ARCHÍV

PREVRAT NA ZÁHORÍ V ROKU 1918 
4

Pri príležitosti stého výročia konca prvej svetovej vojny, prevratových udalostí a vzniku Československej republiky prinášam seriál článkov – spomienkového rozprávania jedného z priamych účastníkov obsadzovania slovenského územia českým vojskom, ktoré sa začalo v prvých novembrových dňoch 1918 práve oblasťou Záhoria. Rozprávanie uverejňoval týždenník Osveta, ktorý v prvej polovici roka 1919 vydával dr. Ivan Dérer v Malackách. Seriál (spolu 17 častí) vychádzal pod názvom Prví československí dobrovoľníci na Slovensku s autorskou poznámkou „Dľa zápisiek poručíka Mareka spracoval M. H.“ Články prepisujem v presnom znení, ako boli uverejnené v novinách, vrátane chýb a preklepov. Uvítam a rád uverejním obrazový materiál k tejto téme. Poslať ich môžete na dejiny.zahoria1@gmail.com.

Prví československí dobrovolníci na Slovensku 

(Pokračovanie). 

Šli sme napred, sťa nedávno ešte na talianskom fronte. Každý najmenší mostík, každý kútok železničnej trati sme najprv dobre prezkúmali a tak plazili sa ďalej. Mužstvo bolo síce od zimy skrehnuté a ustaté, no, povedomie povinnosti zocelilo jeho svaly a otúžilo dušu, a ono v najprísnejšej pohotovosti čakalo ďalší vývin vecí. Tak sme došli ku staniciam Sv.-Ján a Veľké-Leváre. Potiaľto nestalo sa nič zvláštnejšieho, ale prozreteľní a obozretní museli sme byť stále. Vlak náš zastal vždy pred stanicou v primeranej diaľke, najprv šla stráž, ktorá všetko prezkúmala, na čo sme obsadili celú stanicu. Najväčšie nesnádze robila nám tá okolnosť, že železn. úradníci boli všade maďari, vlastne maďaróni, na ktorých sme sa nijakým čínom nemôhli spoľahnúť. Bolo nám treba nechať na každej stanici stráž, ktorá vzala úradníkov pod prísny dozor, a kontrolovala menovite telefon a telegraf, aby nemôhli dávať maďarom o nás dáke zprávy. 

Bez každej samochvály, bol to smelý kúsok, čo sme vykonali. Na území nám úplne neznámom, medzi úradníkmi oproti nám nepriateľskými, šli sme vždy hlbšie a hlbšie. Vskutku i pri nás sa dokázalo, že smelým praje šťastie. S malou hrstkou vojakov, z ktorých sme na každej stanici nechali ako stráž niekoľko mužov, obsadili sme celú železničnú trať od Holiča až po Malacky. A to všetko za jednu krátku noc! Ráno o 3. hod. stáli sme už pred samými Malackami. Takto miesto nášho pôvodného určenia, aby sme zaviedli v Holiči poriadok, obsadili sme a od maďarov oslobodili jedon celý okres. Celé oddelenie nadp. Ripku stalo sa týmto činom okkupačnou skupinou, ktorá prvá prekročila hranice Slovenska, aby v jedon nerozlučiteľný celok spojila kraje a ľud, ktoré Bôh a príroda jedným stvorila, a len násilie a krivda rozdvojila a roztrhla ..... I samé malacké nádražie obsadili sme ľahko a bez boja. Maďarských žandárov sme hneď odzbrojili a na stanicu sme vytiahli našu červenobielu zástavu. Bola i to nadšená minútka! Na verejnej budove, kde ešte nikdy neviala druhá, len maďarská zástava, tam veje už naša!! Nech pobozkáva ju slovenský vetrík, a hlása na široko-ďaleko, všade, kde len zájde. že padli maďari, a žijú už tí, „biední slováci“!!... 

Železničná stanica v Malackách

Veď áno áno, ale vlastne – čo teraz?? Čo bude tu s námi? Ako máme pokračovať? Viseli sme ozaj v povetrí, bez každého spojenia s naším veliteľstvom bez každej inštrukcie, žeby sme boli vedeli, čo máme robiť. Ako sa máme chovať voči maďarom, akže by títo skutočne prišli so spomenutým pancierovým vlakom!? Sme s nimi v stave nepriateľskom, a či neutrálnom? Máme sa púšťať s nimi do bitky, alebo nie? Bolo to aj smiešne aj kritické, predsa ľahko mohlo to ísť aj o ľudské životy. 

(Pokr. nasl.) 

Osveta, roč. I, č. 6, Malacky, dňa 15. februára 1919, s. 1.