UDALOSTI

PLAVECKÝ HRAD

2. časť

autor: Jaroslav Nešpor

Plavecký hrad vo vlastníctve šľachticov

Dvadsiaty druhý máj roku 1394 bol jedným zo šťastných dní Stibora zo Stiboríc. Tento pôvodom poľský šľachtic dostal v ten deň za svoju vernosť a služby od kráľa Žigmunda donácie na päť hradných panstiev.
Medzi nimi získal do dedičného vlastníctva aj Plavecký hrad, ktorý mali donedávna v zálohu moravskí markgrófi.[1] Tak sa vidí, že Stiborovci tento hrad, spravovaný ich kastelánmi, rozšírili o predhradie na južnom a možno i na západnom úpätí hradnej skaly.[2] Nie je vylúčené, že vzhľadom na obranu prístupu k bráne horného hradu, vstup do predhradia mohol byť v jeho západnej časti. Predhradie nielenže zlepšilo obranyschopnosť objektu, ale poskytovalo aj dostatok priestoru na hospodárske stavby, nevyhnutné pre hrad ako stredisko k nemu prislúchajúceho panstva.

Stibor zo Stiboríc st.

Dedičom sedmohradského vojvodu Stibora zo Stiboríc, ktorý zomrel v roku 1414, sa stal jeho syn rovnakého mena. Ten koncom 20. a začiatkom 30. rokov 15. storočia bránil nielen krajinu, ale aj vlastné majetky proti husitom prenikajúcim z Moravy na územie západného Slovenska. Život vtedy podchvíľou visel na vlásku. Pán Stibor, pripravený na všetko, spísal 4. septembra 1431 závet. V testamente za hlavnú dedičku ustanovil svoju jedinú dcéru Katarínu. Tento závažný dokument bol vyhotovený v troch rovnopisoch, uložených pre väčšiu bezpečnosť v rôznych hradoch. Jeden exemplár Stibor deponoval v Plaveckom hrade, ktorý zrejme považoval za dostatočne odolný. O tri roky neskôr, nevedno ako, pán Stibor zomrel. O jeho testamente v marci roku 1435 rozhodovala kráľovská rada. Panovníka zastupoval skúsený právnik Michal z Ravenu, ktorý využil viaceré právne kľučky a spochybnil platnosť Stiborovho závetu. Kataríne majetky nepriznali. Z bohatej dedičky sa stala chudobná šľachtičná, ktorá bez primeraného vena prišla aj o ženícha spríbuzneného s poľským kráľovským rodom Piastovcov.[3] Plavecký hrad pripadol korune. 

V roku 1438 donáciou kráľa Albrechta získal Plavecký hrad a k nemu prináležiace panstvo pezinský gróf Juraj lll. Touto majetkovou akvizíciou sa významne posilnilo postavenie grófov zo Svätého Jura a Pezinka v oblasti Záhoria, kde vtedy už vlastnili hrad Pajštún.[4] Ak nie Stiborovci, tak najneskôr grófi zo Svätého Jura a Pezinka v 15. storočí pristavali k hradbe v severnej časti Plaveckého hradu štvorpodlažný jednotraktový palác, z ktorého sa v severnej stene zachoval zvyšok zamurovaného gotického okna a niektoré ďalšie architektonické detaily (konzola trámového stropu, výklenok, ostatok arkierového prevétu – vyspelej formy stredovekého záchodu, atď.).[5] Pravdepodobne v druhej polovici 15. storočia čelným múrom zakončeným cimburím so štrbinovými strieľňami v ozuboch rozšírili južné predhradie do súčasných rozmerov.[6]

Pezinský gróf Juraj lll., zakladateľ mladšej svätojurskej vetvy rodu, zomrel v roku 1467. Majetky po ňom postupne prevzali jeho synovia Ján lll., Žigmund, Žigmundov syn Tomáš, a napokon Jurajov ďalší syn, krajinský sudca Peter V.[7] Ten, ako posledný žijúci mužsky potomok mladšej svätojurskej vetvy rodu, v roku 1514 testamentom odkázal majetky bratom Františkovi a Wolfgangovi, svojim príbuzným z najmladšej pezinskej vetvy rodu.[8] Napokon v roku 1543 Wolfgangovým synom Krištofom ll. kedysi rozvetvený rod grófov zo Svätého Jura a Pezinka vymrel po meči. Jeho majetky odúmrtným právom pripadli opäť kráľovskej komore. 

Financovanie vojen s Osmanmi panovníka nútilo voľné panstvá čo najskôr efektívne speňažiť. Plavecký hrad onedlho prevzal do zálohu kapitán Horného Uhorska Gašpar Serédy.[9] Po jeho smrti († 1550) toto vlastníctvo na základe príbuzenského vzťahu s grófmi zo Svätého Jura a Pezinka prevzali Salmovci.[10] Tých zas potreba finančnej hotovosti v roku 1553 donútila k dohode o prepise zálohu, v trvaní 15 rokov, na Fuggerovcov z Červeného Kameňa, ktorí im zaplatili 27 187 zlatých. Noví záložní držitelia správu panstva zreorganizovali a zverili na dvoch úradníkov v postavení kastelánov s rozšírenými ekonomickými právomocami.[11]

Niekedy v tom čase narastajúca hrozba osmanského ohrozenia si vynútila potrebu zlepšiť opevnenie Plaveckého hradu. K juhovýchodnému nárožiu hradného jadra pristavali mohutnú okrúhlu delovú baštu, ktorá prevyšovala hradbu predhradia a pomocou troch úrovní delových strieľní zabezpečovala ochranu predpolia hradu s prístupovou cestou. Charakter komorových strieľní s odvetrávaním, pripomínajúci opevnenie hradu Červený Kameň, naznačuje, že stavebníkmi bašty mohli byť Fuggerovci. Ale bašta, od ktorej sa pred čelom hradu ťahal na okraji skaly parkanový múr, zatarasila pôvodný vstup do horného hradu. Ten museli preložiť do stredu západnej hradby a sprístupniť ho drevenou rampou alebo schodiskom na dvoch murovaných pilieroch.[12] Pravdepodobne po sprístupnení hradného jadra od západu, zo strategických dôvodov premiestnili hlavnú bránu hradu do východného úseku južnej hradby, kde sa zachoval jej portál ako súčasť neskôr postavenej delovej bašty.[13] Potenciálni útočníci, spomaľovaní zmenami smeru, boli tak nútení od hlavnej brány k vstupu do horného hradu defilovať obmedzeným priestorom predhradia pozdĺž hradieb, vystavení strelám obrancov.

Fuggerovci, úspešní augsburskí podnikatelia, jasnozriví bankári a veritelia kráľov, mali s Plaveckým hradom mrzutosti. Šesť rokov po prevzatí panstva vyšlo najavo, že ich prefekti tu organizovali nezákonný obchod s dobytkom. Predávali ho do Rakúska bez zaplatenia cla, čím ukrátili kráľovskú pokladnicu na príjmoch. V dôsledku toho Fuggerovci na prechodnú dobu o panstvo prišIi. Panovník im ho vrátil až v nasledujúcom roku, keď mocnárovi poskytli bezúročnú pôžičku 40 000 zlatých. Netrvalo dlho a kráľ Ferdinand I. sa obrátil na Fuggerovcov s požiadavkou, aby plavecké hradné panstvo ešte pred uplynutím 15-ročného zálohu postúpili Melicharovi Balašovi. Ten patril k uhorským šľachticom, ktori v zložitých politických a vojenských pomeroch 16. storočia podľa okolností podporoval raz panovníka, inokedy jeho odporcov. Kráľ mal záujem pripútať si prelietavého feudála natrvalo k sebe. Napokon sa s Fuggerovcami dohovoril, že im ako protihodnotu za plavecké panstvo vyplatí celú zálohovú sumu, splatí im jednu z pôžičiek, všetko s dohodnutým úrokom, a do dňa splatnosti im dá do zálohu dve kráľovské tridsiatkové stanice. A tak koncom roku 1562 vlastníctvo Plaveckého hradu a jeho príslušností prešlo na baróna Melichara Balašu a jeho dedičov.[14]

Melichar (Melchior) Balaša 9. februára 1568 vo veku 57 rokov vo Viedni zomrel. Jeho syn a dedič Štefan si otca pochoval v kostole Všetkých svätých v Sološnici, kde dal postaviť aj jeho pomník z červeného mramoru. Tento renesančný epitaf s reliéfnou postavou rytiera sa dnes nachádza v sekundárnej polohe po strane vedľajšieho východu z kostola. Na opačnej strane vedľa východu je aj reliéfny epitaf prvej Štefanovej manželky Heleny Zrínskej, ktorá zomrela iba rok a päť mesiacov po svadbe, ani nie dvadsaťpäťročná.[15]

----------

[1] HÁZI, J.: Pozsony vármegye középkori földrajza. Kiadta a Kalligram Köny-és Lapkiadó Kft., Pozsony 2000, s. 559 (vydanie zo strojopisného variantu diela uloženého v archíve v Šoproni); DVOŘÁKOVÁ, D.: Rytier a jeho kráľ. Budmerice – Bratislava, 2010, s. 52. 

[2] ŠIMKOVIC, M: Plavecký hrad. ln: BURAN, D. a kol.: Gotika. Dejiny slovenského výtvarného umenia. Bratislava, 2003, s. 589-590; ŠIMKOVIC, M. – BÓNA, M.: Hradná architektúra počas vlády Žigmunda Luxemburského. ln: BURAN, D. a kol.: Gotika. Bratislava, 2003, s. 199-205; ŠIMKOVIC, M.: Plavecký hrad. Stručný sprievodca po zrúcanine hradu. Bratislava, b. r. (2008), s. 7; KUREKOVÁ, K.: Stavby Stiborovcov na západnom Slovensku. In: Pamiatky a múzeá, 60, 2011, č. 1, s. 21-22. 

[3] HÁZI, 2000, cit. 1, s. 579-581; Prvý cisár na uhorskom tróne. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov V. Vedecký redaktor J. Bartl. Bratislava, 2001, s. 234-239; DVOŘÁKOVÁ, D.: Beckovské hradné panstvo za Stiborovcov a prvých Bánfiovcov. In: Beckov 1. Dejiny obce do roku 1918. Zostavil J. Karlík. Nové Mesto nad Váhom, 2006, s. 37-38; DVOŘÁKOVÁ, 2010, cit. 1, s. 435, 451-452. 

[4] GAHÉR, D.: Vzostup rodu za grófa Juraja zo Svätého Jura a Pezinka v službách kráľa Albrechta Habsburského a Alžbety Luxemburskej (1438-1442). In: Štúdie k slovenským dejinám. Historia nova ll- 2011 - 2, Bratislava, 2011, s. 32

<http://www.fphil.uniba.sk/index.php?id=4162> 

[5] PLAČEK, M.: O vývoji stálých opevněnl v jihovýchodní části moravsko-slovenského pomezí od poloviny 13. století do počátku renesance. In: Malovaný kraj, 16, 1980, č. 3, s. 4-5; PLAČEK, M.: Plavecký hrad. In: PLAČEK, M. – BÓNA, M.: Encyklopédia slovenských hradov. Bratislava, 2007, s. 237; ŠIMKOVIC, M: Plavecký hrad. ln: BURAN, D. a kol.: Gotika. Dejiny slovenského výtvarného umenia. Bratislava, 2003, s. 589-590; ŠIMKOVIC, M.: Plavecký hrad. Stručný sprievodca po zrúcanine hradu. Bratislava, b. r. (2008), s. 7, 11. 

[6] ŠIMKOVIC, 2003, cit. 5; ŠIMKOVIC, 2008, cit. 5, s. 7. 

[7] GAHÉR, D.: Svätý Jur a svätojurskí a pezinskí grófi v 15. a začiatkom 16. storočia. ln: Zo starších dejín Svätého Jura. Svätý Jur, 2010, genealogická tabuľka na s. 54; GAHÉR, cit. 4, s. 49, 84-85. 

[8] GAHÉR, 2010, cit. 7; TIBENSKÝ, M.: Červenokamenské panstvo v stredoveku. Trnava, 2011, s. 90; GAHÉR, D.: Grófi zo Svätého Jura a Pezinka za vlády Mateja Korvína a Vladislava II. Jagelovského. ln: Štúdie k jubileu Jána Kollára. Historia nova 5. Bratislava, 2012, s. 63 <http://www.fphil.uniba.sk/index.php?id=4162> 

[9] VARSIK, B.: Slovenské listy a listiny z 15. a 16. stor. Bratislava, 1956,; GAHÉR, 2010, cit. 7, s. 78; TURCSÁNY, J.,: Svätý Jur v rokoch 1209-1647. ln: TURCSÁNY, Juraj a kol.: Svätý Jur 1209-2009. Svätý Jur, 2009, s. 61. 

[10] Alžbeta, dcéra bratislavského hradného kapitána a hlavného župana Bratislavskej stolice Mikuláša Salma, bola manželkou nebohého pezinského grófa Krištofa. 

[11] KüHNDEL, Jan: Feudální expanze Fuggerů na Slovensku. In: Historické štúdie, 13, 1968, s. 126-127; FEDERMAYER, F.: Fuggerovskl úradníci na Plaveckom hrade. In: Záhorie, 19, 2010, č. 3, s. 7. 

[12] MENCLOVÁ, D.: Príspevok k typológii hradov, zámkov a kaštieľov na Slovensku. ln: PISOŇ, Š.: Hrady, zámky a kaštiele na Slovensku. Martin, 1973, s. 424; PLAČEK, 1980, cit. 5; PLAČEK, M.: Plavecký hrad. In: PLAČEK, M. – BÓNA, M.: Encyklopédia slovenských hradov. Bratislava, 2007, s. 237-238; ŠIMKOVIC, M.: Plavecký hrad. Stručný sprievodca po zrúcanine hradu. Bratislava, b. r. (2008), s. 7-8, 11, 12-14. 

[13] M. ŠIMKOVIC (cit. 12, s. 7, 12) predpokladá, že vstupná brána hradu v tomto priestore mohla stáť už pri rozšírení južného predhradia v druhej polovici 15. storočia. Túto verziu podporuje stredoveký charakter zachovaného portálu. 

[14] Cit. 11.

[15] FOLTÝNEK, F.: Sološnica. 630 rokov. Sološnica, 1997, s. 21; RUSINA, I.: Náhrobok Melchiora Balassu. In: RUSINA, I. a kol.: Renesancia. Umenie medzi neskorou gotikou a barokom. Bratislava, 2009, s. 778.

PLAVECKÝ HRAD, 1. časť