Touto stránkou chcem prispieť k poznávaniu a popularizácii dejín Záhoria, pričom budem klásť dôraz iba na seriózne a hodnoverné informácie s vylúčením mýtov, legiend a špekulácií. Moju snahu môžete podporiť svojimi komentármi, či poskytnutím akýchkoľvek informácií. Uvítam pripomienky k obsahu, k prekladom, odkazy na literatúru, pramene, podujatia...
Zároveň rád zverejním aj vaše príspevky (články, fotografie). K tomuto účelu slúži možnosť komentárov pod príspevkami alebo mailová schránka dejiny.zahoria1@gmail.com.
(Autorom všetkých článkov a prekladov, pokiaľ nie je uvedené inak, je PAVOL VRABLEC.)

streda, 3. júla 2013

UDALOSTI

PLAVECKÝ HRAD
1. časť
autor: Jaroslav Nešpor

Pán Jaroslav Nešpor ochotne pristúpil k žiadosti napísať príspevok pre Dejiny Záhoria a v krátkom čase poslal článok o dejinách Plaveckého hradu. Článok som rozdelil na niekoľko častí a doplnil fotografiami, nákresmi a mapkami. Tu je prvá časť.

Poloha a prírodné pomery

Zrúcanina Plaveckého hradu je situovaná na vrchole kopca (400 m n. m.), ktorý je vysunutý z masívu pohoria Malé Karpaty nad Borskú nížinu v chotári obce Plavecké Podhradie. Lesom porastený kopec z wetersteinského vápenca druhohorného veku sa na vrchole mení na krasovú plošinu s porastom kriakov. Hrubo lavicový až masívny biely organogénny vápenec[1] prechádza na severovýchodnej strane hradu do príkrych útesov, ktoré spolu so strmými svahmi tvorili prirodzenú ochranu hradu. Jediný prístup bol z južnej strany, zo sedla, ktoré spája hradný kopec s vrchom Pohanská (495 m n. m.), kde sa nachádzajú valy významného keltského opevneného sídliska z 2. storočia p. n. I.

Plavecký hrad na Mikovíniho mape z r. 1735

Plavecký hrad na mape Prvého vojenského mapovania
(80. roky 18. storočia)

Funkcia hradu

Vynikajúca strategická poloha predurčovala Plavecký hrad v jeho počiatočnej fáze k obrane krajiny na pomedzí českého a uhorského kráľovstva. Priamo na úpätí hradného kopca sa pozdĺž Malých Karpát ťahala dôležitá cesta, ktorú z hradu bezprostredne kontrolovali a chránili. Široký a ďaleký rozhľad na Záhorskú nížinu zas umožňoval posádke sledovať dianie na pomedzí dvoch kráľovstiev a dohovorenými signálmi si odovzdávať správy s ochrancami ďalších hradov: priamym vizuálnym kontaktom s hradom Branč, prostredníctvom vysunutej hlásky na hrebeni Zárub s hradom Ostrý Kameň a so strážami na veži hradu Korlátka[2], v pôvodnej výške prečnievajúcej nad lesný porast približne tam, kde dnes možno vidieť rotujúce krídla veternej elektrárne. Neskôr, ked' Plavecký hrad prešiel z kráľovských rúk do vlastníctva šľachticov, postupne sa zmenil na správne, hospodárske a vojenské centrum panstva.

Vznik a počiatky kráľovského hradu

Štyridsiate roky 13. storočia boli na západnom Slovensku v znamení dramatických udalostí. Koncom aprila roku 1241 vtrhol do krajiny z Moravy cez Hrozenkovský priesmyk severný prúd tatárskeho vojska pod vedením Ordu-chána. Tatári tu pustošili až do zimy, keď prešli cez zamrznutý Dunaj na územie dnešného Maďarska, aby sa spojili s hlavnými silami Batu-chána. Len čo v polovici nasledujúceho roku Tatári Uhorsku opustili, Bratislavský komitát sa pokúšal obsadiť rakúsky a štajerský vojvoda Fridrich II. Babenberský. Nasledujúce zdĺhavé rakúsko-uhorské vojny viedli k ďalšiemu zbedačeniu krajiny.
O nastávajúcich udalostiach sa dozvedáme z listiny král'a Ondreja III. z roku 1291. Podľa tohto dokumentu Detrich (Depreht), syn bratislavského richtára Kunta, ešte za čias kráľa Bela IV. (1235-1270) dostal za zásluhy spustošenú zem Kuchyňu (Kuhna), kde sa nachádzal kostol sv. Mikuláša. Túto zem, vyľudnenú zrejme v dôsledku predchádzajúcich udalostí, Detrich pravdepodobne znovu osídlil a azda z iniciatívy kráľa tu postavil hrad, ktorý podľa stavebníka dostal maďarský názov Detrekő (v preklade Detrichov Kameň).[3]
Objekt vybudovaný Detrichom tvoril pôvodné jadro dnešnej ruiny Plaveckého hradu. Zo zachovaných architektúr môžeme k nemu priradit' časti hradieb, pôvodne opatrených cimburím[4], obiehajúcich vrcholové skalné bralo na východnej, severnej a západnej strane. Na najvyššom mieste, nad východnými útesmi brala, stála veža s rozmermi asi 8 x 6 m, pravdepodobne s obrannou a pozorovacou funkciou.[5] Za vežou bola skrytá nevyhnutná cisterna na vodu. Je možné, že vnútornú zástavbu dopĺňala obytná budova v severozápadnom kúte opevnenia, ale tú prekryli neskoršie stavby.[6]
Vybudovanie hradu v tomto priestore nebola náhoda. Prejaviť sa to malo už v roku 1273. Vtedy, len čo po zime vyschli blatisté cesty, divoká kumánska jazda na podnet uhorských dvorských kruhov vtrhla plieniť na Moravu a do Rakúska. Na odvetu český kráľ Přemysl Otakar II. na čele asi 60-tisícového vojska prekročil hranicu a zakrátko obsadil celé juhozápadné Slovensko. Jedna z bitiek sa odohrala pod už existujúcim Plaveckým hradom. Spomína to kráľ Ladislav IV., keď v nasledujúcich rokoch odmeňoval majetkami zaslúžilých účastníkov tejto bitky. V kráľových listinách je Plavecký hrad prvýkrát písomne doložený – vo viacerých variantoch – ako castrum Detreh.[7]
Po korunovácii Ondreja III. vrcholila v Uhorsku feudálna anarchia. V roku 1292 synovia bána Henrika z Köszegu[8], ktorí už vtedy podporovali nároky Anjouovcov na uhorský trón, obsadili Bratislavský a Plavecký hrad. Kráľ poveril hlavného koniarčika Matúša Čáka, aby bratislavskú pevnost' dobyl späť. Matúš úlohu splnil a hoci nemal príslušnú inštrukciu, jeho vojsko vedené familiárom Abrahámom Rufusom oslobodilo aj Plavecký hrad. Ten si trenčiansky oligarcha za odmenu svojvoľne privlastniI.[9]
Pravdepodobne v čase, keď bol Plavecký hrad v rukách Matúša Čáka, plochu hradného jadra na juhu predĺžili až k okraju skaly a v tomto priestore vybudovali najmenej štvorpodlažnú obytnú hranolovú vežu o rozmeroch 10 x 10 m, s hrúbkou stien 2,5 m. Veža stála utiahnutá za čelnou hradbou zakončenou cimburím a opatrenou drevenou ochodzou.[10] Chránila hrad zo strany najväčšieho ohrozenia a zabezpečovala prístupový koridor s hradnou bránou, vsadenou medzi vežu a východnú hradbu. Do vlastníctva koruny sa Plavecký hrad pravdepodobne vrátil až po smrti trenčianskeho oligarchu, ktorý zomrel v marci roku 1321. Do konca 14. storočia hrad potom spravovali kráľovskí kasteláni (v roku 1366 sú v tejto funkcii na hradoch Pajštún a Plavecký hrad doložení Gregor a Michal).[11]


Plavecký hrad na starej pohľadnici

Situáciu v Uhorsku v roku 1382 skomplikovala náhla smrť kráľa Ľudovíta I. Panovník nezanechal mužského dediča a vlády sa ujala jeho staršia, ešte nedospelá dcéra Mária s matkou Alžbetou ako regentkou. Tento stav bol trvale neudržateľný. O trón prejavilo záujem hneď niekoľko uchádzačov. Jedným z ašpirantov bol 14-ročný brandenburský markgróf Žigmund Luxemburský, syn českého kráľa a rímskeho cisára Karola IV., snúbenec o tri roky mladšej uhorskej kráľovnej Márie. Žigmundova pozícia, podporovaná prv nebohým kráľom, bola ohrozená. Kráľovná vdova mala iné predstavy. A tak Žigmund v lete roku 1385 si na podporu kandidatúry najal vojsko svojich bratancov, moravských markgrófov Prokopa a Jošta a s ich pomocou vtrhol do Uhorska. Presvedčený o svojom úspechu dal Prokopovi a Joštovi za pomoc do zálohu obsadenú Bratislavskú, Nitriansku a Trenčiansku stolicu. Potom sa v Budíne zosobášil s kráľovnou Máriou[12] a o necelé dva roky, 31. marca 1387, bol korunovaný za uhorského kráľa.

Žigmund Luxemburský

Jošt Moravský

----------
[1] MIŠÍK, M. – VLČKO, J.: Z čoho sú postavené a na čom stoja slovenské hrady. 2. časť. In: Geografia, 5, 1997, č. 3, s. 97; BIZUBOVÁ, M.: Na čom stoja slovenské hrady (1). In: Krásy Slovenska, 85, 2008, č. 1-2, s. 41. 
[2] ŠIMKOVIC, M.: Plavecký hrad. Stručný sprievodca po zrúcanine hradu. Bratislava, b. r. (2008), s. 16. 
[3] VARSIK, B.: Stredoveké miestne názvy na Slovensku vzniknuté po príslušníkoch rôznych národností Uhorska. In: Z osídIenia západného a stredného Slovenska v stredoveku. Bratislava, 1984, s. 174; HALLON, P.: Z dejín obce Kuchyňa. Vydala obec Kuchyňa, 1994, s. 13; ŠIMKOVIC, M: Plavecký hrad. ln: BURAN, D. a kol.: Gotika. Dejiny slovenského výtvarného umenia. Bratislava, 2003, s. 589-590; ŠIMKOVIC, 2008, cit. 2, s. 4. 
[4] Zamurované prieluky zubov možno vidieť v dolnej časti nadstavanej východnej hradby. 
[5] Zachovalo sa z nej iba nárožie v základovej časti. 
[6] ŠIMKOVIC, 2003, cit. 3; ŠIMKOVIC, 2008, cit. 2, s. 7. 
[7] VARSIK, 1984, cit. 3, s. 173. 
[8] Köszeg – dnešný Güssing v rakúskom Burgenlande 
[9] FüGEDI, E.: Vár és társadalom a 13. - 14. századi Magyarországon. Budapest 1977, s. 122; KRISTÓ, Gy.: Csák Máté. Budapest, Gondolat 1986, 216 str. 
[10] BÓNA, M. – ŠIMKOVIC, M.: Opevnené sídla do začiatku 14. storočia. In: BURAN, D. a kol.: Gotika. Bratislava, 2003, s. 65; ŠIMKOVIC, 2003, cit. 6; PLAČEK, M.: Plavecký hrad. In: PLAČEK, M. – BÓNA, M.: Encyklopédia slovenských hradov. Bratislava, 2007, s. 236 237; šimkovic, 2008, cit. 2, s. 7, 14. 
[11] FüGEDI, 1977, cit. 9. 
[12] DVOŘÁKOVÁ, D.: Stiborovci v Uhorsku. In: Historický časopis, 41, 1993, č. 1, s. 5; DVOŘÁKOVÁ, D.: Rytier a jeho kráľ. Budmerice — Bratislava, 2010, s. 40-41.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Prosím, diskutujte iba o téme príspevku a nezabudnite sa podpísať.