Z KRONIKY / MORAVSKÝ SV. JÁN

JARMOKY V MORAVSKOM SVÄTOM JÁNE

Trhy a jarmoky bývali príležitosťou tovarovej výmeny, príležitosťou dobre predať svoje produkty alebo dobre kúpiť všetko potrebné do domácnosti. Bývali tiež miestom stretnutí a výmeny informácií medzi ľuďmi jednej dediny i zo širokého okolia. Preto bol v minulosti ich význam nielen hospodársky, ale aj spoločenský.

Kronikár obce Moravský Sv. Ján zachytil v Obecnej kronike jarmočné zvyky v obci. Pri roku 1962 na stranách 97-99 opisuje dobu, miesta a spôsob predaja počas výročných trhov.

„V obci sa vydržávalo ročne 5-6 výročných trhov – jarmokov a to: 20. januára, druhý pondelok pred Veľkou nocou, 24. júna, 29. augusta, 28. októbra a 15. decembra. Toto tiež potvrdzovalo, že ide o väčšiu obec, nakoľko menším obciam nebolo dovolené vydržovať výročné trhy. Od kedy sa konali tieto výročné trhy a akým výnosom boli povolené, nie je tiež doteraz známe. Postupom času tieto trhy ztrácali na význame a tak počas druhej svetovej vojny úplne zanikli. 

Tieto trhy sa konali na dvoch miestach. Prvé miesto bolo od cesty vedúcej od sochy na námesti do Sekul až po vchod do parku. Tu boli postavené šiatre a pulty kde sa predával: textil, obuv, hrnce, kuchyňské náradie, drobné domáce potreby, cukrovinky, upomienkové predmety atď. Druhé miesto bolo na ľavej strane cesty vedúcej na železničný most oproti cintorínu, ktorému miestu sa hovorilo „na Trhovisku“ a tu sa predával a kupoval dobytok /hovädzi i bravčový/. 

Tieto trhy – ináč prostý ľud ím hovoril „jarmoky“ – trvali vždy jeden deň. Ale tento deň to bol už sviatkom pre obec, lebo niektorí išli predávať a iní zase kupovať. Týchto trhov zúčastňovali sa mimo tunajších občanov, tiež ľudia z okolitých obcí. To už potom kto prišiel na jarmok kúpiť, alebo predať, po zjednanej kúpe, pristavil sa v miestnom hostinci na vínko alebo borovičku /vtedy sa pivo veľmi málo používalo/, poťažne si kúpil priamo na jarmoku cigánsku pečienku a potom túto zalial v hostinci. Takto ubehol celý deň – ako sviatok. Ako sa prevádzal napríklad predaj hovädzieho dobytka. Občan, ktorý chcel predať kravu, musel si vyžiadať ne obecnom dome „dobytčí pas“, ktorý občana oprávňoval odpredať kravu na jarmoku. Občan kravu priviedol na jarmok „pred trhovisko“, kde kravu prezrel zverolekár, či krava nemá nejakú nákazlivú chorobu, čo zverolekár potvrdil do „dobytčieho pasu“. Po tom sa občan postavil i s kravou do „trhoviska“ a čakal na príchod kupcov. Prichádzajúci kupec prezrel krávu od hlavy až po päty, povypytoval sa na vek, dojivosť, pracovnú schopnosť atď. Keď takto kupec sa povyzviedal od predávajúceho občana všetky „náležitosti“ o krave, potom kupujúci pristúpil k predávajúcemu a začali zjednávať predajnú cenu. Keď sa dojednali na predajnej cene, kupujúci chytil do svojej ľavej ruky pravicu predávajúceho a kupec svojou pravou rukou plasknutím do dlane predávajúceho, potvrdil takto dojednanú cenu. Zvykom bolo tiež, že pri zjednávaní predajnej ceny súčasne sa zjednal i „oldomáš“. Tento „oldomáš“ obyčajne išli obidvaja vypiť do hostinca – išlo vždy o ½ litra vína, prípadne „žajdlík“ borovičky. Krava sa uviazala na ohradu „trhoviska“, alebo na plot pri hostinci a predávajúci s kupcom vošli do hostinca vypiť „oldomáš“. Po takto vypitom „oldomáši“ sa predávajúci s peniazmi a kupujúci s kravou rozišli do svojích domovov.“ 

Obecná kronika, obec Moravský Svätý Ján, okres Malacky, s. 97 – 99.