ARCHÍV

PREVRAT NA ZÁHORÍ V ROKU 1918 

2

Pri príležitosti stého výročia konca prvej svetovej vojny, prevratových udalostí a vzniku Československej republiky prinášam seriál článkov – spomienkového rozprávania jedného z priamych účastníkov obsadzovania slovenského územia českým vojskom, ktoré sa začalo v prvých novembrových dňoch 1918 práve oblasťou Záhoria. Rozprávanie uverejňoval týždenník Osveta, ktorý v prvej polovici roka 1919 vydával dr. Ivan Dérer v Malackách. Seriál (spolu 17 častí) vychádzal pod názvom Prví československí dobrovoľníci na Slovensku s autorskou poznámkou „Dľa zápisiek poručíka Mareka spracoval M. H.“ Články prepisujem v presnom znení, ako boli uverejnené v novinách, vrátane chýb a preklepov. Uvítam a rád uverejním obrazový materiál k tejto téme. Poslať ich môžete na dejiny.zahoria1@gmail.com.

Prví československí dobrovolníci na Slovensku

(Pokračovanie).

Vojaci z rozličných krajov, moravskí slováci, hanáci, mnohí i z Valašska, chytro porozumeli našej veci a húfne sa hlásili do utvorenej légie. Čoskoro bolo nás 10 dôstojníkov a 120 vojakov a oddelenie strojových pušiek, všetko hotové hneď k odchodu. Šlo všetko slávnostne a nadšene! Na nádraží cez celý čas hrala hudba 25. pluku a všade ozývaly sa veselé piesne. Hoši boli ani keby boli mali ísť na zábavu, oduševnenie a dobrá vôľa kypela z nich. Pomedzi prichystalo sa všetko k odchodu, vojsko stalo si do radu, zavznela hymna „Kde domův můj“, – zatým sme složili československej národnej Rade v Prahe prísahu vernosti a vstúpili do osobitného vlaku. Prvé city tohto oduševnenia a výjavy nášho odchodu nezabudnem nikdy! Bolo to pekné, ako v rozprávke! Na tvári hral nám úsmev radosti, duša až rozplývala sa v návale pocitov; ani sme nevedeli kde pozerať, či na nás samých, na našich statných druhov, junákov, a či na obecenstvo, shromaždiace sa k našej pocte a oslave na nádražie. Ale nebolo zbytočného času, – bol krátky a súrny; odznel povel, zahvizdnul rušeň, vlak sa pohnul, a my uprostred spevu, volania „na zdar“ a uprostred hlučných a srdečných pozdravov obecenstva odchádzali sme na Slovensko. Bol to pamätný večer 3. novembra 1918.

Prvá naša stanica, kde sme sa zastavili, bolo susedné slovenské mesto Holič, vzdialené od Hodonína asi na 4 km. Prvý rozkaz znel tak, že tu máme urobiť poriadok, – čo má byť za dve hodiny úplne vykonané. O naších ďalších úlohách a povinnostiach sme ešte nič nevedeli, a veru ani z ďaleka netušili, že na nás čaká ešte toľko, a tak vážnej práce.

Železničná stanica v Holíči

Do Holiča sme dorazili za niekoľko minút. Hneď po príchode obsadili sme nádražie s 10 mužmi a vnikli sme do mesta, ktoré je od stanice niekoľko sto krokov ďaleko. Úloha bola čoskoro vyplnená a zavedený úplný poriadok. Ďalších 20 mužov nechali sme v meste ako posádku, a čakali sme ďalšie rozhodnutie. No, dlho nám nebolo treba čakať. Zrazu došiel zo susedných Gbelov súrny telegram, aby sme hneď išli zachrániť tamojšie olejové doly. Telegrafoval nám poručík Bederka, ktorý tam chránil doly a robil poriadok. Že ako? Ozaj veru šikovne! Bol tam všetkého spolu okrem neho jeden dobrovolník a jeden četník, – to bola celučičká celá posádka: no ich statočnému a rozumnému zakročeniú podarilo sa všetko zachrániť a v poriadku udržať až dotiaľ, kým neprišla väčšia posila od nášho 25. streleckého pluku. Gbely sme hneď obsadili a tak zachránili celé olejové doly i s úplným zariadením. 

Ťažba plynu v Gbeloch

Nadobudli sme tak prvý národný majetok na Slovensku v cene viac milionov kor. Minister Záhradník a Stanek boli si neskoršie celé doly na ich úradných cestách dôkladne poobzerali a vyslovili svoju spokojnosť.

(Pokr. nasl.)

Osveta, roč. I, č. 4, Malacky, dňa 1. februára 1919, s. 1.