Touto stránkou chcem prispieť k poznávaniu a popularizácii dejín Záhoria, pričom budem klásť dôraz iba na seriózne a hodnoverné informácie s vylúčením mýtov, legiend a špekulácií. Moju snahu môžete podporiť svojimi komentármi, či poskytnutím akýchkoľvek informácií. Uvítam pripomienky k obsahu, k prekladom, odkazy na literatúru, pramene, podujatia...
Zároveň rád zverejním aj vaše príspevky (články, fotografie). K tomuto účelu slúži možnosť komentárov pod príspevkami alebo mailová schránka dejiny.zahoria1@gmail.com.
(Autorom všetkých článkov a prekladov, pokiaľ nie je uvedené inak, je PAVOL VRABLEC.)

sobota, 12. januára 2013

MALACKY

PÁLFIOVSKÉ SRDCIA V MALACKÁCH


Jednou zo vzácností mesta Malacky je dodnes zachované srdce Jána III. Antona Pálfiho († 1694), v poradí druhého pálfiovského majiteľa malackého panstva. V minulých dobách však toto srdce nebolo osamotené. Malackí františkáni totiž opatrovali aj srdce Jánovho otca Pavla IV. Pálfiho († 1653). Systematická história osudov oboch sŕdc dosiaľ spracovaná nebola.
Pavol Pálfi (1592-1653)

Pavol IV. Pálfi (1592-1653) odkúpil v roku 1634 Plavecký hrad aj s panstvom. Čoskoro preniesol sídlo panstva z hradu do Malaciek. Tu dal postaviť kostol s kláštorom pre františkánov i nový kaštieľ. Ním sa začala tristoročná pálfiovská éra v dejinách Malaciek. Pavol Pálfi predsedal Uhorskej komore, bol kráľovským pohárnikom a kráľovským radcom. Neskôr sa stal krajinským sudcom a členom Tajnej rady, v roku 1649 uhorským palatínom. Patril teda medzi najvyššie postavené osoby Uhorského kráľovstva. 
V literatúre sa dodnes stretávame s informáciou, že Pavol mal vrúcny vzťah k Malackám a preto vo svojom testamente nariadil, aby jeho srdce bolo pochované práve sem. Skutočnosť nie je však taká jednoznačná. Testament si krátko po Pavlovej smrti dala jeho manželka Františka potvrdiť u panovníka. Čo v skutočnosti hovorí Pavlov testament o spôsobe pochovania? „Moje telo, keď bude oddelené od duše, chcem, aby bolo pochované v habite kapucínov sv. Františka v bratislavskom chráme sv. Martina v hrobke mojich rodičov... Avšak moje srdce nech je pochované u viedenských kapucínov, u ktorých mám povolenie od generála rehole, že u nich môžem byť pochovaný v habite sv. Františka.[1] Pavlovo pôvodné želanie teda bolo odlišné od toho, čo sa dodnes traduje. Napriek tomu táto tradícia nemá novodobý pôvod. 
Už 26 rokov po Pavlovej smrti sa v dokumente Opis Mariánskej provincie v roku 1679 za provincialátu pátra Didakusa Babčanského píše nasledovné: „Napokon aby tento zbožný zakladateľ ukázal, že zo srdca miloval sv. Františka a svojich zverencov, pred smrťou nariadil, aby jeho telo bolo pochované vo františkánskom habite v katedrálnom kostole v Bratislave, srdce však aby bolo prenesené do tohto nášho malackého kláštora a bolo pochované v Loretánskej kaplnke /:čo sa aj stalo:/.[2] Informácia o pochovaní Pavlovho tela sa v podstate zhoduje s testamentom. Zaujímavé sú však dve odlišnosti. Zatiaľ čo testament hovorí o prianí byť odetý do kapucínskeho rúcha, na čo si Pavol ešte za svojho života vyžiadal osobitné povolenie priamo od generálneho predstaveného kapucínov vo Viedni, tento dokument z roku 1679 už hovorí o františkánskom habite. Aj informácia o srdci je odlišná. Dozvedáme sa, že v roku 1679 sa srdce už nachádzalo v Malackách. Nebolo ešte uložené v krypte pod kostolom, ale v Loretánskej kaplnke v ľavej zadnej časti kostola. O motívoch, prečo nebol dodržaný pôvodný text testamentu, môžeme iba špekulovať. 
V ďalších opisoch Mariánskej provincie z neskorších rokov sa informácia o Pavlovom srdci (uloženom už v malackých kryptách) opakuje. Pričom znenie textu je často veľmi podobné tomu z roku 1679. Zosumarizovať teda môžeme, že Pavol Pálfi vo svojom testamente neporučil svoje srdce do Malaciek, napriek tomu tu bolo uložené možno už hneď po smrti alebo najneskôr 26 rokov po smrti. 
Ján III. Anton (1642-1694) išiel, čo sa týka pochovania svojho tela, v šľapajach svojho otca Pavla. V malackej matrike zomrelých v roku 1694 čítame záznam: „26. novembra zomrel najosvietenejší pán, pán gróf Ján Pálfi v Bratislave, tu bol pochovaný dňa 6. decembra. Avšak jeho srdce bolo pochované v Malackách v krypte kláštora 9. decembra bez zhromaždenia ľudu.[3] To znamená, že Jánovo srdce bolo prevezené do Malaciek už pár dní po smrti a nachádza sa tu dodnes. 

Zápis o smrti a pochovaní Jána Antona Pálfiho
v malackej matrike zomrelých v roku 1694

Pôvodne bolo obom srdciam vyčlenené miesto v časti krypty pod Loretánskou kaplnkou františkánskeho kostola v Malackách, kde boli pochovávaní zakladatelia františkánskeho kláštora. 
Niekoľko záznamov o srdciach sa nachádza v kronike malackého františkánskeho kláštora, známej ako Historia domus. Pri roku 1730 je okrem iného uvedené, že srdcia sú uložené v krypte pod Loretánskou kaplnkou vo dvoch skrinkách, ktoré boli zaobstarané v roku 1713. Schránky boli vyrobené zo striebra a mali tvar srdca. Pokračuje popis pochovania Pavlovho tela i srdca zakončený veľmi zaujímavou poznámkou: „...v striebornej schránke v tvare srdca, z ktorého častejšie už predtým tiekla krv, významne však v roku 1716 za našej prítomnosti.[4] O aký jav išlo a či nešlo napríklad o výron balzamovacej látky, je otázka na odborníkov v iných odboroch, ako je história. V každom prípade kronikár opísal jav, ktorý na vlastné oči videl. Do súčasnosti sa v Malackách traduje legenda, že Pálfiho srdce viackrát v minulosti krvácalo. Malo sa tak diať vždy, keď sa blížila nejaká pohroma alebo vojna alebo, ako píše autorka Kroniky mesta Malacky Jozefína Brantálová, srdce krvácalo vtedy, keď si niektorý v členov pálfiovského rodu neplnil hmotné záväzky voči františkánom.[5]
Z rovnakého obdobia pochádza ešte iný veľmi zaujímavý záznam. Archívny dokument Chronologický opis malackého konventu podľa rímskeho predpisu, ktorý pochádza približne zo záveru 20. rokov 18. storočia, spomína, že srdce Pavla Pálfiho je neporušené (incoruptum), avšak srdce jeho syna Jána Antona je už porušené (coruptum).[6] Je ťažké odhadnúť, čo si pod tým máme predstavovať. Zrejme konzistencia Pavlovho srdca aj takmer osem desiatok rokov po smrti bola iná ako konzistencia a vzhľad Jánovho srdca len necelé štyri desiatky rokov po smrti. Staršie srdce sa javilo zachovalejšie ako to mladšie. Túto rozdielnosť by mohla naznačovať aj správa o krvácaní Pavlovho srdca v roku 1716 a predtým. 
Na nasledujúce storočie sa nám historické pramene o pálfiovských srdciach v Malackách odmlčali. Až v roku 1830 sa vo františkánskej kronike Historia domus objavuje informácia, že „srdce najvznešenejšieho zakladateľa pána grófa Pavla Pálfiho, ktoré bolo uchovávané v striebornej schránke v tvare srdca v rodinnej krypte, sa tu už tohto roku nenachádzalo. Zo správy starších otcov, dlhší čas tu žijúcich, je známe, že pri príležitosti čistenia krypty slávnej rodiny zakladateľov srdce so svojou schránkou bolo preložené do malackého panského kaštieľa; ale ono srdce, teraz sa vraví, už bolo veľmi vysušené a scvrknuté.[7] Toto je posledná správa o Pavlovom srdci. Zo zápisu jasne vyplýva, že bolo prevezené do kaštieľa už dávno pred rokom 1830 a o jeho skôr spomínanej neporušenosti už teraz nebolo ani chýru. Tu nám stopy po Pavlovom srdci miznú. Záhadou však zostáva, že ak srdcia Pavla a jeho syna Jána Antona boli uložené v krypte spolu, prečo sa píše len o prevoze Pavlovho srdca do kaštieľa. Každopádne Jánovo srdce sa zachovalo dodnes. 
V roku 1945 robili malackí františkáni v obavách pred blížiacim sa frontom viaceré bezpečnostné opatrenia. Pri tej príležitosti preniesli aj srdce Jána Antona z podzemnej časti krýpt do vedľajšej kostolnej kaplnky sv. Anny (Pálfiovskej kaplnky), kde ho vložili do jednej z prázdnych kobiek určených na pochovávanie a priklopili mramorovou doskou. Na dosku prepísali nápis zo striebornej schránky so srdcom. Preklad latinského textu znie: „Sem pod ochranu Preblahoslavenej Panny Loretánskej, Matky nášho Pána Ježiša Krista a aby srdcia rodiča, syna a dcéry aj po smrti zostávali spojené, nariadil pochovať svoje srdce najosvietenejší pán gróf Ján Anton Pálfi z Erdődu, večný slobodný barón z Plaveckého hradu i dedičný pán na hradoch Stupava, Devín a Marchegg, komorník svätého cisársko-kráľovského Majestátu, radca, hlavný župan slávnej Bratislavskej župy, hlavný a dedičný kapitán hradu tejže (župy = Bratislavského hradu) zomrel v Bratislave dňa 26. novembra vo svojom veku 52 (rokov) roku 1694.“ Nápisy na striebornej schránke a na mramorovej tabuli sa líšia iba v jednom slove pri vymenovávaní Jánových titulov. 

Pálfiovská kaplnka vo františkánskom kostole v Malackách
Srdce bolo uložené vpravo dole
Foto: archív MCK Malacky

Nápis na mramorovej doske je totožný s nápisom na schránke so srdcom
Foto: archív MCK Malacky

Nasledovali desaťročia, kedy Jánovo srdce odpočívalo v pokoji v Pálfiovskej kaplnke. Do kaplnky sa chodilo len sporadicky, latinskému nápisu na tabuli nikto nerozumel a tak sa na srdce zabudlo. To bolo dôvodom, že v roku 1990, keď bola kobka znovu otvorená a srdce „objavené“, hovorilo sa o veľkej senzácii. Znovu bola kobka otvorená na začiatku roku 1991. Neskôr osud srdca vzali do rúk odborníci. V roku 1993 bolo zverené na konzervovanie bratislavským patológom. Srdce bolo prerastené plesňami, ktoré už nebolo možné odstrániť. Preto ho len ošetrili konzervačnom látkou, aby sa zabránilo ďalšiemu rastu plesní. Boli odobraté vzorky a porovnané so vzorkami kostí Pálfiovcov z Pálfiovskej kaplnky. Bola nájdená príbuzenská zhoda. 

Srdce Jána Antona Pálfiho
Foto z roku 1993
Foto: archív MCK Malacky

Rekonštrukciou prešla aj strieborná schránka na srdce. Následne bolo srdce zabalené do plátna a hermeticky uzatvorené do malej sklenenej kocky. Takto bolo vložené do pôvodnej striebornej srdcovitej schránky a tá vložená do ďalšej sklenenej kocky.[8] 



Schránka so srdcom Jána Antona Pálfiho
Foto: archív MCK Malacky

V súčasnosti je srdce Jána Antona Pálfiho bezpečne uložené a verejnosti sa prezentuje iba výnimočne. Dúfame, že po zložitých osudoch v priebehu stáročí nájde svoj pokojný odpočinok. 
----------
[1] Magyar Országos Levéltár Budapest, A 57 – Magyar Kancelláriai Levéltár, Libri regii, 11. zväzok, s. 39. 
[2] Ministerstvo vnútra SR, Štátny archív v Bratislave (ďalej ŠABA), Fond Mariánska provincia františkánov, Descriptio Provinciæ Marianæ Anno 1679 sub Provincialatu Patris Didaci Babcsánszky, škat. 32, č. 291. 
[3] ŠABA, Zbierka cirkevných matrík, Matrika zomrelých Malacky, rok 1694. 
[4] ŠABA, Fond Písomnosti kláštorov v západoslovenskom regióne, 17. – 19. stor., Františkáni v Malackách, Historia domus, s. 14, škat. 1. 
[5] BRANTÁLOVÁ, Jozefína: Kronika mesta Malacky. Archív Múzea Michala Tillnera Malacky, rukopis, s. 13. 
[6] ŠABA, Fond Mariánska provincia františkánov, K dejinám kláštora v Malackách, Descriptio Chronologica Conventus Malaczkensis secundum præscriptum Romam, s. 1, škat. 190, č. 942. 
[7] ŠABA, Fond Písomnosti kláštorov v západoslovenskom regióne, 17. – 19. stor., Františkáni v Malackách, Historia domus, s. 152, škat. 1. 
[8] Ďalšia literatúra o pálfiovských srdciach: J. M. T.: Niekoľko kapitol z dejín Malaciek. In: Sborník Spolku záhorských akademikov so sídlom v Malackách, 1932 – 1942, II. Trnava, 1942, s. 62-63; HALLON, Pavol: Mesto Malacky. Kronika mesta, ročník 1993, 1994. S. 105; HALLON, Pavol: 300 rokov Pálfyho srdca. In: Malacký hlas, 1994, č. 6, s. 4-5; ŠÍP, V. – TREBIŠOVSKÝ, J. V.: Malacky. Kapitoly z dejín mesta, II. časť. Malacky, 1996, s. 43, 83-84.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Prosím, diskutujte iba o téme príspevku a nezabudnite sa podpísať.