UDALOSTI

PLAVECKÝ HRAD

3. časť

autor: Jaroslav Nešpor

V držbe Štefana Balašu sa Plavecký hrad zapísal aj do kultúrnych dejín. V rokoch 1579-1584 tu pod ochranou zemepána pracovala jedna z prvých kníhtlačiarní na Slovensku. Z produkcie tlačiara a spisovateľa, protestantského cirkevného hodnostára Petra Bornemisu, na Plaveckom hrade vyšli kalendáre, biblie, spevník a iné tlače.[1] Po Štefanovej smrti v roku 1590 prevzal správu majetkov Melichar II. Balaša, jeho syn z prvého manželstva, ktorého ženou bola Margita Bakičová.[2] Týmto zväzkom získali isté majetkové práva na plaveckom hradnom panstve aj Bakičovci.

Jedna z Bornemisových tlačí na Plaveckom hrade (1579)

Jedna z Bornemisových tlačí na Plaveckom hrade (1584)

Záverová vineta z Bornemisovej tlače na Plaveckom hrade (1579)

Na rozhraní 16. a 17. storočia, v čase keď Londýn vzrušovali premiéry hier Wiliama Shakespeara, na Záhorí sa odohrala dráma hodná pera tohto autora. Dôležitým miestom jej deja bol Plavecký hrad. V roku 1598 sa František III. Révai, syn turčianskeho župana Michala Révaia a Anny Bakičovej, oženil s mladučkou Zuzanou Forgáčovou. Po deviatich rokoch bezdetného manželstva ich zväzok, sprevádzaný žiarlivými scénami a tyraniou manžela, dospel do kritického bodu. V noci zo soboty na nedeľu 27. januára 1607 rodinný priateľ a spolumajiteľ holíčskeho panstva Peter Bakič nešťastnú pani Zuzanu uniesol svojmu bratancovi z Holíčskeho hradu na Plavecký hrad. Révai zúril a vyhrážal sa. Na Záhorí bezmála vypukla nová Trójska vojna. Prípad pútal pozornosť celého Uhorska. Zaoberali sa ním súdy, snem i cirkevní hodnostári, ale Zuzana sa už k manželovi nevrátila. Zostala v Plaveckom hrade pod Bakičovou ochranou. Napokon sa zaviazala, že vstúpi do kláštora, no predbežne oddialila deň, keď si oblečie rehoľné rúcho. Stalo sa tak až okolo roku 1632, keď ju trnavskí františkáni pochovali podľa testamentu v habite mníšky-dominikánky.[3]

V druhej polovici 16. až na začiatku 17. storočia pokračovali prestavby a dostavby Plaveckého hradu. Pôvodne jednotný priestor predhradia rozdelili mohutnou priečnou hradbou s priechodnou bránou na dve samostatné časti, čím posilnili obranu prístupu do horného hradu. Vtedy v západnom sektore postavili veľkú obytnú budovu, z priestorových dôvodov čiastočne vysunutú pred západnú hradbu, ktorá slúžila obyvateľom predhradia.[4]

Melicharova vetva Balašovcov v roku 1621 vymrela po meči Petrom, synom Margity Bakičovej a Melichara II. Balašu. O uprázdnený majetok Plaveckého hradu popri iných uchádzačoch prejavil záujem aj Pavol IV. Pálfi, brat Magdalény Pálfiovej, vdovy po Petrovi Balašovi. Jeho ponuka korune prevážila ostatné. Pavol, ktorý sa na rozdiel od svojho otca a staršieho brata neangažoval na vojenskom poli, ale budoval si svoju politickú kariéru, prevzal Plavecký hrad a jeho príslušenstvá do zálohu. V roku 1634, už ako predseda Uhorskej komory a člen Uhorskej kráľovskej rady, povýšený do grófskeho stavu, dostal plavecké hradné panstvo donačnou listinou Ferdinanda II. do dedičného vlastníctva.[5] Začiatkom novembra 1653 palatín Pavol IV. Pálfi spísal svoj posledný testament. Z panstiev Plaveckého hradu, Devína a Bátorových Kosíh zriadil fideikomis, ktorý ako nescudziteľné a nedeliteľné rodové vlastníctvo mal prechádzať vždy na najstaršieho syna. Keď 26. novembra 1653 v Bratislave skonal, majetky zdedil jeho prvorodený syn Ján Anton Pálfi.[6]

V priebehu 17. storočia Pálfiovci dali postaviť kaštiele v Plaveckom Podhradí a v Malackách, ktoré prevzali obytnú a správnu funkciu Plaveckého hradu. Ten mal v prípade nebezpečenstva naďalej plniť obranné úlohy. Tomuto cieľu boli podriadené aj posledné stavebné úpravy hradu. V hradnom jadre dostavall budovy pozdĺž celej západnej hradby a v predhradí nadstavali obranné múry o novú časť opatrenú ochodzami a štrbinovými strieľňami. Obranu predpolia na prístupovej strane posilnila nová okrúhla delová bašta, ktorá prekryla starší vstup do hradného areálu v juhovýchodnom nároží predhradia. Nový vchod do hradu potom viedol tak ako dnes, cez trojpodlažnú bránovú vežu postavenú v juhozápadnej časti predhradia. Jeho ochranu dodatočne ešte zabezpečili predbráním, pri prvej bráne s okrúhlou baštou v juhozápadnom nároží. Zachovalo z nej už iba torzo.[7]

V lete roku 1683 Osmanská armáda na čele s veľkovezírom Kara Mustafom pašom obľahla Viedeň a územím Slovenska im tiahli na pomoc povstalecké vojská sultánovho spojenca Imricha Tököliho. Habáni z Veľkých Levár sa pred vojskom uchýlili do bezpečia Plaveckého hradu, ale ten povstalci útokom od Sološnice dobyli. Z rozkazu kniežaťa Imricha Tököliho, ktorý sa 26. augusta osobne zdržiaval v Plaveckom hrade, habáni museli odísť do hradu Branč a svoje zbrane, ako aj mnohé zásoby, zanechať povstalcom. Kľúčová porážka Osmanských vojsk pri Viedni rozhodla aj o osude Plaveckého hradu. Päť dní po víťazstve vojsk protiosmanskej koalície, 17. septembra 1683 bol oslobodený aj Plavecký hrad.[8]

O jedenásť rokov neskôr, v novembri roku 1694, v rozpätí troch týždňov, zomreli obaja bezdetní synovia Pavla IV. Pálfiho. Najsamprv mladší Ján Karol a potom aj prvorodený Ján Anton. Pavlova vetva vymrela a jej majetky zdedil najstarší žijúci príslušník rodu, budúci uhorský palatín Mikuláš Pálfi, vnuk Pavlovho brata Štefana.[9]

Zatiaľ čo v Londýne dokončievali stavbu Katedrály sv. Pavla, v Paríži budovali invalidovňu a v Rusku cár Peter Veľký založil Petrohrad, v Uhorsku vypuklo posledné zo série protihabsburských povstaní vedené Františkom II. Rákocim. Do konca roku 1703 kurucké vojská obsadili väčšiu časť územia Siovenska a neskôr aj Plavecký hrad, ktorý v roku 1706 cisárske vojsko dobylo späť. Vtedy už hrady stratili svoj strategický význam. Vojnovými udalosťami poškodený Plavecký hrad Pálfiovci neobnovili a ponechali ho svojmu osudu. V priebehu stáročí sa tento svedok bohatej histórie regiónu a schopností jeho staviteľov zmenil na dnešnú ruinu.

 

----------

[1] Vlastivedný slovník obcí na Slovensku II. Bratislava, 1977, s. 392; Slovenský biografický slovník I. Martin, 1986, s. 296; SAKTOROVÁ, H.: Knižnica palatína Juraja Turzu a rodová knižnica Ilešháziovcov. ln: Modrá krv, tlačiarenská čerň. Šľachtické knižnice 1500-1700. Zost. K. Komorová. Martin, 2005, s. 149, 151, pozn. 18; MRVA, I.: Dejiny Beckova v rokoch 1526-1918. ln: Beckov 1. Dejiny obce do roku 1918. Zostavil J. Karlík. Nové Mesto nad Váhom, 2006, s. 59. 

[2] HANKO, J.: Balašovci z Ďarmôt a Modrého Kameňa. B. m. v., 2012, s. 75, 76. 

[3] DEÁK, F.: Forgách Zsuzsánna 1582-1632. Budapest, 1885, 108/4 str.; LENGYELOVÁ, T.: Násilie páchané na ženách a možnosti obrany v období raného novoveku. In: Žena a právo. Bratislava, 2004, s. 212, 216, pozn. 16, 17; ELIÁŠ, M.: Forgáchovci. Šľachtický rod z Gýmeša. Trenčín, 2010, s. 28; MAČUHA, M.: Najvýznamnejší Révaiovci v novoveku. ln: Rod Révai v slovenských dejinách. Studia historico-bibliographica Turociensia, zv. 3. Martin, 2010, s. 27; MAČUHA, M.: Aristokrat medzi vidieckou rezidenciou a mestom. In: Zborník Záhorského múzea v Skalici, 6, 2011, s. 11-12. 

[4] PLAČEK, M.: Plavecký hrad. In: PLAČEK, M. – BÓNA, M.: Encyklopédia slovenských hradov. Bratislava, 2007, s. 236-237; ŠIMKOVIC, M.: Plavecký hrad. Stručný sprievodca po zrúcanine hradu. Bratislava, b. r. (2008), s. 8. 

[5] MÁLNÁSI, Ö.: A herceg és gráf Pálffy család vöröskői és bazini leveltára. Homok, 1933, 27 str.; FUNDÁRKOVÁ, A.: Zápas o prvenstvo? Rodinná politika a stratégia Pálffyovcov v prvej polovici 17. storočia. In: Forum Historiae, 4, 2010, č. 2, s. 5, 6 

< http://www.forumhistoriae.sk/web/guest/02-2010-uhorska-slachta-v-stredoveku-a-novoveku > 

[6] FUNDÁRKOVÁ, A.: Tajný radca Pavol Pálfi. In: Pálfiovci v novoveku. Vzostup významného uhorského šľachtického rodu. Bratislava – Budapest, 2003, s. 51; HUPKO, D.: Uhorský palatín Mikuláš Pálfi z Erdődu. In: Záhorie, 19, 2010, č. 3, s. 6. 

[7] PLAČEK, cit. 4; ŠIMKOVIC, cit. 4, s. 8, 10 (Prv sa výstavba bránovej veže pripisovala Stiborovcom. Podľa nových zistení patrí jej vybudovanie až medzi posledné stavebné fázy.) 

[8] ČULEN, L.: Habáni na západnom Slovensku. In: Historický sborník. Časopis historického odboru Matice slovenskej, 3, 1945, s. 68-161; DRŠKA, R.: Vojensko-politická situácia na severnom Záhorí v druhej polovici 17. storočia. Thökölyho povstanie. In: Záhorie, 17, 2008, č. 1, s. 5. 

[9] FUNDÁRKOVÁ, cit. 5, s. 11.

PLAVECKÝ HRAD, 1. časť

PLAVECKÝ HRAD, 2. časť