Touto stránkou chcem prispieť k poznávaniu a popularizácii dejín Záhoria, pričom budem klásť dôraz iba na seriózne a hodnoverné informácie s vylúčením mýtov, legiend a špekulácií. Moju snahu môžete podporiť svojimi komentármi, či poskytnutím akýchkoľvek informácií. Uvítam pripomienky k obsahu, k prekladom, odkazy na literatúru, pramene, podujatia...
Zároveň rád zverejním aj vaše príspevky (články, fotografie). K tomuto účelu slúži možnosť komentárov pod príspevkami alebo mailová schránka dejiny.zahoria1@gmail.com.
(Autorom všetkých článkov a prekladov, pokiaľ nie je uvedené inak, je PAVOL VRABLEC - pozrite aj https://independent.academia.edu/PavolVrablec)

pondelok 28. mája 2018

UDALOSTI

HRAD PAJŠTÚN 
4. časť 
Jaroslav Nešpor 

Pavlova línia Pálfiovcov 
Stavebný ruch na Pajštúne neutíchol ani po smrti palatína Pavla IV. Pálfiho. Jeho nástupci dostavali opevnenie, dokončili rozostavanú zbrojnicu, podľa zanechaných inštrukcií zosnulého hrad vyzbrojili a doplnili o nové moderné delá.[1] Na jeseň roku 1663, keď turecko-tatárske hordy od dobytých Nových Zámkov plienili šíre okolie a cez Svätý Jur prenikli i na Záhorie, hrad Pajštún sa zase stal útočiskom obyvateľov okolitých obcí.[2] Inak tomu nebolo ani počas protihabsburského povstania vedeného Imrichom Tökölim.
V roku 1683 jeho kuruci ako spojenci Osmanov tiahli cez územie Slovenska proti Viedni. V Pajštúne sa vtedy pred vojskami ukryli popri iných aj mnísi z pavlínskeho kláštora v Marianke. Opäť sem priniesli do bezpečia zázračnú sošku Panny Márie. Dobre opevnený a vyzbrojený hrad chránila posádka 100 mušketierov, ale vojenské úspechy protivníka podlomili odhodlanie časti vojakov i osadenstva hradu. Kapitulácii v poslednej chvíli zabránil energický zásah prítomného tajomníka Uhorskej komory Juraja Horváta-Kiševiča, ktorého neskôr cisár Leopold za jeho duchaprítomnosť povýšil do barónskeho stavu. Na Pajštún potom prišiel menší oddiel nemeckých žoldnierov.[3]
Medzitým 12. augusta 1679 zomrel Štefanov syn Mikuláš IV. Pálfi[4], ktorý v súlade s testamentom svojho strýka, palatína Pavla IV. Pálfiho, od roku 1653 zastával dedičnú funkciu hlavného kapitána Bratislavského hradu, strážcu uhorskej koruny a župana Bratislavskej stolice. Po Mikulášovej smrti všetky tieto hodnosti prešli na jeho bratranca, Pavlovho syna Jána Antona Pálfiho, v tom čase najstaršieho mužského člena rodu Pálfiovcov a dediča Stupavského panstva.[5]


Antonov mladší brat Ján Karol Pálfi pokračoval v rodovej tradícii úspešných vojakov. Bitky s Osmanmi, protihabsburské povstania i bojiská západnej Európy poskytovali dostatok príležitostí na kariéru. Generál Ján Karol Pálfi sa obzvlášť vyznamenal v októbri 1693 v bitke s vojskami francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV. pri pevnosti Pignarolla v údolí Perugie. V boji pod ním zahynuli tri kone. On získal slávu, ale prišiel o syna. Kapitán kyrysníckeho pluku gróf František II. Pálfi utrpel v bitke smrteľné zranenia.[6] O rok, 3. novembra 1694, v Miláne zomrel i Františkov otec, vtedy už maršal Ján Karol Pálfi.[7] V tom istom mesiaci, 29. novembra 1694, v Bratislave skonal aj Karolov bezdetný brat Ján Anton Pálfi, gróf z Erdődu. Pochovať sa dal podľa vzoru svojho otca Pavla. Telo Jána Antona spočinulo 9. decembra po boku predkov v krypte pri Dóme sv. Martina v Bratislave, srdce o tri dni neskôr uložili v hrobke pod Loretánskou kaplnkou františkánskeho kláštora v Malackách.[8] V dôsledku série úmrtí v rodine sa všetky majetky Pavlovej línie Pálfiovcov sústredili v rukách grófa Mikuláša Jozefa, jediného žijúceho syna Jána Karola Pálfiho.[9] Počas jeho vlastníctva pálfiovských majetkov vypuklo v Uhorsku roku 1703 posledné v rade protihabsburských stavovských povstaní. Tentoraz stál v jeho čele sedmohradský veľmož František II. Rákoci. Vďaka viacerým Rákociho sľubom o slobode a zlepšení sociálnych pomerov účastníkov povstania i proklamovanej náboženskej slobode odboj získal značnú podporu. Skupiny vzbúrencov sa začali aktivizovať aj na Záhorí. Ich pacifikovaním bol poverený prefekt Malackého panstva Pálfiovcov Gašpar Turóci. Nielenže úlohu nesplnil, ale aj on sám sa pridal k rebélii. So svojím náprotivkom na Stupavskom panstve začal vyjednávať o vydaní Pajštúna do rúk povstalcov. Prefekt Juraj Paluška zradu cisára a svojho suveréna odmietol. Spolu s ďalšími úradníkmi tohto feudálneho majetku sa zo stupavského kaštieľa stiahol do hradu. Koncom roku 1703 areál pevnosti zaplnili utečenci z okolia. Nechýbali medzi nimi ani pavlíni z Marianky so soškou Panny Márie. Kurucký oddiel vedený generálom Alexandrom Károlyim[10], ktorý na Vianoce prenikol od Senca cez Malé Karpaty na Záhorie, v Stupave vyplienil a podpálil kaštieľ. V nasledujúcich mesiacoch vzbúrenci kontrolovali všetky prístupové cesty k hradu, ale útočiť proti jeho múrom sa neodvážili. Rok trvajúca blokáda a núdzové zásobovanie potravinami aj tak spôsobovali na Pajštúne vážne problémy.[11] Situácia sa zásadne nezmenila ani začiatkom roku 1705, keď na dobre vyzbrojený hrad Pajštún[12] prišla posádka dvadsaťsedem vojakov regulárnej cisárskej armády.[13] Väčšina vojska totiž bola na bojiskách v západnej Európe, kde prebiehal ozbrojený konflikt o španielske dedičstvo medzi Bourbonovcami a Habsburgovcami. Tam sa zdržiaval aj stupavský zemepán, poľný maršal, cisársko-kráľovský komorník, gróf Mikuláš Jozef Pálfi, ktorý 10. augusta roku 1706 v talianskom meste Carpi zomrel. Jeho úmrtím rodová vetva Pavla IV. Pálfiho vymrela po meči.[14]


Pajštún na vedute Marcheggu, 
G. M. Vischer, 1672 (výrez)

Staršia vetva Pálfiovcov (promigenitúra) 
Majetky Pavlovej rodovej línie si v roku 1707 rozdelili vnuci Pavlovho staršieho brata Štefana II. Stupavské panstvo a ďalšie záhorské majetky pripadli seniorovi rodu Mikulášovi V. Pálfimu. Jeho mladšiemu bratovi Jánovi, ktorý sa vo funkcii vrchného veliteľa cisárskych vojsk v Uhorsku zaslúžil o ukončenie Rákociho povstania, pripadli Bojnice a tak ako jeho bratovi aj časti ďalších panstiev.[15] Po utíšení pomerov dal nový vlastník poškodený stupavský kaštieľ zrenovovať.[16] Na Pajštúne sa uskutočnili iba menšie úpravy.[17] Hrad bol zrejme v dobrom stave. Keď bratia Mikuláš V. a Ján V. Pálfiovci v roku 1729 vytvorili ústredný pálfiovský archív, rodové písomnosti podľa dohody z 9. júla uložili na bezpečnom Pajštúne.[18]
Pajštúnsky hradný pán, podmaršal a kráľovský komorník Mikuláš V. Pálfi, ktorého krívanie bolo pamiatkou na obliehanie Osmanmi obsadeného Belehradu, od roku 1694 zastával dedičné funkcie župana Bratislavskej stolice, hlavného kapitána Bratislavského hradu, neskôr strážcu uhorskej koruny i kapitána kráľovskej stráže. V roku 1700 bol menovaný za skutočného tajného radcu panovníka. O jedenásť rokov neskôr získal úrad hlavného kráľovského koniarnika, v roku 1713 post krajinského sudcu a v nasledujúcom roku ho zvolili za uhorského palatína. Zásluhy mal aj na presadení Pragmatickej sankcie, nariadenia cisára Karola VI. z 19. apríla 1713 o nedeliteľnosti monarchie a o nástupníctve Habsburgovcov i v ženskej línii. Bol ďalším Pálfim, ktorý si za svoju angažovanosť vyslúžil Rad zlatého rúna. Popri tom gróf Mikuláš V. s uznaním sledoval vedeckú prácu polyhistora Mateja Bela a na vydanie jeho vlastivedných diel obstaral u panovníka ročnú subvenciu 600 zlatých.[19] Prial i novým metódam výroby. Nielenže v roku 1722 sám založil v Malackách jednu z prvých manufaktúr na výrobu súkna na Slovensku[20], ale už predtým, v roku 1719, dovolil bratislavskému mešťanovi Jánovi Mayerovi, aby na Stupavskom potoku, v doline za dnešnou obcou Borinka, zriadil hámre na spracovanie medi. Na vybudovanie výrobných objektov a na výstavbu ubytovne pre zamestnancov mu poskytol stavebný materiál zo svojho panstva.[21]


Stupavská línia Pálfiovcov 
Mikuláš V. Pálfi 20. februára 1732 vo veku 75 rokov v Bratislave zomrel. Pochovali ho vedľa manželky Kataríny Alžbety Weichsovej († 1724) do rodinnej hrobky v Malackách. Z ich siedmich synov vtedy žil už iba 49-ročný bezdetný František III. Pálfi a tak gróf Mikuláš majetky testamentom rozdelil medzi vnukov, potomkov svojho prvorodeného syna Leopolda (1681 – 1720). Stupavské panstvo spolu s hradom Pajštún zdedil gróf Leopold II. Pálfi.[22] Ten k Stupave obzvlášť prilipol. Kaštieľ dal obnoviť a nanovo zariadiť.[23] Pokiaľ ho povinnosti neviazali k pobytu vo Viedni, v Bratislave alebo vo vojenských táboroch (vo veku 18 rokov bol už plukovníkom a o 7 rokov neskôr získal hodnosť generála), zdržiaval sa najčastejšie práve v Stupave.[24] Jeho manželkou sa 21. januára 1738 stala grófka Mária Jozefína Waldsteinová. Nevesta bola dcérou Márie Barbory, ktorá prišla na svet šesť dní po smrti svojho otca Jána Antona Pálfiho a bola posledným výhonkom rodovej vetvy palatína Pavla Pálfiho.[25] O rok, 24. októbra 1739, sa manželom v stupavskom kaštieli narodil syn Leopold III.[26]
Hoci v 18. storočí hrady už stratili pôvodný vojenský význam, Pálfiovci na Pajštún nezabúdali. Po smrti cisára Karola VI. a po nástupe jeho dcéry Márie Terézie na kráľovský trón, viacerí európski panovníci neuznali Karolovu Pragmatickú sankciu. Sami sa uchádzali o tróny po Habsburgovcoch. Na čele s pruským kráľom Fridrichom II. rozpútali proti panovníčke vojnu. Kráľovský zbrojmajster Jozef Rakoncai, ktorý 3. novembra 1741 vykonal revíziu pripravenosti Pajštúna na vojnu, mohol konštatovať, že hrad je vyzbrojený viac ako dobre.[27]
Pajštún vtedy vojnové udalosti obišli. Pohroma prišla z inej strany. V roku 1759, dva dni po Hromniciach, v popoludňajších hodinách udrel do hradu blesk. Strechy a iné drevené konštrukcie zhoreli.[28] Po nevyhnutných menších opravách Pajštún slúžil najmä hospodárskym účelom panstva a ako príležitostné väzenie.[29]
Tri roky po požiari hradu, 12. júla 1762, sa gróf Leopold III. Pálfi vo svojom rodisku v Stupave oženil. Jeho ženou sa stala grófka Mária Terézia, dcéra maršala Leopolda Dauna, kniežaťa z Teana.[30] Manželom sa 24. júna 1764 v Bratislave narodil syn Leopold IV. Pálfi[31], ktorý po smrti svojho otca v októbri roku 1799 zdedil Stupavské panstvo s hradom Pajštún.[32] Hrad, hoci z väčšej časti ešte stavebne zachovaný, sa už nachádzal v štádiu funkčného zániku. Rodový archív Pálfiovcov v roku 1799 presťahovali z Pajštúna do Bratislavy[33], zbrojnicu tri roky predtým previezli do Viedne a viaceré časti inventára rozpredali.[34] Dialo sa to v období výrazne poznačenom francúzskou revolúciou a nasledujúcimi udalosťami, keď sa celá Európa ocitla opäť v spleti vojen. 
Tridsaťpäťročný gróf Leopold IV. Pálfi v roku 1799 dosiahol hodnosť generála.[35] V tom istom roku iný, vekom o päť rokov mladší generál, s pomocou armády uskutočnil vo Francúzsku štátny prevrat. Zosadil kritizované direktórium, nahradil ho trojčlenným konzulátom a ako prvý konzul sústredil všetku výkonnú moc v krajine do svojich rúk. Ten generál sa volal Napoleon Bonaparte a o päť rokov neskôr ho francúzsky senát vyhlásil za cisára. 

----------
[1] MRVA, I.: História hradu. In: MRVA, I. – BÓNA, M. – ŠIMKOVIC, M.: Hrad Pajštún. Bratislava, 2014, (ďalej História hradu), s. 71. 
[2] BÓNA, M.: Stavebný vývoj hradu. In: História hradu, s. 181; ČÍK, X. S.: Dejiny Mariatálu. Marianka, 1942, s. 67 – 68; HRNKO, A.: Stupava. Potulky históriou. Bratislava, 2004, s. 39; MRVA, cit. 1, s. 71. 
[3] ČÍK, cit. 2, s. 35, 68, 70; MRVA, I. – HRNKO, A.: Dejiny obce. In: HRNKO, A. a kol.: Mesto Stupava v minulosti a dnes. Bratislava, 2011, s. 156; MRVA, I.: Pajštúnsky hrad. In: Stupava. História – pamiatky – osobnosti – príroda, 6, 2010 – 2011, s. 27; MRVA, cit. 1, s. 74, text a pozn. 60; RUSINA, I.: Pútne miesto Marianka (Mariatál). In: Pamiatky a múzeá, 1992, č. 5 – 6, s. 55. 
[4] MEDVECKÝ, J.: K počiatkom činnosti Carrofora Tencalu. In: ARS, 1994, č. 3, s. 240 – 241, 290/pozn. 34. 
[5] FUNDÁRKOVÁ, A.: Zápas o prvenstvo? Rodinná politika a statégia Pálffyovcov v prvej polovici 17. storočia. In: Forum Historiae, 4, 2010, č. 2, s. 10. Dostupné na internete <http://www.forumhistoriae.sk/web/guest/02-2010-uhorska-slachta-v-stredoveku-a-novoveku>; JEDLICSKA, P.: Eredeti részletek gróf Pálffy-család okmánytárához (1401 – 1653) s gróf Pálffyak életrajzi vázlatai. Budapest, 1910, s. 477, 507. Dostupné na internete < http://digitalia.lib.pte.hu/?p=2235
[6] ALBRECHT, J.: Ungarns drey Palatine aus dem Geschlechte der Palffy's. In: Taschenbuch für die vaterländische Geschichte, 9, 1828, s. 66; HUPKO, D.: K otázke vzájomného vzťahu Pálfiovcov a Malaciek. In: Malacky a okolie 3. História. Zostavil P. Vrablec. Malacky, 2010, s. 95; JEDLICSKA, cit. 5, s. 507 – 508, 601. 
[7] FUNDÁRKOVÁ, cit. 5, s. 11; HUPKO, cit. 6, s. 95; JEDLICSKA, cit. 5, s. 508; MRVA – HRNKO, cit. 3, s. 153. 
[8] FUNDÁRKOVÁ, cit. 5, s. 11; HUPKO, cit. 6, s. 95; JEDLICSKA, cit. 5, 1910, s. 507; VRABLEC, P.: Pálfiovské srdcia v Malackách. In: Malacky a okolie 5. História. Zost. P. Vrablec. Malacky, 2012, s. 85 – 91. 
[9] HUPKO, cit. 6, s. 95 – 96. 
[10] O Károlyiovcoch pozri tento príspevok, 5. časť, pozn. 7. 
[11] MRVA – HRNKO, cit. 3, s. 158 – 160; MRVA, I.: Vypuknutie povstania Františka II. Rákociho a jeho priebeh na Slovensku roku 1703. In: Historický časopis, 43, 1995, č. 1, s. 41 – 42; MRVA, cit. 3, s. 27 – 28; MRVA, cit. 1, s. 75. 
[12] V západnej časti opevnenia, situovanej oproti prístupovej ceste, sa nachádzali štyri ťažké a dve ľahké delá, v polkruhových baštách bolo šesť ťažkých diel a na iných miestach hradného areálu vrátane zbrojnice okrem väčšieho počtu ručných strelných zbraní čakalo na nepriateľa ešte ďalších minimálne dvadsaťosem rôznych kanónov. Pozri MRVA, cit. 1, s. 75; MRVA: Pajštúnsky hrad, cit. 3, s. 28. 
[13] SWIETECZKÝ, B.: Kurucké války na Slovensku. In: Spisy Vojenského archivu, řada I/4. Praha, 1928, s. 83. 
[14] FUNDÁRKOVÁ, A.: „Kto myslí len na svoj osoh, tomu nepatrí meno Pálffy ...“ Narušenie harmónie a dobrého spolužitia v rode Pálffyovcov v 18. storočí. In: Forum Historiae, 6, 2012, č. 1, s. 50. Dostupné na internete <http://www.forumhistoriae.sk/web/guest/01-2012>; HUPKO, cit. 6, s. 96; MRVA – HRNKO, cit. 3, s. 154. 
[15] Genealogická tabuľka Pálfiovcov 1, dostupná na internete 
<http://genealogy.euweb.cz/hung/palffy1.htmll> (aktualizované 24. apríla 2009); HUPKO, cit. 6, s. 97, 106; MRVA, cit. 1, s. 83; ŠTIBRANÁ, I.: Pálffyovské katalógy zbierok a inventáre ako pramene k poznaniu umeleckého zariadenia rezidencie Červený Kameň v polovici 18. storočia. In: Theatrum historiae 9. Pardubice, 2011, s. 492, text a pozn. 7, 8. Dostupné na internete <http://uhv.upce.cz/upload/theatrum/TH9_2011.pdf
[16] FIDLER, P.: Beiträge zu einem künstler- und Kunsthandwerkerlexikon des Donaugebietes (Österreich, Slowakei und Ungarn). Exzerpa aus den Archiven in Preßburg und Tyrnau. In: ARS, 1997, č. 1 – 3, s. 222, 227; MRVA, cit. 1, s. 83. 
[17] BÓNA, cit. 2, s. 181; FIDLER, cit. 16, s. 227. 
[18] SCHUMACHER, K.: Dokumenty umeleckej a stavebnej činnosti 17. a 18. storočia v Bratislave z archívu rodu Pálffyovcov v ŠSÚA. In: ARS, 1991, č. 3, s. 193; SEDLÁK, F. – ŽUDEL, J. – PALKO, F.: Štátny slovenský ústredný archív v Bratislave. Sprievodca po archívnych fondoch I. Oddelenie feudalizmu. Bratislava, 1964, s. 97; ŠTIBRANÁ, I.: Navždy stratené rozprávkové bohatstvo. Pohnuté osudy umeleckých zbierok Pálfiovcov. In: Historická revue, 17, 2006, č. 2, s. 26 – 29; ŠTIBRANÁ, cit. 15, s. 492 – 493. 
[19] JEDLICSKA, cit. 5, s. 508 – 511; Slovenský biografický slovník IV. M – Q. Martin, 1990, s. 379; MRVA, cit. 1, s. 83; MRVA: Pajštúnsky hrad, cit. 3, s. 30. 
[20] Slovenský biografický slovník, cit. 19, s. 379; ZACHAROVÁ, M.: Valchy a výroba súkna na južnom Záhorí do konca 18. storočia. In: Záhorie, 22, 2013, č. 5, s. 13. 
[21] MRVA, – HRNKO, cit. 3, s. 173; MRVA, cit. 1, s. 83 – 84. 
[22] FUNDÁRKOVÁ, cit. 14, s. 49, text a pozn. 9; Genealogická tabuľka Pálfiovcov, cit 15; JEDLICSKA, cit. 5, s. 511; MRVA – HRNKO, cit. 3, s. 173; MRVA, cit. 1, s. 84; ŠTIBRANÁ, cit. 15, s. 493/pozn. 12. 
[23] FIDLER, cit. 16, s. 227; MRVA, cit. 1, s. 84. 
[24] JEDLICSKA, cit. 5, s. 606; MRVA, cit. 1, s. 84. 
[25] Genealogická tabuľka Pálfiovcov, cit 15; HUPKO, cit. 6, s. 94; JEDLICSKA, cit. 5, s. 606; MRVA, cit. 1, s. 84. 
[26] Genealogická tabuľka Pálfiovcov 3, dostupná na internete 
<http://genealogy.euweb.cz/hung/palffy3.html> (aktualizované 24. apríla 2009); JEDLICSKA, cit. 5, s. 610; MRVA, cit. 1, s. 84, 89. 
[27] MRVA: Pajštúnsky hrad, cit. 3, s. 30 – 31; MRVA, cit. 1, s. 85 – 87. 
[28] MRVA – HRNKO, cit. 3, s. 180; MRVA: Pajštúnsky hrad, cit. 3, s. 31; MRVA, cit. 1, s. 89. Inokedy sa zásah blesku, po ktorom zhoreli strechy hradu, datuje rokom 1748: BÓNA, cit. 2, s. 204; KöNYöKI, J.: Pozsonyborostyánkő vár. In: VÁLINÉ POGÁNY, J: Az örekség hagyományozása. Könyöki József műemlékfelméresei 1869 – 1890. Budapest, 2000, s. 256 alebo sa hovorí všeobecne o požiari hradu v polovici 18. storočia: HRNKO, cit. 2, s. 54; MB – MŠ: Hrad Pajštún. In: RUSINA, I. a kol.: Renesancia. Umenie medzi neskorou gotikou a barokom. Bratislava, 2009, s. 748 (MB = Martin Bóna, MŠ = Michal Šimkovic); MP: Pajštún. In: PLAČEK, M. – BÓNA, M.: Encyklopédia slovenských hradov. Bratislava, 2007, s. 230 (MP = Miroslav Plaček). 
[29] BÓNA, cit. 2, s. 204, 207; MRVA: Pajštúnsky hrad, cit. 3, s. 31; MRVA, cit.1, s. 89. 
[30] V literatúre sa uvádzajú aj iné dátumy sobáša – mesiac december alebo rok 1763. Pozri Genealogickú tabuľku Pálfiovcov 3, cit. 26; JEDLICSKA, cit. 5, s. 610; MRVA – HRNKO, cit. 3, s. 175; MRVA, cit. 1, s. 90. 
[31] Genealogická tabuľka Pálfiovcov 3, cit. 26; JEDLICSKA, cit. 5, s. 611. 
[32] JEDLICSKA, cit. 5, s. 610; MRVA, cit. 1, s. 90. 
[33] ALBRECHT, J.: Die Burgen. 28. Paillenstein, Plassenstein, Bibersburg. In: Taschenbuch für die vaterländische Geschichte, 10, 1829, s. 365; ŠTIBRANÁ, cit. 15, s. 493; SEDLÁK – ŽUDEL – PALKO, cit. 18, s. 98; ŠTIBRANÁ, cit. 18, s. 26 – 29, 
[34] BÓNA, cit. 2, s. 207; KRIŠTOFFY, J.: Z okolia Stupavy. In: Devín, 6, 1937 – 1938, s. 101. 
[35] JEDLICSKA, cit. 5, s. 612; MRVA, cit. 1, s. 90.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Prosím, diskutujte iba o téme príspevku a nezabudnite sa podpísať.