Touto stránkou chcem prispieť k poznávaniu a popularizácii dejín Záhoria, pričom budem klásť dôraz iba na seriózne a hodnoverné informácie s vylúčením mýtov, legiend a špekulácií. Moju snahu môžete podporiť svojimi komentármi, či poskytnutím akýchkoľvek informácií. Uvítam pripomienky k obsahu, k prekladom, odkazy na literatúru, pramene, podujatia...
Zároveň rád zverejním aj vaše príspevky (články, fotografie). K tomuto účelu slúži možnosť komentárov pod príspevkami alebo mailová schránka dejiny.zahoria1@gmail.com.
(Autorom všetkých článkov a prekladov, pokiaľ nie je uvedené inak, je PAVOL VRABLEC - pozrite aj https://independent.academia.edu/PavolVrablec)

utorok 29. mája 2012

UDALOSTI

SITUÁCIA NA ZÁHORÍ
V 13. STOROČÍ

Od 13. storočia máme k dispozícii písomné pramene o Záhorí. Je ich však iba niekoľko, preto aj rekonštruovanie udalostí môže byť iba čiastkové a nesúvislé. Napriek tomu je to do istej miery možné. 

Najstaršie z písomných prameňov sa týkajú majetkových záležitostí, ale poskytujú nám aj aký-taký obraz o dianí v regióne. Najstaršia listina o Záhorí je z roku 1206. Ide o donáciu Plaveckého Štvrtka komesovi Alexandrovi.[1] Pre severné Záhorie je najstarším potvrdenie majetku Skalica Šebešovi a Alexandrovi z roku 1217.[2] Kráľ Ondrej II. (1205-1235) sa odvďačoval za služby svojich verných a udeľoval im majetky. V októbri roku 1203 ho totiž jeho starší brat, uhorský kráľ Imrich (1196-1204) zajal a uväznil v Ostrihome, odkiaľ ho Alexander v prvej tretine roku 1204 vyslobodil. V konfíniu mal kráľ dostatočný pozemkový fond, tak ho začal rozdávať. K oživeniu Záhoria prispeli aj majetky kráľovnej Konštancie. Konštancia bola dcérou uhorského kráľa Bela III. (1172-1196) a v roku 1198 sa vydala za českého kráľa Přemysla Otakara I. (1198-1230). Od otca dostala do vena majetky medzi Trnavou a Malými Karpatmi a manžel jej daroval moravské hrady Břeclav, Hodonín a mesto Bzenec. Záhorie leží medzi týmito majetkami. To znamená, že dochádzalo k častejším presunom cez Záhorie jednak medzi kráľovninými majetkami a jednak na záhorské majetky vyššie uvedených obdarovaných šľachticov a ďalších. V tej súvislosti by sa snáď dalo uvažovať aj o uvoľnení režimu pohraničného konfínia, spriechodnení Českej cesty a voľnejšom režime na nej. 
Po prehratej bitke proti Tatárom pri rieke Slanej 11. apríla 1241 sa podarilo kráľovi Belovi IV. (1235-1270) uniknúť. Počas úteku sa dostal do Viedne k rakúskemu vojvodovi Fridrichovi II. Babenberskému. Ten však od Bela vymáhal starší dlh a preto bol nútený zálohovať Fridrichovi Bratislavský (v rámci neho aj Záhorie), Mošonský a Šopronský komitát. 
Vojvoda Fridrich napokon zomrel pri vzájomnej uhorsko-rakúskej bitke v júni 1246. Tým sa otvoril boj medzi Přemyslovcami a Arpádovcami o rakúske babenberské dedičstvo, ktorý trval viac ako tri desaťročia a svoju úlohu v ňom zohrávalo aj územie Záhoria. V jeho blízkosti sa totiž odohrali rozhodujúce bitky tohto súperenia a české vojská ho využívali ako východzie územie k bojom. V bitke na Moravskom poli pri Kressenbrune (Groisenbrunn, Rakúsko) 12. júla 1260 porazil český kráľ Přemysl Otakar II. (1253-1278) uhorské vojsko a zvrátil vývoj v boji o babenberské dedičstvo. Vojna však pokračovala ďalej. Po smrti Bela IV. prebral vládu jeho syn Štefan V. (1270-1272) a ten nemal v úmysle uspokojiť sa s daným stavom. Na to reagoval Přemysl Otakar II., v roku 1271 vpadol do Uhorska, obsadil Bratislavu, Trnavu, Nitru a prenikol až do Zadunajska. Vieme, že hrad Stupava vtedy proti českému kráľovi bránil komes Alexander, syn Marcela, ktorý v boji aj padol. Odmenu za to získali jeho synovia Dominik a Karol v podobe dediny Vysoká pri Morave.[3]
V roku 1273 opäť došlo k českému pustošeniu juhozápadného Slovenska. Záhorské hrady boli obsadené. Jedine Michalovi, synovi Budmera, kastelána holíčskeho hradu, sa podarilo ubrániť hrad Holíč.[4] Od toho roku však vstúpil do boja aj rímsky kráľ Rudolf Habsburský. Spojil sa s novým uhorským kráľom Ladislavom IV. Kumánskym (1272-1290) a spoločne 26. augusta 1278 Přemysla Otakara II. na Moravskom poli (Marchfeld, Rakúsko) porazili. Přemysl v bitke prišiel o život. Tým sa však bojové udalosti na Záhorí neskončili.

Vyobrazenie českého kráľa Přemysla Otakara II.
na majestátnej pečati

Vláda Ladislava IV. vyvolávala v Uhorsku odpor šľachty a odmietanie poslušnosti. Páni z Kyseku v druhej polovici 80. rokov 13. storočia spustošili územie od Bratislavy po Modru a Dudváh. Do vnútorných záležitostí Uhorska vstúpil rakúsky vojvoda Albrecht I. Najskôr ako Ladislavov spojenec, potom ako pán na vlastnom území. V roku 1287 obsadil Bratislavu a v roku 1289 aj Sv. Jur, Pezinok a Trnavu. Na Záhorí sa zmocnil šaštínskeho hradu. Po smrti Ladislava IV. (1290) sa pri Trnave stretol v boji s Albrechtom komes Abrahám, syn Menolda. Po víťazstve sa mu podarilo znovu vydobyť aj šaštínsky hrad a spolu s Matúšom, kráľovským stajníkom, bratislavský hrad.[5] Nový kráľ Ondrej III. (1290-1301) ho odmenil v roku 1291 majetkom v Galante a hradom Holíč do doživotnej držby a v roku 1294 do dedičnej. V roku 1297 získal aj hrad Branč, keď ho vymenil s Abom, synom Abu, za svoje majetky pri Hlohovci a v Bratislavskom komitáte. V roku 1309 vymenil Abrahám hrad Branč za tri dediny v Nitrianskom komitáte s Matúšom Čákom.[6]
----------
[1] Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae. Tomus I. Inde ab a. DCCCV usque ad a. MCCXXXV (ďalej CDSl I.). Ed. R. Marsina. Bratislavae, MCMLXXI, n. 139, p. 111; Magyar országos levéltár, Diplomatikai levéltár (ďalej DL) 45. 
[2] CDSl I, cit. 1, n. 221, p. 174-175; DL 92. 
[3] DL 760 a 680. 
[4] DL 866 a 870. 
[5] DL 1383, DL 102722. 
[6] LUKAČKA, J.: Matúš Čák Trenčiansky a jeho familiarita. In: Historický časopis, roč. 51, 2003, č. 4, s. 597-598.

2 komentáre:

  1. Dobrý článok!

    Len by ma zaujímalo, čo bol "režim pohraničného konfínia" a čo znamenalo jeho uvoľnenie... Vieme niečo konkrétne? Dík!

    Juraj Valúšek

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Konfinium = latinsky "pohraničie". Približne medzi polovicou 11. a polovicou 12. storočia slúžilo Záhorie ako "pohraničné pásmo", ktoré slúžilo ako obranná nárazníková oblasť voči susednej krajine. Obývali ho iba vojenské posádky. Nebolo možné cezeň voľne prechádzať. Naopak, robili sa opatrenia, aby prechod bol čo najobtiažnejší. Išlo o formu vtedajšej vojenskej obrannej stratégie.

      Odstrániť

Prosím, diskutujte iba o téme príspevku a nezabudnite sa podpísať.