prekladom, odkazy na literatúru, pramene, podujatia...
Zároveň rád zverejním aj vaše príspevky (články, fotografie). K tomuto účelu slúži možnosť komentárov pod príspevkami alebo mailová schránka dejiny.zahoria1@gmail.com.
(Autorom všetkých článkov a prekladov, pokiaľ nie je uvedené inak, je PAVOL VRABLEC.)

pondelok, 16. marca 2015

UDALOSTI

HRAD BRANČ
3. časť
Jaroslav Nešpor

Branč od polovice 16. storočia
Okolo roku 1550 František Ňári pravdepodobne začal s ďalšou prestavbou a rozširovaním hradu Branč. Jeho následníci v tejto činnosti pokračovali. Prestavali južnú časť východného paláca a veľkú pozornosť venovali aj opevneniu hradu. Oproti prístupovej ceste postavili v severovýchodnom rohu nádvoria stredného hradu masívnu okrúhlu baštu s delovými strieľňami, ktoré boli vybavené prieduchmi na odvetrávanie dymu vznikajúceho pri streľbe. Na opačnej strane, v severozápadnom kúte nádvoria, sa dvíhala hranolová bránová veža s dvojicou portálov pre vozy a pre peších. Vstupy boli opatrené kolískovými mostmi, ktoré ponad priekopu sprístupňovala drevená mostovka na murovaných pilieroch. Rekonštruovaný hradbový múr medzi týmito novostavbami dostal rad strieľní umožňujúcich dôkladnú obranu prístupovej cesty vinúcej sa pozdĺž vonkajšej strany suchej priekopy. 

Branč – pôdorys publikovaný Ľ. Janotom v roku 1935 
In: JANOTA, Ľ.: Slovenské hrady 1. Bratislava, 1935.

Branč – perokresba A, Djuračku (pred r. 1935) 
In: JANOTA, Ľ.: Slovenské hrady 1. Bratislava, 1935.

V priebehu druhej polovice 16. storočia vybudovali pred priekopou, na mieste pôvodného valu, ešte druhý nezávislý okruh murovaného opevnenia. Jeho hradbu na pôdoryse pretiahnutého viacuholníka, opatrenú predprsňou a drevenou ochodzou, zosilňovali na miestach zlomov podkovovité flankovacie bašty a na vyvýšenom východnom výbežku hradného vrchu ďalšia, neskôr celkom prestavaná, polygonálna bašta. Tá bola orientovaná v smere príchodu. Prístupová cesta viedla k severovýchodnému nárožiu opevnenia, kde sa nachádzala archeologickým výskumom potvrdená vstupná brána. Vchod do hradného areálu tvorila dvojica portálov pre vozy a pre peších, ktoré boli aj tu opatrené kolískovými mostmi a vlčou jamou na vnútornej strane.[1]
V roku 1553 umrel Františkov dedič Ján Ňári. Jeho jediný syn rovnakého mena otca neprežil a tak Ján v predtuche smrti 10. mája toho istého roku svoju polovicu Brančského panstva testamentom rozdelil a odkázal Ľudovítovi I. a Vavrincovi Ňáriovcom.[2] Na majetok si však robili nárok aj dcéry a ich manželia. Dedením v ženskej línii sa tak postupne dostávala aj ňáriovská časť panstva do rúk príslušníkov iných rodov. V roku 1581 Brančské panstvo vlastnilo už dvanásť podielnikov. Tí sa zrejme necítili viazaní zmluvou, ktorú s novokrstencami uzavrel v roku 1546 František Ňári a podľa ktorej mali habáni na panstve štatút slobodných ľudí. Viacerí zo spoluvlastníkov im za objednané práce odmietali platiť. Po márnych pokusoch o dohodu sa anabaptisti na jeseň roku 1581 z Brančského panstva odsťahovali. Do Sobotišťa sa vrátili až o desať rokov neskôr, na výslovnú žiadosť spoločenstva vlastníkov.[3]
Začiatkom mája roku 1605 Branč napadlo povstalecké vojsko Štefana Bočkaja. Hajdúsi pustošiaci v okolí vyrabovali a vypálili habánsky dvor v Sobotišti, ktorého obyvatelia si zachraňovali život útekom do hôr. Onedlho Branč obsadilo cisárske vojsko a habáni sa s povolením panstva utáborili pod hradom. Do svojho pôvodného dvora odišli až potom, keď si návrat zabezpečili zmluvou s vlastníkmi panstva. Dohovor podpísaný v hrade Branč 24. apríla 1613 im mal zaručiť ochranu, pokojný život a dobré nažívanie s vrchnosťou.[4]
Po porážke odboja českých stavov v novembri 1620 v bitke na Bielej Hore v obave pred represáliami prišlo k hromadnému úteku habánov z moravských dvorov. Ich cieľom sa stalo Sobotište, kde sa časť utečencov usadila. Len čo prešla zima, tunajší habánsky dvor 17. apríla 1621 vyrabovali poľskí kozáci, tvoriaci súčasť cisárskeho vojska na Morave. Po tomto nešťastí sa sobotištskí habáni opäť utiahli pod ochranu hradu Branč. Pri severovýchodnom úpätí hradného vrchu si vybudovali prechodné sídlisko opevnené valmi a palisádou, ktoré dodnes pripomína samota Habánsky dvor.[5]
V roku 1623 sedmohradský vojvoda Gabriel Betlen obnovil svoje protihabsburské ťaženie. Jeho vojská zakrátko obsadili prevažnú časť územia Slovenska. V októbri, keď cez Senicu prechádzali húfy Betlenových spojencov Turkov a Tatárov, obyvatelia Sobotišťa a ďalších obcí sa v obavách utiahli do opevneného habánskeho dvora pod hradom Branč. Z neopatrnosti utečencov tu vznikol požiar. Tábor vyhorel, v ohni zahynulo viacero osôb. Povstalci vypálili aj habánsky dvor v Sobotišti. Lúpili tu tiež v nasledujúcom roku a rovnako sa správalo aj kráľovské vojsko.[6] Pravdepodobnou odozvou na tieto ozbrojené vpády, opakujúce sa protihabsburské povstania a pretrvávajúcu hrozbu vojen s Osmanskou ríšou bola neskororenesančná prestavba hradu Branč v prvej polovici 17. storočia s možným presahom do druhej polovice. Vtedy opevnenie hradu na prístupovej strane zosilnili vybudovaním dvoch delostreleckých bastiónov. Na mieste staršej polygonálnej bašty vo východnej časti vonkajšej hradby postavili hrotitý bastión so zošikmeným soklom a v severovýchodnom nároží vybudovali štvoruholníkový bastión s novou vstupnou bránou. Jej portály potvrdil archeologický výskum v dnes už neexistujúcom južnom a západnom múre. Prístupová cesta sa vo vnútri bastiónu otáčala v pravom uhle, čo malo tlmiť priebojnosť prípadných útokov a v stiesnenom priestore umožňovalo účinnejšiu obranu. Pôvodná brána bola zrušená. Jej objekt zmenili na strážnicu vykurovanú kachľovou pecou.[7] Úpravy neobišli ani obytné priestory hradu, ktorý slúžil Ňáriovcom ako bezpečné útočište aj po vybudovaní kaštieľa v Sobotišti. Ten dal postaviť Ľudovít II. Ňári v roku 1630.[8] Na hrade dostavbami južného krídla s prevádzkovými budovami spojili paláce vnútorného hradu a všetky miestnosti sprístupnili arkádovovou chodbou obiehajúcou okolo ústredného dvora. Na poschodí priechod krášlila kuželková balustráda. Čiastočne zastavali aj dvor stredného hradu. Za vstupnou bránou do hradného areálu, pri severnom múre vonkajšieho opevnenia, vybudovali rad domčekov, kde sa v prípade ohrozenia mohli uchýliť zemania z blízkeho okolia.[9]
Možnosť skryť sa za múry Branča alebo v opevnenom habánskom dvore pod ochranou hradu ocenilo veľa ľudí i začiatkom septembra 1663, keď na Záhorie prenikli hordy krymských Tatárov od obliehaných Nových Zámkov. V hrade sa ukryla aj rodina evanjelického kňaza Štefana Pilárika zo Senice. On sám to nestihol. Cestou, ešte len pred Kunovom, Pilárika zajali a odvliekli útočníci. Na rozdiel od iných mal väčšie šťastie. Zajatca od Tatárov kúpil šľachtic Vulkuli, veliteľ valašského oddielu z pomocných osmanských zborov a Pilárikovi sa časom podarilo dostať sa na slobodu. Po dvojmesačnej trpkej anabáze sa s pomocou grófa Ňáriho vrátil k svojim. Na Branči ho privítala manželka s deťmi, jeho farníci, priaznivci a v mene grófa Ľudovíta II. Ňáriho aj jeho nevesta, urodzená Mária Šándorová s dcérou Annou Ňáriovou.[10]

Portrét Štefana Pilárika
In PILÁRIK, Š.: Sors Pilarikiana – Los Pilárika Štěpána
Faksimile pôvodného vydania z roku 1666. 
Zostavil M. Minárik. Bratislava, 1989.

Sors Pilarikiana. Titulný list. 
In PILÁRIK, Š.: Sors Pilarikiana – Los Pilárika Štěpána
faksimile pôvodného vydania z roku 1666. 
Zostavil M. Minárik. Bratislava, 1989.

Po turko-tatárskych vpádoch bolo okolie Branča spustošené a lepšie sa nevodilo ani potom, keď do krajiny vtiahlo cisárske vojsko so svojimi spojencami. Počas jedného roka sa v Senici a v Branči zdržiavalo asi 500 saských vojakov[11], ktorých bolo treba zaopatriť. Ďalšie obete si vyžiadala nútená rekatolizácia po potlačení Vešeléniho sprisahania. Približne v tom čase boli majiteľmi polovice Brančského hradného panstva Ňáriovci, kým zvyšnú časť malo v spoločnom vlastníctve pätnásť podielnikov z desiatich rodov.[12] Ján Majténi, jeden z komposesorov, v marci 1671 vyzval evanjelického kňaza Štefana Pilárika, aby senický kostol odovzdal katolíkom a mesto opustil. Odmietnutie tejto výzvy vyústilo v júni a v júli roku 1673 v Senici k ozbrojeným zrážkam so stratami životov na strane katolíkov i protestantov. Evanjelických účastníkov nepokojov uväznili v hrade Branč a Štefan Pilárik bol donútený ujsť. Napokon sa usadil vo Vratislave v Sliezsku.[13] Medzitým 14. júla 1672 v obci Turá Lúka vypukla vzbura pri pokuse odobrať evanjelikom tamojší kostol. Kráľovského protonotára Jána Báršoňa sedliaci zabili a jeho brata, veľkovaradínskeho biskupa Juraja Báršoňa, doráňali do krvi. Rebéliu vyšetrovali v hrade Branč. Obesených bolo 12 osôb.[14]
V hrade, ktorý obsadilo cisárske vojsko, 30. mája 1674 prechodne uväznili štyroch kalvínskych kňazov: Štefana Bátorkeszyho, Petra Czeglédyho, Michala Miskolczyho a Štefana Selleya, ako aj evanjelického učiteľa a náboženského spisovateľa Juraja Lányiho. Všetých odsúdil osobitný bratislavský súd za predsedníctva generála Jána Rotthala, keď sa odmietli vzdať svojej viery. Po desiatich mesiacoch strávených v hrade pri ťažkých prácach ich podľa rozsudku odtransportovali do Talianska na galeje.[15]
Napätá situácia v Uhorsku vyústila do ďalšieho zo série protihabsburských povstaní. Tentoraz sa do čela vzbúrencov postavil kežmarský rodák Imrich Tököli, ktorý získal za spojenca úhlavného nepriateľa Habsburgovcov – Osmanskú ríšu. Keď na jar roku 1683 sultán Mehmed IV. vypovedal vojnu cisárovi Leopoldovi I. a osmanské vojsko sa vydalo na pochod proti Viedni, Tököliho kuruci postupovali spolu s Osmanmi na severnom krídle. Rovnakým smerom sa sťahovali aj cisárske vojská. 18. júla menšie kurucko-osmanské oddiely prenikli k hradu Branč. Po vyrabovaní Sobotišťa sa pravdepodobne pobrali ďalej, ale už 1. augusta dobyla hrad väčšia skupina povstalcov. Keď o dva dni odišli ku Skalici, v Branči zanechali posádku. Habánsky tábor pod hradom sa opäť zaplnil. Okrem sobotištských bratov sem prišli aj veľkolevárski habáni, ktorí po dobytí Plaveckého hradu kurucmi museli opustiť tamojšie útočisko. Zvrat vo vývoji Tököliho povstania nastal 12. septembra 1683, keď spojené cisárske, ríšske a poľské vojská uštedrili Osmanom pri Viedni zdrvujúcu porážku. O deväť dní neskôr musela povstalecká posádka Branč opustiť pred postupujúcim cisárskym vojskom. Koncom mesiaca sa síce Tököliho kuruci za pomoci sedliakov z Brezovej pod Bradlom a z jej okolia hradu opäť zmocnili a znepokojovali krajinu až po Holíč, ale 10. októbra boli donútení Branč natrvalo opustiť.[16]

Branč – výsek rytiny J. van.der Nypoorta z roku 1686 
In: BURCKHARD VON BIRCKENSTEIN, A. E.: Ertz-Herzogliche Handgriffe des Zirckels und Linials... Wienn, 1686.

Najneskôr po potlačení Tököliho povstania sa Ňáriovci definitívne odsťahovali z Branča do kaštieľa v Sobotišti a hrad postupne opúšťali aj ďalší vlastníci. V poškodenom objekte, ktorý chátral, zostal iba kastelán s časťou služobníctva.[17] Biedny stav neudržiavaného hradu bol azda dôvodom, že na začiatku 18. storočia v poslednom protihabsburskom povstaní Františka II. Rákociho Branč ako pevnosť už nemal podstatnejšiu úlohu.[18] Napriek tomu ešte 10. októbra 1715 v hrade za prítomnosti notára kráľovskej súdnej tabule prešetrovali žalobu Ňáriovcov proti rodine Tárdaiovcov o vlastníctvo polovice hradu a k nej prislúchajúcich pozemkov. Ako svedok vypovedal pod prísahou asi 83-ročný Juraj Hlasný zo Sobotišťa, ktorý pred rokmi slúžil v hrade. Tento pamätník opísal podľa jednotlivých objektov a miestností čiastku Branča, ktorú až do konca života užíval Ľudovít II. Ňári ako aj ďalší vlastníci alebo nájomcovia. Nezabudol ani na časti, ktoré boli spoločné. Jeho opis umožňuje nielen spoznať vnútornú dispozíciu hradu, ale súčasne podáva i svedectvo o jeho vtedajšom aktuálnom stave. Podlahy a stropy niektorých miestností na poschodí západného paláca boli už preborené a celé druhé poschodie zrútené, údajne na príkaz veliteľa hradu Kuklendera[19] (v nasledujúcom roku sa ako kastelán hradu spomína Hakländer, pravdepodobne totožný so zmieneným Kuklenderom[20]). Úmyselne bolo poškodené aj opevnenie Branča.[21] Mnohé architektonické detaily z hradu sa začali používať na stavby v podhradskej obci[22], čo urýchlilo jeho devastáciu. Poslednou známkou života na Branči je nález habánskeho džbánu s letopočtom 1722, ktorý bol nájdený pri archeologickom výskume v zasypanom podzemnom podlaží severnej bašty hradného jadra, slúžiacej ako väzenie.[23] Kedysi mocný hrad sa postupne menil na ruinu.

----------
[1] MP, 2007. Branč. In: PLAČEK, M. – BÓNA, M.: Encyklopédia slovenských hradov. Bratislava, 2007, s. 73 (MP = Miroslav Plaček); MŠ, 2009, Hrad Branč. In: RUSINA, I. a kol.: Renesancia. Umenie medzi neskorou gotikou a barokom. Bratislava, s. 2009, s. 731 (MŠ = Michal Šimkovic); PLAČEK, M., 1980: O vývoji stálých opevnění v jihovýchodní části moravsko-slovenského pomezí od počátku renesance do dneška. In: Malovaný kraj, 16, 1980, č. 4, s. 16 – 17; ŘÍHA, M.: Hrad Branč – stručný sprievodca po archeologickom výskume. Cyklostyl, Záhorské múzeum v Skalici, 1982, 4 str.; ŠIMKOVIC, M.: Hrad Branč. Sprievodca po zrúcanine hradu. Bratislava, 2011, s. 25 – 26; ŠIMKOVIC, M. – HRAŠKOVÁ, E.: Nové poznatky k opevneniu hradu Branč. In: Pamiatky Trnavy a Trnavského kraja, 5, 2002, s. 40, 41, 43 / pozn. 20. 
[2] NEUMANN, T.: A Korlátköviek. (Egy előkelő család története és politikai szereplése a XV – XVI. században). Doktori értekezés. Piliscsaba, 2006, s.102, text a pozn. 640. 
[3] KALESNÝ, F.: Habáni na Slovensku. Bratislava, 1981, s. 50; KALESNÝ, F.: Sobotište – metropola habánov na Slovensku. In: Habáni v Sobotišti. Zborník príspevkov zo seminára. Zostavili M. Zajíčková a V. Drahošová. Skalica, 2002, s. 15; PAULINY, L.: Dáta k dejepisu hradu bráneckého. In: Slovenské pohľady, 8, 1888, s. 67; ROTHKEGEL, M., 2002: Archívne pramene k dejinám huterských bratov v Sobotišti z obdobia od roku 1591 do roku 1665. In: Habáni v Sobotišti. Zostavili M. Zajíčková a V. Drahošová. Skalica, 2002, s. 19. 
[4] HALLON, P.: Nová zmluva medzi brančskými zemepánmi – komposesormi a sobotištskými habánmi. In: Záhorie, 9, 2000, č. 1, s. 10; KALESNÝ, 1981, cit. 3, s. 50 – 52; PAULINY, cit. 3, s. 67, 68; ŘÍHA, M.: Minulosť a prítomnosť hradu Branč. In: Príroda a spoločnosť, 32, 1983, č. 16, s. 56; ROTHKEGEL, cit. 3, s. 19; ŠIMKOVIC, – HRAŠKOVÁ, cit. 1, s. 42; ŠIMKOVIC, cit. 1, s. 11. 
[5] Geografické názvy okresu Senica A11. Bratislava, 1989, s. 62; KALESNÝ,1981, cit. 3, s. 52 – 53; PAULINY, cit. 3, s. 68; SASINEK, F. V.: Bránecký hrad. In: Slovenský letopis, 3, 1879, s. 290; ŠIMKOVIC, cit. 1, s. 11 – 12. 
[6] KALESNÝ, 1981, cit. 3, s. 69; PAULINY, cit. 3, s. 68; PETROVIČ, V.: Z dejín hradu Branč. In: Podbranč. Príloha časopisu Záhorie, 4, 1995, č. 4, s. 22; ŠIMKOVIC, cit. 1, s. 12. 
[7] ŠIMKOVIC, – HRAŠKOVÁ, cit. 1, s. 40, 42; MP, cit. 1, s. 71 – 72, 73 – 74; MŠ, cit. 1, s. 731; ŠIMKOVIC, cit. 1, s. 26, 28, 34. 
[8] HOFERKA, M.: Náčrt dejín Sobotišťa. In: Habáni v Sobotišti. Zborník príspevkov zo seminára. Zostavili M. Zajíčková a V. Drahošová. Skalica, 2002,, s. 9; KANISOVÁ, D.: Remeslá v Sobotišti. In: Záhorie, 21, 2012, č. 4, s. 5; PAULINY, cit. 3, s. 68; ŠIMKOVIC, cit. 1, s. 44; Podľa genealogickej tabuľky Ňáriovcov, dostupnej online na adrese 
<http://genealogy. euweb.cz/hung/nyary1.html> (aktualizácia 09. 03. 2006), Ľudovít II. Ňári bol vnukom Ľudovíta I. Ňáriho. 
[9] MŠ, cit. 1, s. 731; ŠIMKOVIC, cit. 1, s. 28, 34, 38. 
[10] DRŠKA, R.: Vojensko-politická situácia na severnom Záhorí v druhej polovici 17. storočia. Osmanský vpád v roku 1663. In: Záhorie, 16, 2007, č. 5, s. 2 – 4; PAULINY, cit. 3, s. 70; PILÁRIK, Š.: Sors Pilarikiana – Los Pilárika Štěpána. Paralelné faksimile textu pôvodného vydania z roku 1666. Zostavil M. Minárik. Bratislava, 1989, s. 19 – 95; ŠIMKOVIC, M. cit. 1, s. 12. 
[11] KALESNÝ, 1981, cit. 3, s. 80 – 81. 
[12] PETROVIČ, cit. 6, s. 22; ŠIMKOVIC, cit. 1, s. 12. 
[13] DRŠKA, R.: Vojensko-politická situácia na severnom Záhorí v druhej polovici 17. storočia. Rekatolizácia. In: Záhorie, 16, 2007, č. 6, s. 2, 3; PAULINY, cit. 3, s. 76; ŠIMKOVIC, cit. 1, s. 13. 
[14] DRŠKA, cit. 13, s. 3; PAULINY, cit. 3, s. 76; ŠIMKOVIC, cit. 1, s. 12 – 13. 
[15] DRŠKA, cit. 13, s. 4; KOWALSKÁ, E.: Využitie armády v procese rekatolizácie Uhorska. In: SEGEŠ, V. – ŠEĎOVÁ, B. (edit.): Miles Semper Honestus. Bratislava, 2007, s. 92, 93; PAULINY, cit. 3, s. 76; PETROVIČ, cit. 12, s. 23; ŠIMKOVIC, cit. 1, s. 13; mená väznených protestantov uvádzam v texte tak, ako sú zapísané na pomníku na hrade Branč. 
[16] DRŠKA, R.: Vojensko-politická situácia na severnom Záhorí v druhej polovici 17. storočia. Thökölyho povstanie. In: Záhorie, 17, 2008, č. 1, s. 4, 5; DRŠKA, R.: Mesto Skalica v čase Tököliho povstania. Vojensko-spoločenské aspekty rokov 1680 – 1894. In: Vojenská história, 13, 2009, č. 4, s. 19, 20, 23; KALESNÝ, 1981, cit. 3, s. 84 – 85; PAULINY, cit. 3, s. 77; PETROVIČ, cit. 6, s. 23; ŠIMKOVIC, cit. 1, s. 13. 
[17] DRAHOŠOVÁ, V.: Archeologický výskum hradu Branč. In: Podbranč. Príloha časopisu Záhorie, 4, 1995, č. 4, s. 21; PAULINY, cit. 3, s. 78; ŘÍHA, M.: Výskumné práce pri pamiatkovej úprave hradu Branč. In: Pamiatky – príroda, 1980, č. 1, s. 9; ŘÍHA, M.: Habáni a sobotištské panství. In: Malovaný kraj, 19, 1983, č. 2, s. 6 – 7. 
[18] SASINEK, F. V.: Z pamätnej knihy P. P. Františkánov v Uhor. Hradišti (Preložené z latinčiny). In: Slovenský letopis, 3, 1879, s.152; SWIETECZKÝ, B.: Kurucké války na Slovensku. Spisy Vojenského archivu, řada I/4. Praha, 1928, s. 90; ŠIMKOVIC, cit. 1, s. 13. 
[19] DRAHOŠOVÁ, cit. 17, s. 19, 20, 21; DRAHOŠOVÁ, V.: Archeologické výskumy Záhorského múzea v Skalici v lokalitách Sobotište a Branč (s prihliadnutím na habánsku keramickú produkciu). In: Habáni v Sobotišti. Zborník príspevkov zo seminára. Zostavili M. Zajíčková a V. Drahošová. Skalica, 2002, s. 39; MŠ, cit. 1, s. 731; ŘÍHA, cit. 4, s. 56; SASINEK, cit. 5, s. 287 – 288; ŠIMKOVIC, cit. 1, s. 13 – 14, 29 – 31. 
[20] PAULINY, cit. 3, s. 78; PETROVIČ, cit. 6, s. 23; ŠIMKOVIC, cit. 1, s. 14. 
[21] ŘÍHA, cit. 17, s. 9 – 11; DRAHOŠOVÁ, cit. 17, s. 21. 
[22] Branč, hrad. In: Pamiatky – príroda, 1983, č. 4, s. 11; FIALA, A.: Príspevok k dejinám hradu Branč. In: Zborník Slovenského národného múzea – História, 10, 1970, s. 133 – 136; ŠIMKOVIC, cit. 1, s. 15.
[23] DRAHOŠOVÁ, cit. 16, s. 20, 21; DRAHOŠOVÁ, cit. 19, s. 40; ŘÍHA, cit. 4, s. 56; ŘÍHA, cit., 17, s. 9 – 11; ŠIMKOVIC, cit. 1, s. 15, 37.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Prosím, diskutujte iba o téme príspevku a nezabudnite sa podpísať.