Touto stránkou chcem prispieť k poznávaniu a popularizácii dejín Záhoria, pričom budem klásť dôraz iba na seriózne a hodnoverné informácie s vylúčením mýtov, legiend a špekulácií. Moju snahu môžete podporiť svojimi komentármi, či poskytnutím akýchkoľvek informácií. Uvítam pripomienky k obsahu, k prekladom, odkazy na literatúru, pramene, podujatia...
Zároveň rád zverejním aj vaše príspevky (články, fotografie). K tomuto účelu slúži možnosť komentárov pod príspevkami alebo mailová schránka dejiny.zahoria1@gmail.com.
(Autorom všetkých článkov a prekladov, pokiaľ nie je uvedené inak, je PAVOL VRABLEC - pozrite aj https://independent.academia.edu/PavolVrablec)

pondelok 7. mája 2018

ARCHÍV

PREVRAT NA ZÁHORÍ V ROKU 1918 
12

Pri príležitosti stého výročia konca prvej svetovej vojny, prevratových udalostí a vzniku Československej republiky prinášam seriál článkov – spomienkového rozprávania jedného z priamych účastníkov obsadzovania slovenského územia českým vojskom, ktoré sa začalo v prvých novembrových dňoch 1918 práve oblasťou Záhoria. Rozprávanie uverejňoval týždenník Osveta, ktorý v prvej polovici roka 1919 vydával dr. Ivan Dérer v Malackách. Seriál (spolu 17 častí) vychádzal pod názvom Prví československí dobrovoľníci na Slovensku s autorskou poznámkou „Dľa zápisiek poručíka Mareka spracoval M. H.“ Články prepisujem v presnom znení, ako boli uverejnené v novinách, vrátane chýb a preklepov. Uvítam a rád uverejním obrazový materiál k tejto téme. Poslať ich môžete na dejiny.zahoria1@gmail.com.

Prví československí dobrovoľníci na Slovensku.
(Pokračovanie).
Cieľom naším bolo priviesť maďarského pána oficiera ohľadom našej brannej sily do neistoty, i usniesli sme sa na nasledovnom: kým budeme vyjednávať dnu v zámku s ním ohľadom demarkačnej čiary, naší vojaci v oddieloch o 5 – 6 mužov budú stále popod obloky chodiť, vyspevovať, volať „na Prešporok ideme, na Prešporok“ atď., prirodzene pomedzi sa vždy zameňovať, aby sa figel nevyzradil, a vo všetkom si tak pokračovať, ako by nás tu bola najmenej jedna mocná stotina.
Toto sa nám aj podarilo! Ovenčeným vlakom šli sme oproti do Dev-Jazera, kde prišiel od Prešporka major Brandstätter so svojím pobočníkom nadporučíkom Huszárom. Odtial sme šli spolu, na stanici vítala nás jedna stráž, pri vchode do zámku druhá, vo dvore bolo niekoľko vojakov ako ordinancov, tak sme vnišli do sieni, kde na stole mali sme všemožné mapy, ktoré sme o Prešporskej stolici len posháňať mohli.
Ale vec nešla tak ľahko. Pán major dvíhal tiež hlavu a nechcel popustiť ani mak. Vyjednávanie trvalo celých 6 hodín, od 9-tej ráno až do obeda, a hneď po obede až do pol 4. hodíny. My sme sa pravda tiež nedali, spomínajúc často, že ak nepopustí, pôjdeme až na samý Prešporok. Ako ozvena na naše výhražky doletel z popod obloka hlas vojakov, konajúcich svoju úlohu na úplnu spokojnosť. Pán major od boka vykuknul vše von oblokom, aby videl, čo je tam, no za každým videl druhý oddiel vojakov, v rúžovej a bojovnej nálade, čo mu nebolo celkom po chuti! Konečne sme sa dohodli, že každé nepriateľstvo zastavíme, na Prešporok predbežne nepôjdeme a ustálime demarkačnú čiaru za Zohorom od Moravy, cez Žerardinský dvor, Karlov dvor až ku horárni na Skale. Ďalšie vyjednávanie sme si ponechali o pár dní neskôršie. Pán major sa sobral, pri vchode zase stráž, na dvore vojaci, zo stanice sme ho vyprevadili zase naším dvorným vlakom až po Dev.-Jazero, a tam sme sa pekne rozlúčili do videnia! My sme boli rádi, že sa tak dokončilo, ale on vari ešte radšej! Prešporania totižto mali neobyčajný strach pred nami, že skutočne obsadíme mesto, my, ti nenávidení „vlastizradcovia“. Na druhý deň prišiel k nám i maďarský žurnalista, dozvedeť sa o naších plánoch a dokazovať nám, že veď Prešporok neni slovenské mesto, tak nemáme základu a práva ho obsadiť. Maďarské noviny donášaly každý deň dlhšie chýry o nás a o položení pred Prešporkom, protestujúc proti naším úmyslom! Ba do Wiedne k splnomocnencovi Tusárovi vybrala sa i deputácia prešporských maďarsko-nemeckých socialistov, aby on zakročil u našej vlády, žeby nám zakázala ďaľšie napredovanie. To ím „predbežne“ prislúbil, ale aj hneď ochladil horúcu krv, že veru Prešporok musí byť a i bude náš!
(Pokr. nasl.)

Osveta, roč. I, č. 15, Malacky, dňa 19. apríla 1919, s. 2.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Prosím, diskutujte iba o téme príspevku a nezabudnite sa podpísať.