Touto stránkou chcem prispieť k poznávaniu a popularizácii dejín Záhoria, pričom budem klásť dôraz iba na seriózne a hodnoverné informácie s vylúčením mýtov, legiend a špekulácií. Moju snahu môžete podporiť svojimi komentármi, či poskytnutím akýchkoľvek informácií. Uvítam pripomienky k obsahu, k prekladom, odkazy na literatúru, pramene, podujatia...
Zároveň rád zverejním aj vaše príspevky (články, fotografie). K tomuto účelu slúži možnosť komentárov pod príspevkami alebo mailová schránka dejiny.zahoria1@gmail.com.
(Autorom všetkých článkov a prekladov, pokiaľ nie je uvedené inak, je PAVOL VRABLEC.)

streda, 17. mája 2017

UDALOSTI

HRAD PAJŠTÚN
2. časť
Jaroslav Nešpor

Pajštún v zálohovom vlastníctve Gašpara Serédyho[1]
Po stopäťdesiattriročnom vlastníctve Pajštúna grófmi zo Svätého Jura a Pezinka a po jeho prechodnej správe Uhorskou komorou, kráľ Ferdinand I. Habsburský dal v roku 1546 toto panstvo a iné bývalé majetky zosnulého grófa Krištofa za 53 000 zlatých do zálohu svojmu zaslúžilému vojenskému veliteľovi, kapitánovi horných častí Uhorska, Gašparovi I. Serédymu.[2]
O výzore hradu Pajštún z tých čias veľa nevieme. Jeho podobu prekryli neskoršie radikálne prestavby, demolácia na začiatku 19. storočia a následný rozpad hradných objektov. Pri architektonickom prieskume zrúcaniny boli zistené iba menšie časti gotických murív v juhovýchodnom, juhozápadnom a severozápadnom krídle horného hradu. Podľa toho sa môžeme domnievať, že vtedajší hrad stál na vrcholovej plošine, mal trojuholníkový pôdorys, bol o čosi menší ako je v týchto miestach rozloha dnešnej ruiny[3] a pravdepodobne bol zanedbaný. Magnát sa vzápätí pustil do jeho obnovy a modernizácie. Naznačuje to sťažnosť poddaných z roku 1548, v ktorej obvinili svojho zemepána, že im svojvoľne zvyšuje robotné povinnosti a núti ich pomáhať pri stavebných prácach na hrade Pajštún. V ťažkých terénnych podmienkach si tam už celkom zničili viaceré svoje kone.[4] Počas tejto najstaršej známej renesančnej prestavby hradu spevnili múry severovýchodného krídla so zaobleným nárožím nad strminou, zrenovovali staršie obytné stavby, postavili nový poschodový palác s miestnosťami vykurovanými kozubmi a objekty zastrešili šindľovou krytinou. Okná izieb opatrené sklenenou výplňou a vstupy s dverami na železných pántoch dostali kamenné ostenia. Obnovené boli aj dve cisterny na vodu. Vstup do hradu na severozápadnej prístupovej strane chránili dva pásy hradieb s cimburím a dvojica brán, medzi ktorými stála strážnica. Zreštaurovali staré alebo postavili nové bašty a múry opatrili modernejšími strieľňami.
Dnes sú tieto objekty a ich úpravy v teréne väčšinou neidentifikovateľné, no informuje nás o nich protokol odbornej komisie z konca apríla 1552, ktorú vymenoval kráľ Ferdinand I. Celkové náklady na renováciu hradu a výstavbu nových budov a opevnení investované Gašparom Serédym boli vyčíslené na takmer 3 000 rýnskych zlatých, pričom čiastku potrebnú na dokončenie obnovy odhadli na ďalších 300 zlatých.[5] Posudok mal poslúžiť k odhadu skutočnej hodnoty zálohu po stavebných úpravách vtedy už nebohého Gašpara Serédyho.[6] Rovnaký zmysel mali aj ďalšie dva inventáre z toho istého roku, zamerané na výzbroj a potravinové zásoby Pajštúna. V súpise z konca mája v hrade zaevidovali aj dve kozy, ktorých úlohou bolo udržiavať bezprostredné okolie hradu bez kríkov a iných náletových drevín, aby porast nemohol využiť potenciálny nepriateľ a potajme sa priblížiť k múrom pevnosti.[7]

Pajštún v zálohu Salm-Neuburgovcov[8]
Gašpar I. Serédy zomrel 1. marca 1550. Pochovali ho vo farskom kostole vo Svätom Jure, kde sa zachovala jeho mramorová tumba, na veku s reliéfom rytiera.[9] Podľa nových zistení mal zosnulý gróf okrem brata Juraja pravdepodobne aj doteraz málo známeho syna rovnakého mena. Ani jednému sa pajštúnske hradné panstvo nepodarilo udržať.[10] Koruna po smrti grófa Gašpara I. Serédyho pred nimi uprednostnila Mikuláša II., grófa zo Salmu a Neuburgu, bratislavského župana, kráľovského radcu, komorníka a hlavného vojenského veliteľa kráľa Ferdinanda. Pajštún sa tak dostal do záložného vlastníctva brata Alžbety, vdovy po Krištofovi II., poslednom majiteľovi Pajštúna z rodu grófov zo Svätého Jura a Pezinka. Gróf Mikuláš II. už pred 26. decembrom 1550 v Jágri umrel.[11] Jeho majetok postupne dedili traja synovia z prvého manželstva s Emíliou z Ebersteinu.[12] Na uhradenie zálohu si ale museli vziať pôžičku. Potrebnú čiastku im poskytol Ján Jakub Fugger z rodiny augsburských bankárov a podnikateľov, ktorí v tom čase prestavovali svoj neďaleký hrad Červený Kameň. Otázka úveru a splatenia zálohu sa tak pretiahla až do decembra 1557, keď sa najstarší z Mikulášových synov, gróf Eck (Ecchius, Egino) konečne mohol považovať za skutočného záložného vlastníka Pajštúna.[13]
Provizorom hradu v tom čase bol šľachtic Tomáš Dietrich, ktorému Eck so súhlasom kráľa v nasledujúcom roku dal za verné služby v Stupave majetok v rozsahu dvoch usadlostí. Dietrichovci, ktorí prišli na panstvo ako familiári Salmovcov, si potom v mestečku postavili svoju zemiansku kúriu.[14]


Eck, gróf zo Salmu a Neuburgu, okrem iného komorník a kráľovský radca, odišiel z tohto sveta 7. júla 1574 v Győri, strategicky významnej pevnosti na uhorsko-osmanskom pomedzí, kde od roku 1560 pôsobil ako hlavný kapitán.[15] Po jeho smrti funkciu bratislavského župana a záloh pajštúnskeho hradného panstva, zvýšený na 60 000 zlatých, prevzal Eckov brat Mikuláš III. Tento panovníkov radca, neskôr hlavný komisár protitureckých pohraničných pevností a hlavný kapitán Kaniže (dnes Nagykanizsa v južnom Maďarsku), 26. novembra 1580 v svojom pôsobisku zomrel.[16] Vo vlastníctve Pajštúna ho vystriedal najmladší z bratov Július. Aj on musel v roku 1583 za záloh doplatiť ďalších 20 000 zlatých.[17] Kým Júliusov otec i bratia zastávali funkciu bratislavského hlavného župana a kapitána Bratislavského hradu, od decembra roku 1580 na tomto poste už pôsobil Mikuláš Pálfi, v nasledujúcom roku povýšený medzi barónov.[18] Zmena nastala aj na mieste prefekta pajštúnskeho panstva. Po 29 rokoch zostarnutého Tomáša Dietricha nahradil jeho syn Martin a neskôr Wolfgang Kaininger.[19]
Po prestavbách uskutočnených Gašparom Serédym Salm-Neuburgovci pravdepodobne nemuseli na hrade Pajštún robiť žiadne významnejšie stavebné úpravy.[20] Trvale sa tu nezdržiavali a ku krátkym zastávkam na panstve im zrejme postačovala rezidencia v Stupave, spomínaná od roku 1576.[21]
V druhej polovici 16. storočia pajštúnski grófi už presúvali svoje aktivity mimo hraníc Uhorska. V marci roku 1567 Mikuláš III. Salm zápisom do „zemských dosiek“ získal plnoprávne šľachtické občianstvo v Českom kráľovstve a v septembri 1575 nadobudol český inkolát aj jeho brat Július.[22] Väzby na České kráľovstvo grófi posilnili aj sobášmi s príslušníkmi významných českých a moravských šľachtických rodov. 


Eck, gróf zo Salmu a Neuburgu, sa už v roku 1550 oženil s Katarínou, dcérou Jána IV. z Pernštejna a jeho druhej manželky Hedvigy zo Šelmberka.[23] Ďalšia svadba bola 23. septembra 1565 v Bratislave. Tento raz bola nevestou grófka Mária Magdaléna, nevlastná sestra bratov Salmovcov z druhého manželstva ich otca s Margitou Séčiovu. Za manžela si brala Ladislava III. (staršieho) z Jánovej vetvy šľachticov z Lobkovíc. Napokon v roku 1597 sa za Ladislava III. (mladšieho) z Ladislavovej vetvy Lobkovicovcov vydala aj Anna Alžbeta, dcéra Mikuláša III., grófa zo Salmu a Neuburgu.[24] Za tejto situácie neprekvapuje, že gróf Július v roku 1592 pristúpil na prevod zálohu pajštúnskeho hradného panstva na baróna Mikuláša II. Pálfiho[25] a o dva roky si na Morave kúpil panstvo Hodonín. Neskôr Salmovci získali v Českom kráľovstve aj ďalšie majetky a zastávali významné funkcie.

Pajštún v zálohovej držbe Mikuláša II. Pálfiho[26]
Mikuláš II. Pálfi mal Júliusovi, grófovi zo Salmu a Neuburgu, vyplatiť za Pajštún hodnotu zálohu vo výške 80 000 zlatých, refundovať výdaje, ktoré Salm-Neuburgovci mali s výstavbou kúrie v Stupave, vyrovnať investície vložené do panstva, ako aj uhradiť 10 000 zlatých Uhorskej komore za prevod majetku.[27] Ambiciózny barón Mikuláš Pálfi, bratislavský župan a významný protiturecký bojovník s prospešnými stykmi na panovníckom dvore[28], zvládol túto finančne náročnú transakciu s pomocou švagra Štefana Ilešháziho, druhého manžela svojej ovdovenej sestry Kataríny Pálfiovej. Za finančnú výpomoc prenechal Pajštún manželom Ilešháziovcom v dočasnom užívaní.[29] Tí správu panstva a hradu zverili na svojho prefekta Juraja Drašu.[30]


Mikuláš II. Pálfi po prevzatí zálohovaného pajštúnskeho hradného panstva dal v Stupave renovovať panskú kúriu Salmovcov. Ako dokladajú mená kamenárov, staviteľov, murárov a iných remeselníkov, práce tu prebiehali od roku 1599 a neprerušila ich ani smrť stavebníka. Na úpravách objektu pracovali ešte aj v roku 1613.[31] Je pravdepodobné, že v tomto období finančne zaťažení Pálfiovci na hrade Pajštún neuskutočnili žiadne väčšie stavebné zmeny.[32]

Písaný kameň
Serédyho správca Pajštúna Mikuláš Jajcaj, pôvodom Chorvát, si už 15. mája 1549 sťažoval mestu Bratislava na Lamačanov, že vyrúbali stromy na území patriacom k hradu Pajštún. Spormi, násilnosťami a neraz krvavými potýčkami medzi pajštúnskym hradným panstvom a slobodným kráľovským mestom Bratislavou bola poznačená celá druhá polovica 16. storočia. Išlo o dôsledky neurčitého vymedzenia chotárov medzi dedinou Lamač, poddanskou obcou mesta, a Záhorskou Bystricou, prislúchajúcou k hradu Pajštún.[33] Veci sa pohli dopredu až zásluhou Mikuláša Pálfiho. No kým sa celá záležitosť uzavrela, gróf Pálfi nečakane zomrel. Demarkačné rokovania ale pokračovali. Pálfiovcov, zrejme podľa inštrukcií nebohého Mikuláša, zastupoval provízor Juraj Draša, ktorý sa po prechodnom pôsobení na Červenom Kameni v roku 1600 vrátil na Pajštún.[34] Výstupom dohôd bola listina uhorského kráľa Rudolfa I. (rímsko-nemeckého cisára Rudolfa II.) z 1. septembra toho istého roku, ktorou boli určené hraničné medzníky medzi spomenutými panstvami. Jeden z nich sa dodnes zachoval v bratislavských mestských lesoch v polohe Písaný kameň.[35] Ide o dnes už prevrátený balvan s vytesaným letopočtom 1600, štylizovaným znakom mesta Bratislava a iniciálami signatára dohody, mešťanostu Mateja Partingera. Na opačnej, priľahnutej strane kameňa, by podľa kráľovskej listiny mal byť znak Pálfiovcov a iniciály pajštúnskeho prefekta Juraja Drašu.[36]

----------
[1] Gašpar I. Serédy podľa všetkého pochádzal z rodiny chudobného šľachtica v maďarskej obci Söréd, ležiacej severozápadne od mesta Székesfehérvár, pri ceste smerom na Győr. Ako prívrženec kráľa Ferdinanda I. získal obrovské majetky v dynastickom boji s protikráľom Jánom Zápoľským i v tureckých vojnách a vyšvihol sa medzi popredných magnátov krajiny. Pozri GAHÉR, F.: Epigrafické nápisy vo Svätom Jure. In: Zo starších dejín Svätého Jura. Svätý Jur, 2010, s. 78/pozn. 9; MRVA, I.: História hradu. In: MRVA, I. – BÓNA, M. – ŠIMKOVIC, M.: Hrad Pajštún. Bratislava, 2014, s. 54. 
[2] GAHÉR, cit. 1, s. 78; MRVA, cit. 1, s. 54; TURCSÁNY, J.: Svätý Jur v rokoch 1209 – 1647. In: Svätý Jur 1209 – 2009. Dejiny písané vínom. Svätý Jur, 2009, s. 60 – 61; VARSIK, B.: Slovenské listy a listiny z 15. a 16. stor. Bratislava, 1956, s. 344/pozn. 3. 
[3] BÓNA, M.: Stavebný vývoj hradu. In: MRVA, I. – BÓNA, M. – ŠIMKOVIC, M.: Hrad Pajštún. Bratislava, 2014, s. 141; MP: Pajštún. In: PLAČEK, M. – BÓNA, M.: Encyklopédia slovenských hradov. Bratislava, 2007, s. 229 (MP = Miroslav Plaček). 
[4] KUČEROVÁ, K.: Chorváti a Srbi v strednej Európe (K etnickým, hospodárskym a sociálnym otázkam v 16. – 17. storočí). Bratislava, 1976, s. 229. 
[5] BÓNA, cit. 3, s. 146 – 147; MRVA, cit. 1, s. 55 – 59. 
[6] MB – MŠ: Hrad Pajštún. In: RUSINA, I. a kol.: Renesancia. Umenie medzi neskorou gotikou a barokom. Bratislava, 2009 (ďalej Renesancia), s. 747 (MB = Martin Bóna, MŠ = Michal Šimkovic); MRVA, cit. 1, s. 54 – 55, text a pozn. 42. 
[7] MRVA, cit. 1, s. 60. 
[8] Ide o jednu z odnoží rodu Wigerichovcov usadených pôvodne v hrade Vielsalm (dnes belgické mesto v provincii Luxemburg). Druhý predikát táto vetva získala podľa hradu a majetku Neuburg v Bavorsku, ktorý obdržal Mikuláš II. od panovníka v roku 1528 ešte za života svojho otca, vojvodcu Mikuláša, grófa zo Salmu, ktorý zomrel 4. mája 1530 na svojom dolnorakúskom majetku Salmhof pri Marcheggu na následky zranení utŕžených v predchádzajúcom roku pri obrane Viedne obliehanej Osmanmi. 
[9] GAHÉR, cit. 1, s. 78; MRVA, cit. 1, s. 54; ZL: Tumba hornouhorského kapitána Gašpara Serédyho. In: Renesancia, s. 771 (ZL = Zuzana Ludíková). 
[10] ČÍK, X. S.: Dejiny Mariatálu. Marianka, 1942, s. 69; FEDERMAYER, F. a kol.: Magnátske rody v našich dejinách, 1526 – 1948. Martin, 2012, s. 305 – 306; GAHÉR, cit. 1, s. 78; MRVA, I. – HRNKO, A.: Dejiny obce. In: HRNKO, Anton a kol.: Mesto Stupava v minulosti a dnes. Bratislava, 2011, s. 133; MRVA, cit. 1, s. 54. 
[11] MRVA – HRNKO, cit. 10, s. 133 – 134; MRVA, cit. 1, s. 61 – 62; PÁLFFY, G. – PERGER, R.: A magyarországi Török háborúkrésztvevőinek síremlékei Bécsben (XVI. – XVII. század). Wiener Grabmäler der Teilnehmer der Türkenkriegen in Ungarn (Datenbank 16. – 17. Jahrhundert). In: Fons, 5, 1998, č. 2, s. 241 – 242. Dostupné na internete <https://www.academia.edu/9068171/A_magyarorsz%C3%A1gi_t%C3%B6r%C3%B6k_h%C3%A1bor%C3%BAk_r%C3%A9sztvev%C5%91inek_s%C3%ADreml%C3%A9kei_B%C3%A9csben_XVI_XVII._sz%C3%A1zad_Wiener_Grabm%C3%A4ler_der_Teil_nehmer_der_T%C3%BCrkenkriegen_in_Ungarn_Datenbank_16_17._Jahrhundert_In_Fons_5._1998_Nr._2._p._207_264
[12] FEDERMAYER, F.: Úradníci panstva Stupava v rudolfínskom období. In: Stupava. História – pamiatky – osobnosti – príroda (ďalej Stupava HPOP), 7, 2012 – 2013, s. 21; Genealogická tabuľka Salm-Neuburgovcov dostupná na internete <http://genealogy.euweb.cz/luxemburg/luxemburg5.html#J1> (aktualizované 25. apríla 2008); KUČEROVÁ, cit. 4, s. 226; MRVA – HRNKO, cit. 10, s. 134; MRVA, I.: Pajštúnsky hrad. In: Stupava HPOP, 6, 2010 – 2011, s. 27; MRVA, cit 1, s. 62, 62; PÁLFFY – PERGER, cit. 11, s. 237. 
[13] FEDERMAYER, F.: Fuggerovskí úradníci na Plaveckom hrade. In: Záhorie, 19, 2010, č. 3, s. 7; KÜHNDEL, J.: Feudální expanze Fuggerů na Slovensku. In: Historické štúdie, 13, 1968, s. 126; Mrva, cit. 1 , s. 61, 62. 
[14] FEDERMAYER, cit. 12, s. 23; FEDERMAYER, F.: Dva zabudnuté rody z južného Záhoria. In: Záhorie, 11, 2002, č. 6, s. 7; MRVA – HRNKO, cit. 10, s. 134. 
[15] FALLENBÜCHL, Z.: Magyarország főispánjai die obergespane Ungars 1526 – 1848. Budapest, 1994, s. 92; FEDERMAYER, cit. 12, s. 21; Genealogická tabuľka Salm-Neuburgovcov, cit. 12; MRVA, cit. 1, s. 62; PÁLFFY – PERGER, cit. 11, s . 237, 263. 
[16] FALLENBÜCHL, cit. 15, s. 92; Genealogická tabuľka Salm-Neuburgovcov, cit. 12; FEDERMAYER, cit. 12, s. 21; MRVA, cit. 1, s. 62; PÁLFFY – PERGER, cit. 11, s. 242, 243, 264. 
[17] ČÍK, cit. 10, s. 69; MRVA: Pajštúnsky hrad, cit. 12, s. 27; MRVA, cit. 1, s. 63; MRVA – HRNKO, cit. 10, s. 145; TANDLICH, T.: Listina o predaji stupavského panstva z roku 1603. In: Stupava. HPOP, 6, 2010 – 2011, s. 20. 
[18] BÓNA, cit. 3, s. 147; FALLENBÜCHL, cit. 15, s. 92; FEDERMAYER, F.: Šľachta uhorskej metropoly v pomoháčskom období. Archontologicko-genealogický náčrt problematiky. In: Forum historiae, 4, 2010, č. 2, s. 3. Dostupné na internete <http://www.forumhistoriae.sk/FH2_2010/texty_2_2010/federmayer.pdf>; FEDERMAYER, cit. 10, s. 84; FUNDÁRKOVÁ, A.: Zápas o prvenstvo? Rodinná politika a statégia Pálffyovcov v prvej polovici 17. storočia. In: Forum historiae, 4, 2010, č. 2, s. 2. Dostupné na internete <http://forumhistoriae.sk/documents/10180/11522/fundarkova.pdf>; HUPKO, D.: Rodinné vzťahy medzi červenokamenskou a smolenickou čiastkou červenokamenskej línie Pálfiovcov. In: Historický zborník, 21, 2011, č. 1, s. 177; JEDLICSKA, P.: Eredeti részletek gróf Pálffy-család okmánytárához (1401 – 1653) s gróf Pálffyak életrajzi vázlatai. Budapest, 1910, s. 489 – 490; Dostupné na internete <http://digitalia.lib.pte.hu/?p=2235>; PÁLFFY, G.: A Pálffy család felemelkedése a 16. században. In: Pálfiovci v novoveku. Vzostup významného uhorského šľachtického rodu. Zost. A. Fundárková a G. Pálffy. Bratislava – Budapest, 2003 (ďalej Pálfiovci v novoveku), s. 18, 32. 
[19] FEDERMAYER: Dva zabudnuté rody, cit. 14, s. 7; FEDERMAYER: Úradníci panstva, cit. 12, s. 21, 23. 
[20] BÓNA, cit. 3, s. 147; MB – MŠ, cit. 6, s. 747. 
[21] MRVA – HRNKO, cit. 10, s. 139, 141 – 143, 146. 
[22] STARÝ, M.: Uherská šlechta v Čechách v ranném novověku. In: FEDERMAYER a kol., cit. 10, s. 237. 
[23] FEDERMAYER: Úradníci panstva, cit. 12, s. 24; Genealogická tabuľka Salm-Neuburgovcov, cit. 12; Genealogická tabuľka Pernštejnovcov, dostupná na internete 
<http://genealogy.euweb.cz/bohemia/pernstein2.html> (aktualizované 9. júna 2004); MRVA, cit. 1, s. 62. 
[24] Genealogická tabuľka Lobkovicovcov, dostupná na internete <http://genealogy.euweb.cz/lobkow/lobkow10.html> (aktualizované 15. augusta, 2008); Genealogická tabuľka Salm-Neuburgovcov, cit. 12. 
[25] ČIČAJ, V.: Ekonomické pozadie vzostupu Pálfiovcov v 16. storočí. In: Pálfiovci v novoveku. Bratislava – Budapest, 2003 s. 39; ČÍK, cit. 10, s. 69; FIDLER, P.: Die Bautätigkeit der Familie Pálffy im 17. Jahrhundert und der Umbau des Schloßes Bibersburg – Červený Kameň. In: ARS, 1994, č. 3, s. 216; MRVA – HRNKO, cit. 10, s. 145; MRVA, cit. 1, s. 64; TANDLICH, cit. 17, s. 20. 
[26] Najstarším bezpečne známym členom erdődyovskej odnože pôvodne zemianskejho rodu Pálfiovcov bol Pavol Pálfi. Ten sa koncom 15. storočia oženil s Klárou Bakócovou z Erdődu (dnes Ardud, mestečko v Rumunsku), neterou ostrihomského arcibiskupa Tomáša kardinála Bakóca. Pavol spolu s nevestou prevzal aj bakócovský erb, ktorý si neskôr Pálfiovci upravili pre svoje potreby. Ich syn Peter, ktorý si vzal za ženu Žofiu Deršfiovú, vymenil svoje majetky v Slavónsku za hrad Čabraď v Krupinskej planine, kde sa manželom v roku 1552 narodil, ako posledné dieťa, Mikuláš II. Pálfi. Najúspešnejší z ich piatich synov. 
[27] MRVA: Pajštúnsky hrad, cit. 12 s. 27; MRVA – HRNKO, cit. 10, s. 145 – 146; MRVA, cit. 1, s. 64 – 65; TANDLICH, cit. 17, s. 20. 
[28] Mladý Mikuláš II. Pálfi už v rokoch 1563 – 1571 žil na madridskom kráľovskom dvore ako jeden zo spoločníkov habsburských arcivojvodov Rudolfa (neskoršieho cisára) a jeho brata Ernesta. Pozri ŠTIBRANÁ, I.: Pálffyovské katalógy zbierok a inventáre ako pramene k poznaniu umeleckého zariadenia rezidencie Červený Kameň v polovici 18. storočia. In: Theatrum historiae 9. Pardubice, 2011, s. 498. 
[29] FEDERMAYER: Úradníci panstva, cit. 12, s. 21; MRVA: Pajštúnsky hrad, cit. 12, s. 27; MRVA, cit. 1, s. 64. 
[30] FEDERMAYER: Úradníci panstva, cit. 14, s. 21, 25. 
[31] FIDLER, cit. 26, s. 216; FIDLER, P.: Beiträge zu einem künstler- und Kunsthandwerkerlexikon des Donaugebietes (Österreich, Slowakei und Ungarn. Exzerpta aus den Archiven in Preßburg und Tyrnau. In: ARS, 1996, č. 1 – 3, s. 229, 237, 238; In: ARS, 1997, č. 1 – 3, s. 238. 
[32] BÓNA, cit. 3, s. 147. 
[33] HÚŠČAVA, A.: Dejiny Lamača. Bratislava, 1948, s. 31, text a pozn. 54; KÚKEL, J.: Čachre s pozemkami? Nič nové pod bratislavským slnkom! Dostupné na internete <http://archiv.station.zoznam.sk/station/clanok.asp?cid=1194246334062> (22. november 2007); MRVA – HRNKO, cit. 10, s. 133, text a pozn. 133. 
[34] FEDERMAYER: Úradníci panstva, cit. 12, s. 25. 
[35] V roku 1733 je doložený ako Geschribenen Stein. Pozri DOŠEK, O.: Balvan medzi Pálfim a Bratislavou. Nemý svedok dávneho sporu. In: Historická revue, 6, 1995, č. 6, s. 31. Polohu pozri na turistickej mape dostupnej na internete <http://mapy.hiking.sk> (Kačín) 
[36] DOŠEK, cit. 35, s. 31; HÚŠČAVA, cit. 33, s. 33, text a pozn. 54; KÚKEL cit. 33.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Prosím, diskutujte iba o téme príspevku a nezabudnite sa podpísať.