UDALOSTI

HRAD BRANČ

4. časť

Jaroslav Nešpor

Názov hradu

V majetkovom súpise Zoborského opátstva, vyhotovenom z poverenia kráľa Kolomana v roku 1113, sa v priestore dnešného mesta Vrbové spomína brána[1], latinsky porta (in villa Pocoz cum aqua Sipco in porta est).[2] Existencia krajinskej brány v tomto priestore naznačuje, že Brezovským priesmykom v Malých Karpatoch prechádzala komunikácia, ktorá opúšťala záhorské konfínium a viedla do vnútrozemia.[3]

V priesmyku, pri osade Fajnorovci, asi v polovici cesty medzi Brezovou pod Bradlom a Vrbovým, sa nad vozovkou nachádza hradisko na kopci Hrádok[4] (382 m n. m). Odtiaľ mohli stráže sledovať dianie na ceste priamo v najcitlivejšom mieste a dohovorenými signálmi informovať o situácii vojenské posádky a obyvateľstvo v širokom priestore Považia. Archeologickým výskumom tohto pôvodne pravekého hradiska boli posledné dve fázy jeho opevňovania rámcovo datované do začiatku 9. a vari do 10. – 11. storočia, pričom známky života na hradisku sú doložené nálezmi i v ďalšom období.[5] V tom čase mohla cesta spájať centrá Moravského a Nitrianskeho kniežatstva a neskôr byť jednou zo spojníc medzi Českým štátom a Uhorským kráľovstvom.[6]

Existenciu ďalších obranných zariadení zabezpečujúcich cestu pred vstupom do priesmyku musíme predpokladať aj v záhorskom konfíniu. Nepochybne k nim patrilo hradisko Starý hrad pri Podbranči. Tu zatiaľ systematický archeologický výskum chýba, ale nálezy z čiastkových výskumov[7], datované približne do toho istého obdobia ako na Hrádku pri Prašníku, nevylučujú, že obidva opevnené útvary boli súčasťou obranných zariadení tej istej krajinskej brány. Pri Podbranči na ňu dodnes poukazuje toponymum Kamenné vráta[8],[9] východne od Starého hradu a možno aj názov honu Čertorije, ktorý súvisí s praslovanským *čьrtǫ, čersti, prípadne staroslovanským čьrta, črьtati, s pôvodným významom rezať, ťať, vytínať.[10] To môže (ale nemusí)[11] poukazovať na záseky vytvárajúce zábrany na ceste a v jej okolí.[12] Takýto chránený areál, ktorým v predpolí prechádzala cesta k vlastnej bráne[13], sa podľa profesora Krajčoviča volal brančie (hist. brančé, brančí), z čoho jazykovedec odvodzuje aj miestne meno Branč.[14] Do súvislosti s existenciou krajinskej brány toto pomenovanie dáva aj väčšina iných bádateľov.[15]

Pomenovanie Branč má starý slovanský pôvod a zaiste vzniklo pred polovicou 13. storočia. Vtedy už konfínium neplnilo svoju nárazníkovú úlohu a kamenný hrad tu ešte nestál. Názov podľa všetkého mohol byť pôvodným pomenovaním hradiska, nazývaného dnes Starý hrad, ktoré bolo zrejme ústredným opevnením predpolia brány, povereným organizáciou obrany v tomto priestore. Po tatárskom vpáde sa situácia začala meniť. Tak ako inde, aj tu sa nosným prvkom obrany stal novopostavený kamenný hrad, ktorý prevzal nielen vojenskú funkciu starého hradiska, ale aj jeho meno.[16]

Hrad v súčasnosti

V roku 1882 Branč navštívil profesor kreslenia a doživotný kustód múzea v Bratislave Jozef Könyöki. Deštrukcia hradu vtedy už postúpila do takej miery, že tento horlivý korešpondent Uhorskej dočasnej komisie pre pamiatky mohol opísať iba veľké nádvorie dolného hradu vymedzené hradbou s tromi okrúhlymi baštami (három rondellák). Okrem toho v dolnej časti nevidel žiadne iné múry. Stredný a horný hrad bol z veľkej časti pohltený sutinou bez čitateľného členenia a architektonických detailov.[17] O polstoročie neskôr Ľ. Janota už iba konštatoval: „Na rumoch hradu nič neobyčajného nevidieť. Ostali ruiny, ktoré len slabo odolávajú nemilosrdným živlom a času. Hrad dokonáva smutne, bolestne. Zrútil sa, aby už nepovstal“.[18] Jedinou stavebnou aktivitou v areáli hradu v prvej polovici 20. storočia bolo vybudovanie pamätníka protestantom väzneným v hrade v 17. storočí, ktorý postavili v roku 1939 v rozšírenej západnej časti dolného hradu, v tesnej blízkosti predpokladanej studne.[19]

Branč na kresbe J. Könyökiho z roku 1882 

In: Váliné Pogány, J.: Az örekség hagyományozása. Könyöki József 

műemlékfelméresei 1869 – 1890. Budapest, 2000.

Nová kapitola v dejinách hradu Branč sa začala písať až koncom 60. rokoch 20. storočia, keď z hradby vypadol ďalší kus muriva. Na základe podnetu obyvateľa Podbranča D. Praženku na Slovenskom ústave pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody v Bratislave sa v apríli roku 1968 na Branči zišla komisia, ktorá konštatovala dezolátny stav ruiny ohrozujúcej obytné domy kameňmi uvoľňujúcimi sa z murív hradu.[20] Následne Historicko-archeologické oddelenie Slovenského národného múzea uskutočnilo na Branči prvý čiastkový architektonický prieskum pod vedením A. Fialu[21] a v nasledujúcom roku sa začalo za účasti dobrovoľníkov s neodborným odkrývaním a rekonštrukciou vonkajšieho opevnenia hradu, ktorého technický stav bezprostredne ohrozoval podhradskú obec.[22] Od roku 1972 konzerváciu a obnovu zrúcaniny realizoval na základe vlastných projektov Pamiatkostav, n. p. Žilina.[23] Po dokončení prác na vonkajšom opevnení v roku 1978 sa zástupcovia Krajského strediska Štátnej pamiatkovej správy a ochrany prírody v Bratislave, vtedy generálneho investora pamiatkovej záchrany hradu Branč, dohodli s Riaditeľstvom Záhorského múzea v Skalici o vykonaní predstihového archeologického výskumu v hornom hrade. Výskum pod vedením archeológa múzea Miloša Říhu sa začal v júli toho istého roku a v priebehu piatich výskumných sezón odkryl pod niekoľkometrovými závalmi sutiny podstatnú časť horného a stredného hradu.[24] Po ukončení archeologického výskumu sa postupne aj v tomto priestore realizovala pamiatková obnova, žiaľ, bez predchádzajúceho architektonicko-historického výskumu. Azda práve preto na hornom hrade prízemnú miestnosť východného paláca s náznakmi dvoch polí gotickej klenby zaklenutej na stredný stĺp stavbári zastropili nevzhľadnou betónovou platňou. Obnova sa diala v duchu vtedajších zvyklostí: používala sa aktivovaná cementová malta, hĺbkové škárovanie, pseudoinjektáže – všetko materiály a postupy, ktoré podnecujú procesy spôsobujúce ďalšiu degradáciu sanovaných murív. Kvalite rekonštrukcie neprospelo ani zarovnávanie múrov do pravidelných geometrických tvarov potláčajúcich ruinálny charakter historickej pamiatky.[25]

Branč, pôdorys M. Říhu z roku 1982 

In: Říha, M.: Hrad Branč – stručný sprievodca po archeologickom výskume. 

Cyklostyl. Skalica: Záhorské múzeum, 1982.

V druhej polovici 80. rokov 20. storočia, keď sa práce na renovácii hradu Branč presunuli do severnej a západnej časti stredného hradu, došlo k zásadnej zmene koncepcie obnovy. Murivá sa začali dopĺňať iba v miestach statických porúch, vylúčilo sa škárovanie aktivovanou maltou a rešpektovalo sa nepravidelné tvarovanie korún hradných múrov.[26]

Po zmene politického systému v roku 1989, keď hrad prešiel do vlastníctva obce Podbranč, výskum a pamiatkové úpravy sa podľa finančných možností vlastníka zamerali na jednotlivé časti hradu. Preskúmaním severovýchodného bastiónu vonkajšieho opevnenia bol na prelome storočí objasnený stavebný vývoj vstupu do hradného areálu[27] a v najnutnejšej miere podmurovania ako aj pomocou dočasných podporných drevených konštrukcií sa podarilo stabilizovať najviac ohrozenú bočnú stenu bránovej veže stredného hradu.[28] V roku 2009 bola dokončená obnova časti južnej hradby horného hradu, ktorá sa zrútila v roku 1978 a do roku 2012 bol upravený aj plášť kruhovej delovej bašty v severovýchodnom nároží stredného hradu.[29] Potom po archeologickom odkrytí piliera mostu a častí múru spevňujúceho vonkajší svah obrannej priekopy pokračovali práce na domurovaní mostných pilierov s cieľom obnoviť historický prístup do stredného hradu.

Hrad Branč, pôdorys 

1 – pôvodná obytná veža, neskôr prestavaná na východný palác; 

2 – nádvorie horného hradu; 

3 – južné krídlo s prevádzkovými budovami horného hradu; 

4 – západný palác; 

5 – juhozápadná bašta stredného hradu; 

6 – severovýchodná bašta stredného hradu; 

7 – severné nádvorie stredného hradu; 

8 – bránová veža stredného hradu; 

9 – obytné a hospodárske budovy; 

10 – výpadová bránka; 

11 – obranná priekopa; 

12 – premostenie priekopy; 

13 – flankovacie bašty vo vonkajšej hradbe; 

14 – východný bastión; 

15 – severovýchodný bastión so zaniknutou vstupnou bránou hradu; 

16 – dolný hrad; 

17 – obytné budovy pre zemanov; 

18 – predpokladaná poloha hradnej studne, pri nej pamätník väznených evanjelikov

Sanačné práce na hrade Branč najmenej od roku 2000 boli realizované na základe odborne spracovaných projektov, v súlade s modernými požiadavkami na zachovanie pamiatkových hodnôt historického objektu a za dozoru pamiatkarov, ale odlíšenie domuroviek od pôvodných murív je v niektorých prípadoch tak výrazné, že výsledný dojem je minimálne rozpačitý. Napriek všetkým výhradám k pamiatkovej obnove Branča reštaurovanie hradu nielenže vrátilo krajine významnú historickú dominantu, pútavý cieľ turistických vychádzok s krásnymi výhľadmi, ale podstatne doplnila aj naše vedomosti o jeho dejinách a stavebnom vývoji. A to istotne nie je málo.

----------

[1] Všeslovanské slovo brána pochádza z praslovanského základu *bor vo význame „bojovať, brániť“ a značí chránený vstup, priechod do nejakého objektu alebo územia. HORŇANSKÝ, I.: Slová brod, brázda, brána, vráta a mohyla v slovenských geografických názvoch. In: Kultúra slova, 39, 2005, č. 4, s. 224, dostupné tiež online na adrese <http://www.juls.savba.sk/ediela/ks/>. Obvykle sa tak označovali priesmyky a tiesňavy, ktorými prechádzala cesta. V prípade potreby bolo možné hromadením skál alebo zoťatých stromov v zúženom priestore vytvoriť účinné prekážky. 

[2] Pocoz – dnes chotárny názov Počkovec neďaleko Šipkovského potoka v k. ú. mesta Vrbové; CHALOUPECKÝ, V.: Staré Slovensko. Bratislava, 1923, s. 82; MARSINA, R. (ed.): Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae. Slovenský diplomatár. Tomus I. (805 – 1235). Bratislava, 1971, s. 66; MAREK, M.: Hrad Bana v systéme správy ranostredovekého Uhorska. In: Studia historica Tyrnaviensia 11 – 12, 2011, s. 69; ROHÁČ, P.: Indagines – záseky vo vojenskom obrannom systéme stredovekého Uhorska na území dnešného Slovenska. In: Vojenská história, 18, 2014, č. 1, s. 11, dostupné tiež online na adrese <http://www.vhu.sk/index.php?ID=31>. 

[3] MAREK, M.: Cudzie etniká na stredovekom Slovensku. Martin, 2006, s. 33; MAREK, cit. 2, s. 69; Existenciu dôležitého priechodu cez pohorie v tomto priestore podporujú aj mená obcí Stráže a Krakovany doložené v spomenutej zoborskej listine. Pozri KRAJČOVIČ, R.: Z lexiky stredovekej slovenčiny s výkladmi názvov obcí a miest (25). In: Kultúra slova, 45, 2011, č. 1, s. 36, dostupné tiež online na adrese <http://www.juls.savba.sk/ediela/ks/>. 

[4] ZEMEK, M.: Moravsko-uherská hranice v 10. až 13. století. Brno, 1972, s. 36; NOVÁK, P.: Záchranný výzkum hradiště v Prašníku (Hrádok). In: Most, 2011, s. 7, 86; TURČAN, V. a kol.: Veľkomoravské hradiská. Kultúrne krásy Slovenska. Bratislava, 2012, s. 90 – 93. Hradisko je dnes vo východnej časti narušené ťažbou kameňa. 

[5] NOVÁK, cit. 4, s. 68, 85. 

[6] MASLÍKOVÁ, Ľ.: Vývoj osídlenia a mestotvorný proces v najzápadnejšej časti Nitrianskej stolice do začiatku 15. storočia. In: Historia Nova 6, 2013 (Štúdie o dejinách), s. 51, dostupné online <http://fphil.uniba.sk/uploads/media/Hino6_01.pdf>. 

[7] BUDINSKÝ-KRIČKA, V.: Výskumy Štátneho archeologického ústavu v Turč. S. Martine r. 1946 – 1947. In: Historica Slovaca 6 – 7, 1948 – 1949, s. 271, 276; DRAHOŠOVÁ, V.: Starý hrad. In: Podbranč. Príloha časopisu Záhorie, 4, 1995, č. 4, s. 18 – 19; ŠIMKOVIC, M.: Hrad Branč. Sprievodca po zrúcanine hradu. Bratislava: Slovenský skauting, 2011, s. 6. 

[8] Slovo vráta je synonymné so slovom brána a v základnom význame označuje zariadenie uzatvárajúce vchod do ohradeného priestoru. HORŇANSKÝ, cit. 1, s. 226. 

[9] CHALOUPECKÝ, cit. 2, s. 81; HORVÁTH, P.: Vývoj kopaníc a kopaničiarskeho osídlenia v oblasti Myjavskej pahorkatiny do konca 18. storočia. In: Historické štúdie, 23, 1979, s. 100 (autor sa zmieňuje o spore vdovy Angely Horeckej, rodenej Majténiovej, z roku 1752 s Jozefom Ňárim, ktorý dal zo spoločných majetkov vyklčovať veľké kusy lesa pri Kamenných vrátach, v Šancoch a na Šibeničnom vrchu pod hradom Branč a prenajal ich poddaným); SASINEK, F. V.: Bránecký hrad. In: Slovenský letopis, 3, 1879, s. 289; PAULINY, L.: Dáta k dejepisu hradu bráneckého. In: Slovenské pohľady, 8, 1888, s. 64 (autor Kamenné vráta opisuje ako „úzky to priesmyk medzi skalnatým horským hrebeňom, kade od poludňajšej strany vedie cesta k Branču“). 

[10] VALENTOVÁ, I.: Čertorie a ľudová etymológia. In: Kultúra slova, 43, 2009, č. 5, s. 281 – 282, dostupné tiež online na adrese <http://www.juls.savba.sk/ediela/ks/>. 

[11] Vylúčený nie je ani vznik tohto pomenovania až v čase kopaničiarskej kolonizácie ako názov hranice majetkov podielnikov panstva – pozri SASINEK, cit. 9, s. 289, 290; VALENTOVÁ, cit 10, s. 281 – 282. 

[12] KUČERA, M.: Speculatores (K otázke sociálnej a etnickej skupiny ranostredovekého obyvateľstva). In: Studia historica Tyrnaviensia 6, 2006, s. 47; ROHÁČ, cit. 2, s. 8. 

[13] Nezabúdajme ani na cestu prechádzajúcu na Moravu cez Vrbovce (pozri 1. časť). Aj tu, na moravskej strane, v chotári obce Javorník je kóta Hradisko (636 m), na hrebeni Bielych Karpát (dnes na štátnej hranici, smerom na Myjavu) Kamenné vráta a západne od Kuželova (južne od Kněžduba) lúčne návršie Čertoryje. 

[14] KRAJČOVIČ, R.: Dejiny skryté v názvoch obcí (9). Vojenstvo, hradiská a stráže. In: Historická revue, 4, 1993, č. 2, s. 30; KRAJČOVIČ, R.: Živé kroniky slovenských dejín skryté v názvoch obcí a miest. Bratislava, 2005, s. 94, 150; KRAJČOVIČ, R.: Z lexiky stredovekej slovenčiny s výkladmi názvov obcí a miest (4). In: Kultúra slova, 41, 2007, č. 4, s. 217 – 218, dostupné tiež online na adrese <http://www.juls.savba.sk/ediela/ks/>. 

[15] CHALOUPECKÝ, cit. 2, s. 81; JOZEFOVIČ, M.: Názvy obcí Senického okresu. In: Záhorie, 21, 2012, č. 2, s. 400; MAREK, cit. 3, s. 34; VARSIK, B.: Osídlenie Myjavy a Myjavskej pahorkatiny do začiatku 17. storočia. In: Zborník Filozofickej fakulty Univerzity Komenského – Historica, 23, 1972, s. 136; ZEMEK, cit. 4, s. 30. 

[16] VARSIK, cit. 10, s. 136; ŠIMKOVIC, cit. 7 s. 6. 

[17] VÁLINÉ POGÁNY, J. (ed.): Az örekség hagyományozása. Könyöki József műemlékfelméresei 1869 – 1890. Budapest, 2000, s. 65 – 67. 

[18] JANOTA, Ľ.: Slovenské hrady 1. Bratislava, 1935, s. 95 (skrátený citát). 

[19] Pri pamätníku, obnovenom v roku 2008 (vtedy bola odcudzená bronzová tabuľa nahradená novou žulovou tabuľou s pôvodným textom) sa v súčasnosti každoročne na sviatok sv. Cyrila a Metoda odbavujú evanjelické bohoslužby za účasti množstva ľudí. 

[20] FIALA, A.: Príspevok k dejinám hradu Branč. In: Zborník Slovenského národného múzea – História, 10, 1970, s. 133; PRAŽENKA, D.: Ing. Praženka o hrade Branč. 

<http://www.youtube.com/watch?v=pAMu8sNfQMs>; R. O.: Záchrana ruín hradu Branč. In: Ochranca prírody a pamiatok, 9, 1969, č. 5 – 6, s. 46 (R. O. = Radmila Ondreičková); ŘÍHA, M.: Hrad Branč vydáva svoje tajomstvo. In: Záhorák, 19, 2. novembra 1978, č. 44, s. 5; ŠIMKOVIC, cit. 7, s. 15 – 16. 

[21] FIALA, cit. 20, s. 133; KULAŠÍK, K.: Z výskumov Historicko-archeologického oddelenia SNM v Bratislave. In: Múzeum, 14, 1969, č. 3, s. 162 – 163; POLLA. B. – SLIVKA, M. – VALLAŠEK, A.: K problematike výskumu hrádkov a hradov na Slovensku. In: Archaeologia historica, 6, 1981, s. 376. 

[22] PRAŽENKA, cit. 20; r. o. cit. 20, s. 46; STANÍK, I. – ŠIMKOVIC, M.: K problémom metodiky prezentácie hradov a fortifikácií na Slovensku. In: Monumentorum tutela – Ochrana pamiatok, 14, 2003, s. 61; ŠIMKOVIC, M. – HRAŠKOVÁ, E.: Nové poznatky k opevneniu hradu Branč. In: Pamiatky Trnavy a Trnavského kraja, 5, 2002, s. 39; ŠIMKVOIC, cit 7, s. 16. 

[23] ŘÍHA, cit. 20, s. 5; VALENTOVIČ, A.: Hrady a zámky v obraze slovenskej krajiny. In: Pamiatky – príroda, 1983, č. 4, s. 10. 

[24] DRAHOŠOVÁ, cit 7, s. 20; DRAHOŠOVÁ, V.: Archeologické výskumy Záhorského múzea v Skalici v lokalitách Sobotište a Branč (s prihliadnutím na habánsku keramickú produkciu). In: Habáni v Sobotišti. Zborník príspevkov zo seminára. Zostavili M. Zajíčková a V. Drahošová. Skalica: Záhorské múzeum, 2002, s. 38 – 39; ŘÍHA, cit 20, s. 5; ŘÍHA, M.: Hrad Branč – stručný sprievodca po archeologickom výskume. Cyklostyl. Skalica: Záhorské múzeum, 1982, s. 3; ŘÍHA, M.: Habáni a sobotištské panství. In: Malovaný kraj, 19, 1983, č. 2, s. 6 – 7; ŘÍHA, M.: Minulosť a prítomnosť hradu Branč. In: Príroda a spoločnosť, 32, 1983, č. 16, s. 56. 

[25] BÓNA, M. – ŠIMKOVIC, M.: Vývoj pamiatkovej starostlivosti o hradné zrúcaniny. In: Ochrana zrúcanín v kultúrnej krajine. Kolektív autorov. Lietava, 2006, s. 43; STANÍK – ŠIMKOVIC, cit. 22, s. 61; ŠIMKOVIC, M.: Pamiatková úprava juhovýchodnej časti hradu Modrý Kameň – poznámky k metodike úprav a výskumu hradov. In: Metodológia obnovy architektonického dedičstva. Zborník z vedeckého seminára s medzinárodnou účasťou. Bratislava, 2000, s. 182; Šimkovic, cit. 7, s. 17. 

[26] STANÍK – ŠIMKOVIC, cit. 22, s. 61; ŠIMKOVIC, cit. 7, s. 17. 

[27] ŠIMKOVIC – HRAŠKOVÁ, cit. 22, s. 36 – 38, 40 – 42. 

[28] BÓNA – ŠIMKOVIC, cit 25, s. 47; KOHÚT, V.: Obnova hradov za posledné dvadsaťročie z pohľadu použitých staticko-stabilizačných opatrení. In: Monumentorum tutela, 24, 2012, s. 42; STANÍK – ŠIMKOVIC, cit. 22, s. 61. 

[29] KOHÚT, cit. 28, s. 42 – 43; ŠIMKOVIC, cit. 7, s. 17. 

LITERATÚRA O HRADE BRANČ