GEOGRAFIA

LOKALIZÁCIA SLOVANSKÝCH OSÁD 

VO VČASNOM STREDOVEKU

(1. časť)

O spôsobe života Slovanov, o zvykoch, o ich vlastnostiach a pod. sa zmieňujú viaceré písomné pramene a pomáhajú nám tak dokresliť si našu predstavu o nich. Pri usádzaní sa na nových miestach a tvorbe sídiel mali svojské zvyklosti.
V polovici 6. storočia informuje Jordanes vo svojom diele O pôvode a dejinách Gótov (Getica), že jeden zo slovanských kmeňových zväzov Slovieni (Sklavíni), ktorí sa pravdepodobne usídlili aj na Záhorí, vo svojej pravlasti obýval namiesto riadnych miest močiare a lesy.[1] Rovnako píše aj autor diela Strategikon zo záveru 6. storočia, tzv. Pseudo-Mauríkios, že Slovania bývajú v lesoch a okolo vôd, močiarov a neprístupných jazier a z toho dôvodu, ak chce niekto viesť proti nim vojenskú výpravu, musí sa dobre pripraviť na prekonávanie vodných prekážok a vyhýbať sa lesom, lebo tam sa Slovania zvyknú ukrývať a odtiaľ hrozí nebezpečenstvo.[2] Tieto informácie neskôr na prelome 9. a 10. storočia spomenul aj Lev VI. Múdry.[3] Taktiež zo zmienky z Fuldských análov k roku 869, že Karol, syn Ľudovíta Nemca, sa zmocnil „všetkého, čo našiel ukryté v lesoch“[4], možno vyrozumieť, že Slovania využívali lesy ako útočisko v nebezpečenstve a preto museli bývať v ich blízkosti. V prvých rokoch 10. storočia opisuje islamský cestovateľ Ibn Rusta krajinu Slovanov ako rovinatú a zalesnenú.[5] Iný cestovateľ Ibráhím ibn Jakúb na začiatku druhej polovice 10. storočia pri opise stavby slovanských opevnení spomenul, že stavitelia si cielene vyberali „lúky bohaté na vodu a kroviská“.[6] 

Ako vidno, Slovania s obľubou osídľovali nížinné oblasti a Záhorie je toho skvelým dôkazom. Všetky slovanské archeologické lokality na severnom Záhorí sa nachádzajú v nadmorskej výške do 200 m. Iba najzápadnejšie z nich prekračujú túto hranicu o málo metrov. A keďže nemali možnosť v prípade nebezpečenstva utiecť do hôr, stavali si obydlia v ťažko prístupných močaristých a pri husto zalesnených oblastiach. Po rozprávacích prameňoch sú ďalším dôkazom toho toponomastické doklady. V prostredí Záhoria si Slovania zakladali svoje osady na pieskových dunách vyvýšených od okolitého prostredia. Vyhľadávali blízkosť vodných tokov, ktoré v obdobiach zvýšenej hladiny zaplavovali okolie, obkolesovali vyvýšené duny a vytvárali tak ich prirodzenú ochranu. Do dnešných čias sa zachovali na Záhorí mnohé chotárne názvy odvodené od slov hrúd alebo sihoť. Zaoberal sa nimi Štefan Janšák a všimol si, že tieto názvy označujú práve vyvýšené pieskové duny so slovanskými lokalitami. Nachádzal ich pozdĺž celého toku rieky Moravy od Skalice až po Devín a v povodí Myjavy od Kútov po Čáčov, ba aj v Bukovskom priesmyku pri obci Buková. Význam slova hrúd vysvetľuje ako bezpečné vyvýšené miesto.[7] Podobne aj názov sigeca, vyskytujúci sa v rôznych obmenách chotárnych pomenovaní na Záhorí, pochádza od slova sihoť. Historický slovník slovenského jazyka uvádza: sihoť, sigoť – 1. suchá zem medzi ramenami rieky (obyč. porastená krovím), 2. časť pevniny obkolesená vodou, ostrov.[8] Takýmto umiestnením osád sa Slovania bez námahy chránili prirodzeným prostredím a nemuseli stavať umelé obranné prekážky. 

[1] Územie Slovenska pred príchodom Slovanov : Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov I. Red. P. Valachovič. Bratislava: Národné literárne centrum, 1998, s. 263; Dokumenty slovenskej národnej identity a štátnosti I. Bratislava: Národné literárne centrum, 1998, s. 43; RATKOŠ, P.: Pramene k dejinám Veľkej Moravy. Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1964, s. 28. 

[2] Slovensko očami cudzincov : Pramene k dejinám Slovenska II, Ved. red. R. Marsina. Bratislava: Literárne informačné centrum, 1999, s. 100-101; RATKOŠ, cit. 1, s. 46-50. 

[3] Pramene k dejinám Slovenska II, cit. 2, s. 211; RATKOŠ, cit. 1, s. 306. 

[4] Pramene k dejinám Slovenska II, cit. 2, s. 157-158 (slovenský preklad); Magnae Moraviae fontes historici I. Ed. D. Bartoňková, L. Havlík, Z. Masařík, R. Večerka. Pragae – Brunae: Státní pedagogické nakladatelství, MCMLXVI, p. 40 (latinský text a český preklad). 

[5] Pramene k dejinám Slovenska II, cit. 2, s. 234; RATKOŠ, cit. 1, s. 327, paralelne tu uvádza aj text Gardízího, ktorý čerpal informácie od Ibn Rustu približne o sto rokov neskôr. 

[6] Pramene k dejinám Slovenska II, cit. 2, s. 242. Podľa Gardízího hrady stavali ľudia „zo všetkých končín“ a bývalo sa v nich najmä v zime, zatiaľ čo v lete bývali Slovania v lesoch. RATKOŠ, cit. 1, s. 331. 

[7] JANŠÁK, Š.: Brány do dávnoveku. Bratislava: Tatran, 1966, s. 77-78 (problematike hrúdov venuje celú kapitolu Hrúdy a ich tajomstvo, s. 70-79); JANŠÁK, Š.: Predveké Slovensko. Bratislava: Štátne nakladateľstvo, 1948, s. 47. 

[8] Historický slovník slovenského jazyka V : R-rab – Š-švrkotať. Ved. red. M. Majtán. Bratislava: Veda, 2000, s. 252. Maďari toto slovo prevzali do svojho jazyka v tvare sziget (ostrov).

pokračovanie