ARCHÍV

PREVRAT NA ZÁHORÍ V ROKU 1918 

8

Pri príležitosti stého výročia konca prvej svetovej vojny, prevratových udalostí a vzniku Československej republiky prinášam seriál článkov – spomienkového rozprávania jedného z priamych účastníkov obsadzovania slovenského územia českým vojskom, ktoré sa začalo v prvých novembrových dňoch 1918 práve oblasťou Záhoria. Rozprávanie uverejňoval týždenník Osveta, ktorý v prvej polovici roka 1919 vydával dr. Ivan Dérer v Malackách. Seriál (spolu 17 častí) vychádzal pod názvom Prví československí dobrovoľníci na Slovensku s autorskou poznámkou „Dľa zápisiek poručíka Mareka spracoval M. H.“ Články prepisujem v presnom znení, ako boli uverejnené v novinách, vrátane chýb a preklepov. Uvítam a rád uverejním obrazový materiál k tejto téme. Poslať ich môžete na dejiny.zahoria1@gmail.com.

Prví československí dobrovoľníci na Slovensku.

(Pokračovanie).

Veliteľ maďarský chcel dávať najprv veľkého hrdinu a plným hrdlom protestoval proti vyseniu bielo-červenej zástavy na stanici, a za každú cenu chcel si vynútiť vchod do mesta. Ale darmo sa ustával! Ripka mu odpovedal raz na vždy nie a nie!! Hneď ho upozornil, aby vyhnul daromnému prelievaniu krvi a s celou výpravou vrátil sa ta, odkiaľ príšiel, lebo do mesta ho za žiadnu cenu nepustí. A nech ani neprobuje dačo výkonať; v prvom okamihu, akoby jeho ľudia len najmenšie začali, – zarachotia naše strojové pušky nemilosrdno, a potom sotva kto utečie s celými hnátami!! Ukázal mu na nádražie, kde k všetkému hotoví stáli naší chlapci, čakajúc len na rozkaz veliteľa a súc odhodlaní nepopustiť maďarom ani na piaď zeme! Toto pomohlo. Rozhorúčená krv pána komandanta ochladla zaraz, keď sa presvedčil, že vzdor svojej presile je úplne bezmocný oproti naším odhodlaným a prichystaným ľudom, a dal rozkaz na odchod. Páni si tiež inakšie predstavovali svoje víťazstvo nad bezbranným slovenským ľudom; snáď ako na iných krajoch, keď sa maďari vrátili a našich slov. ľudí mučili strielali a zabíjali zato, že sa slobodne hlásil ku svojej slovenčine. I spustili nosy, stiahli chrbát a na zlomkrky odtiahly z Malaciek.

No, keď sa v Malackách pre obranu a zakročenie našich českých vojákov nemohli vybúriť, – urobili to na nevinných slovákoch inde; kde ím o tom nikto nemohol prekážať, a krvave sa pomstili na nič netušiacich Zohoranoch. Poručík Bederka keď bol v spomenutom majeri so svojim oddelením zviedol poriadok a dľa dohovorenia vybral sa do Zohoru.

Šiel popri železničnej trati, keď zrazu počuje za sebou dochádzať vlak. Myslel si, že je to náš vlak so sľúbenou posilou, i z ďaleka mával rukou, aby vlak zastavil a aby šli spolu do Zohoru. Prvá radosť sa mu i vyplnila, vlak zahvízdal stíšil a konečne zastal. Bederka sa práve chystal vkročit do vozňa, keď tu z razu vyrútili sa naňho ozbrojení vojáci. Pre pána Boha čo že je to? Sotva sa vedel vzpamätať, už ho i obklučili a odzbrojili. No, zvedel hneď čo je to! Vojaci teremtetovali až sa hory zeleňaly, – už to nemož´byť ináč, len že sú to maďari. A veru tak; boli to malackí hrdinovia o ktorých Bederka nič nevedel; prvého víťazstva si už predsa dobili, – Bederku sobrali a vyhlásili ho za zajatého.

A šli ďalej sbierať nové vavríny!

Zohorania ťiež čakali naších vojakov. A chceli ich privítať, ako sa patrí, pekne a slavnostne! Na stanici shromaždily sa veľké zástupy obecenstva; stáli tam mládenci na ovenčených koňoch, domáci hudobníci a pekné družičky, dievčata v malebných krojoch s kytyciami, a takto chceli uviesť do dediny naších vojakov.

(Pokr. nasl.)

Osveta, roč. I, č. 11, Malacky, dňa 22. marca 1919, s. 1.